O divadelnom tábore CSS úplne subjektívne

Na svete je veľa nespravodlivých vecí. Jednou z nich je i to, že predstavenia, ktoré vzniknú v tradičnom divadelnom tábore Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), sa hrajú len dvakrát. Prvýkrát, keď vzniknú, na premiére ešte v tábore, a potom na divadelnej prehliadke Deti deťom.

Samozrejme, objektívne je to pochopiteľné, ale aj tak nespravodlivé. Voči deťom, učiteľom, možným divákom (rodičom malých hercov), napokon aj voči samotným organizátorom tábora, a nespravodlivé hlavne voči tým zázračným predstaveniam. Veru, aj tento rok sa konal na Slovensku zázrak. Za týždeň prázdnin vznikli v dramatickom tábore v Hronci dve nádherné predstavenia. Urobilo ich temer 60 detí z našich škôl (zo Slovenského Komlóša, Budapešti, Sarvaša, Kétšoproňu, Békešskej Čaby, Šápova, Nového Mesta pod Šiatrom, pridali sa k nim štyria šarvanci zo Segedína a Bratislavy) so svojimi učiteľkami a lektormi: metodičkou detského divadla Elenou Bakošovou, pedagógom, hudobným skladateľom prof. Belom Felixom, režisérom Petrom Nagyom a pedagogičkou (aj) hudobnej výchovy Terkou Mészárosovou.

Ale poďme po poriadku: „Bol raz jeden kráľ, / Možno žije doteraz / A ten starý kráľ / Púpavienku zlatulinkú za dcérenku mal...“ A ako to už býva, kráľ prehajdákal bohatstvo, a tak sa chcel z biedy vymotať tak, že dobre vydá svoju dcérenku. Tá však miluje Janíka a ten musí poraziť Hispánskeho princa, ktorý prišiel do krajiny s vojskom a nekalými úmyslami. Deti z tety Elenky (Elena Bakošová), ktorá vysvetľovala, ako to všetko bude vyzerať, nespustili oči a hneď tu boli dievčatá - Púpavienky, hneď viaceré, aby ani jedna nemala toho textu priveľa a aby si všetky zahrali. Ľahko sa našiel aj márnotratný kráľ a milý Janík. A kto bol princ z Hispánie? Predsa ten, kto sa pri predstavovaní najsmelšie ozval. Jeho družina, to boli tí darebáci, ktorí vedia dobre kričať a keď spievajú falošne svoju pieseň, naozaj z nich ide strach.

 „Vojaci z Hispánie / Je ich ako piesku v mori / Vojaci z Hispánie / Celý svet sa ich sile korí“ A že sa im to ľahko spievalo, bolo preto, lebo hudbu opäť zložil zlatý ujo Belo (Belo Felix), ktorý nikdy nekričí a vie aj po maďarsky.

Za tých prakticky päť dní teda deti zo Slovenského Komlóša, Sarvaša a Budapešti dali dohromady (presnejšie učitelia dali s deťmi dohromady) dojímavé predstavenie, kde na konci síce Janík zlého princa premôže, ale Púpavienka (tak sa aj predstavenie volalo) zahynie, vlásky jej odveje vietor, aby na jar z nich znovu vyrástli krásne žlté púpavy. A kde deti zobrali tie krásne kostýmy, ktoré vidíte na fotografiách? Luky a šípy dal les, zastrúhali ich učiteľky, ktoré ich aj ozdobili a pripravili Púpavienkam žlté čelenky a vojakom hrozné uniformy zo zvyškov starých látok.

Kto chce plakať dojatím nad šikovnosťou našich ratolestí a nad mystériom divadla, nech sa príde pozrieť na divadelnú prehliadku Deti deťom, kde sa bude určite hrať aj Púpavienka.

Peter Nagy si deti do svojho „divadelného krúžku“ získal jednoducho (a pridali sa k nemu deti zo škôl, ktoré sa nezapojili do predstavenia Púpavienka). Na úvod vyhlásil, že jeho divadlo sa vôbec nebude končiť šťastne, lebo to bude HOROR. A veru, tak sa aj volalo: Horor po slovensky. A čo sa v ňom dialo? Deti sa hrali a premýšľali nad témou, ktoré sú tie slabé stránky ich učiteľov, ktoré by ich priviedli symbolicky do hrobu (keď už hráme horor). A deti aj vymysleli: uja Bela by zabilo, keby strašne falošne spievali, tetu Mirku (Miroslava Kováčová z Budapešti) zničí neporiadok, teta Erika (Erika Tótová z Kétšoproňu) skoná v lese, na ktorý sa zmenili jej zverenci - športové drevá, teta Marika (Mária Radičová) zo Sarvaša podľahne neľútostnej ozvene, na ktorú sa zmenia jej príkazy, Ujo Žolt (Zsolt Lipták z Békešskej Čaby) s hrôzou zistí, že deti ho neposlúchajú a robia si čo chcú a dušu tábora, tetu Danku (Daniela Onodiová, kultúrna referentka CSS, organizátorka aj tohto v poradí už 14. tábora) usmrtí to, že všetky deti od nej niečo chcú a ona sa im všetkým neúnavne snaží vyhovieť. No skrátka, naši malí darebáci sa naozaj vybláznili a vyvrieskali, veď celé predstavenie sa konalo akože na cintoríne.

Deti si na záver tábora zahrali na ozajstnom javisku v kultúrnom dome v Hronci a predstavenia si navzájom pochválili. A čo si odniesli domov? Spomienky na skvelý prázdninový týždeň, kedy sa nenudili pri televízore, ale sa naučili, čo je púpava, čo sú to vojaci, že ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva..., krásne slovenské knihy, ktoré každému na mieru vybrala v kníhkupectve a mene Národného osvetového centra v Bratislave  Danka Onodiová, telefónne čísla a mailové adresy svojich nových kamarátov a snáď túžbu stretnúť sa o rok znova.

Nuž, a tábor by nebolo možné usporiadať, keby sa k hlavnému organizátorovi ako spoluorganizátor nebolo pridalo Národné osvetové centrum v Bratislave a finančne ho nepodporili Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Vďaka im!

Iveta Hruboňová