Békešská Čaba ● Celoštátny citarový tábor

Citara (po našom tambura) je strunový hudobný nástroj, ktorého predchodcom je harfa. Citary boli v západnej časti Európy obľúbené už v 16. a 17. storočí. Boli rozšírené aj po celej Dolnej zemi, ale vyššie, na severe, ich už nepoznajú.

Tambury dobre poznali aj dolnozemskí Slováci, veď viseli zavesené na klinci v každom slovenskom dome. Gazda si na nich hral po večeroch veselé alebo smutné melódie, podľa toho, aký deň mal za sebou. Spieval a hral zo žiaľu, ale i z radosti. Citary si vyhotovovali ľudia často vlastnoručne, obyčajne z mäkkého dreva, často aj pre svojich synov. Slúžili aj pri spoločenských príležitostiach, vo sviatok, na priadkach i na zábavách, hrali na nich dokonca aj do tanca.

Na tento kedysi všeobecne známy a používaný hudobný nástroj, sme takmer zabudli, veď pred 20 rokmi v Békešskej župe nebola ani jedna citarová skupina. Sem-tam sa našla osoba, obvykle staršieho veku, ktorá sprevádzala spevákov na citare. O to potešujúcejšie je, že dnes vo viacerých osadách župy pôsobia citarové skupiny, ktoré vznikli pod vplyvom citarových táborov, usporadúvaných v Čabe každoročne už vyše 15 rokov. Spočiatku ich organizovala Čabianska organizácia Slovákov, dnes už aj Dom slovenskej kultúry. Iniciatívu navrátiť tomuto jednoduchému, ale o to zvučnejšiemu hudobnému nástroju pôvodný lesk, zrealizovala vo forme tábora Alžbeta Ančinová, ktorá sa rok čo rok stará o účastníkov tábora a zostavuje program. Z podnetu táborov dnes už pracujú skupiny v Čorváši, Čabasabadi, Eleku, Berínčoku, Telekgerendáši, Gerendáši a dve v Čabe.

Sotva sme sa stihli vrátiť z Dňa Slovákov v Maďarsku, ktorý sa konal v Slovenskom Komlóši, a už sme otvárali brány Celoštátneho citarového tábora. Do budovy békeščabianskej slovenskej školy zavítalo z rôznych obcí Békešskej župy, ale aj z obce Péteri, spolu 117 detí rôzneho veku. Najmenšia bola Daniela Kešjárová z Čabasabadi, ktorá po týždni zahrala na minicitare tri slovenské pesničky. Deti pracovali v ôsmich skupinách, do ktorých boli rozdelené podľa úrovne ovládania nástroja. Zaoberali sa s nimi siedmi učitelia. Ildika Očovská bola zároveň aj odbornou vedúcou tábora. So začiatočníkmi pracovali Žofia Hajnalová a Jozef Kormányos, vedúci Mládežníckej skupiny čabianskych citaristov. Vedúci Citarového súboru Boleráz, nositeľ ceny Zlatý páv Ladislav Paulik sa zaoberal s pokročilými. Tri mladé a nadané citaristky Katarína Bernáthová z Čorvášu, Zsuzsanna Moczonádiová z Körösladányu a Tímea Teješová, sólistka Citarového súboru Boleráz, mali na starosti mierne pokročilých. S vedúcimi súborov pracoval podpredseda Zväzu ľudovej hudby Lajosa Vassa Ferenc Borsi. O užitočné trávenie voľného času a rôzne ručné práce sa starala Alžbeta Liptáková, členka výšivkárskeho krúžku Rozmarín.

V tomto roku pracovala v tábore aj skupina ľudového tanca. Boli to študenti z Péteri a Eleku. Pod vedením Tibora Pintéra naštudovali choreografiu Maglódske tance, ktoré predviedli aj na záverečnej slávnosti.

Počas tábora mali intenzívne doškoľovanie členovia speváckych zborov, ktorí si osvojovali nadlacké slovenské piesne o rieke Maruši. V šesťdesiatčlennom zbore spievali pod vedením Ildiky Očovskej členky zborov z Čabasabadi, Mederu, z čabianskeho Slovenského pávieho krúžku, zo zborov Čaba, Orgován a Čabianska ružička. Tieto zbory budú môcť na jeseň spestriť svoj repertoár.

Záverečná slávnosť sa konala v preplnenej sále školy, pred početným obecenstvom. Prítomným sa prihovoril viceprimátor mesta Gábor Velkey, vedúce tábora Alžbeta Ančinová a Ildika Očovská, ktoré vyhodnotili týždňový tábor. Na úvod zaspieval zbor dospelých piesne o Maruši. Citarové skupiny predniesli skladby, ktoré sa naučili v tábore (slovenské detské piesne, čabianske zbojnícke, svadobné piesne zo Sarvaša, piesne z Pišpeku a slovenské piesne z Maďarska), tanečníci zatancovali maglódske a békešské tance. Záverečný obraz bol dojímavý. Všetci účastníci spievali dvojhlasne čabianske slovenské piesne, pozbierané a spracované Jánom Valašťanom Dolinským, nedávno objaveným hudobným skladateľom a zbormajstrom, rodákom z Čaby, ktorý žil, pracoval a zomrel na Slovensku. Na citarách ich sprevádzali ich učitelia.

Autorka týchto riadkov, riaditeľka Domu slovenskej kultúry, aj touto cestou ďakuje vedúcim, pedagógom a všetkým spolupracovníkom tábora, že zabezpečili pre účastníkov užitočný týždeň spestrený letnými zážitkami. Ďakujem, že ste pomohli dať na svoje miesto úlomok z nášho rozpadávajúceho sa dedičstva a takto prispieť k záchrane slovenskej kultúry v Maďarsku, veď ste pre ňu získali nemalú hŕstku detí, budúcnosť našej národnosti.

Tábor finančne podporili Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, Verejná nadácia za národnostnú výučbu a školskú kultúrnu činnosť v Békešskej Čabe, Celoštátna slovenská samospráva a Výbor pre menšiny a zahraničné vzťahy Mestskej samosprávy Békešskej Čaby.

Anna Ištvánová