Medzi slovenskými deťmi v Poľsku

Nedávno sa mi naskytla príležitosť zavítať do Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Novej Belej v Poľsku. Ihneď po vstupe do budovy som zaregistrovala, že v nej vládne podobná atmosféra ako v hociktorej našej škole. Deti cez prestávku takisto šantili a vystrájali ako naše, ale na vyučovacích hodinách, ktoré som navštívila, sa snažili podať čo najlepší výkon.

S úsmevom ma privítala riaditeľka školy Luczyna Klukoszowska a pri šálke kávy sa so mnou podelila o každodenné problémy inštitúcie. Ako povedala, sedemnásť rokov vyučuje v tejto škole, posledných šesť je aj jej riaditeľkou, čo veru nie je vždy ľahká úloha. Z finančných dôvodov totiž nemajú možnosť zaviesť všetky novinky, ale zato sa snažia deťom zabezpečiť ideálne podmienky. Školu navštevuje 162 žiakov, z toho je 36 v prvých troch ročníkoch, kde sa učia len v slovenčine. Potom sa po slovensky učia už len niektoré predmety. Podľa pani riaditeľky pokles počtu slovenských detí je, žiaľ, z roka na rok väčší, preto sa snažia riešiť plynulý priebeh slovenského vyučovania niekedy aj formou zlúčených ročníkov.

Lásku k slovenčine vštepuje novobelianskym žiakom päť učiteľov, všetci získali diplomy na Slovensku, takže sú kvalifikovaní na najvyššom stupni. Vo štvrtom ročníku mala hodinu slovenčiny učiteľka Anna Krištofeková. Preberala s deťmi konverzačnú tému „Moja vlasť“. Deti sa na otázky prihlasovali ako pilné včeličky a nechýbali ani úryvky z básní na uvedenú tému, ako ani slovenská ľudová pesnička.

„Každodenná výučba slovenského jazyka prebieha za normálnejších podmienok ako kedysi," povedala Anna Krištofeková a pokračovala: „Mohli by sme si žiadať ešte lepšie, ale sme vďační aj za to, čo máme. Prečo? Lebo teraz už máme k dispozícii aspoň učebnice a pracovné zošity, ktoré sme si my sami napísali. Doposiaľ sme ich horko-ťažko zháňali zo Slovenska. Preto sme boli nútení vydať vlastné knižky. Myslím si, že deti majú blízky vzťah k slovenčine. Radi sa ňou zaoberajú, spievajú, učia sa básne, zúčastňujú sa recitácií slovenskej poézie a prózy, súťaží o Slovensku, kresliarskych súťaží nášho jediného tlačového orgánu - časopisu Život atď. Ďalej majú možnosť každý rok cestovať na Slovensko do Školy v prírode v Detvianskej Hute. To im vždy veľmi prospeje a po návrate majú radosť z toho, že sa vedeli dorozumieť jazykom svojich predkov. Musím sa však zmieniť aj o jednom negatívnom jave, a to je klesajúci počet žiakov. Každým rokom nám ubudne niekoľko detí... Je to smutné, ale asimilácia trvá medzi Slovákmi v Poľsku. My sa prostredníctvom našej každodennej práce snažíme spomaľovať tento proces a z roka na rok získavať mladšie pokolenia," ubezpečila nás pani Krištofeková.

Keď som opúšťala triedu, nemohla som nezačuť veselý spev prváčikov na hodine slovenčiny, ktorý sa ozýval chodbou. Učiteľka Beáta Floreková a jej zverenci ma láskavo prijali na ukážkovej hodine, ktorá bola sem-tam osviežená aj spomínanými hudobnými prvkami. Prváčikovia „zápasili“ na hodine aj s osvojovaním si písmen, počítaním a so stránkami pekného farebného šlabikára.

Beáta Floreková vyučuje v novobelianskej škole od roku 1995. Prišla sem hneď po skončení Vysokej školy v Prešove. Prvý stupeň si veľmi obľúbila, ale popri najmenších vyučuje aj výtvarnú výchovu vo vyšších ročníkoch. Povedala mi, že práca s deťmi ju baví, hoci niekedy k tomu človek potrebuje silné nervy. Pani Beáta pokladá za veľké šťastie, že vyštudovala v našej materskej krajine a že od študentských čias udržiava kontakty so svojimi bývalými spolužiakmi. Od nich dostáva veľa informácií ohľadne nových vyučovacích metód na Slovensku, vrátane učebných pomôcok, detských časopisov a podobne.

Ako je dobre známe, zárukou prežitia každej menšiny je mládež, ktorá by si mala podľa možnosti osvojovať jazyk svojich predkov už odmalička. Podobne ako v prípade Slovákov v Maďarsku, tak aj v prípade Slovákov v Poľsku je len vecou rodičov, aby zapisovali deti na slovenčinu, aby nevymrelo z rodín slovenské slovo. Na základe skúseností získaných počas návštevy Základnej školy v Novej Belej som zistila, že tamojší pedagógovia naozaj pokladajú zachovanie a odovzdávanie materinského jazyka za svoju srdcovú záležitosť. Prajeme im veľa síl a vytrvalosti vo výchove ďalších generácií, aby sa naša slovenská krajanská komunita nikdy nestratila z mapy zjednotenej Európy!

Karola Klauszová