Divadlo a biatlon ● Detský divadelný tábor po šestnásty raz

Ako so sebou súvisí divadlo a biatlon? V podstate nijako, ak by sme len nerozmýšľali o tom, že i v divadle je trochu športu, teda že je kolektívnou hrou.

A predsa súvislosť: tohoročný detský dramaticko-hudobný tábor sa od 16. do 22. júna konal v malej dedinke Osrblie (400 obyvateľov!), v srdci Slovenského rudohoria, ktorá je známa športovými aktivitami, predovšetkým tým, že sa tu zvyknú konať majstrovstvá sveta v letnom i zimnom biatlone. Aj my sme boli ubytovaní v Hoteli Biatlon, ktorý toto pomenovanie asi nedostal náhodou.... Biatlon pripomínali dráhy okolo budovy, vyvýšené kabínky pre reportérov, drevené domčeky - šatne, ako aj strelnice, kde deti s pôžitkom zbierali vybité patróny....

Vráťme sa však od športu k divadlu. A keďže sme predsa nejakí divadelníci a tábor sa konal po prvýkrát pod záštitou Slovenského divadla Vertigo, ktoré túto akciu prevzalo od Celoštátnej slovenskej samosprávy, pokúsme sa aj z nášho tradičného podujatia urobiť divadelnú hru a rozdeľme si ju podľa zákonitostí „veľkého” divadla.

Každá divadelná hra je (alebo by mala byť) vybudovaná podľa istých pravidiel, má určitú štruktúru. Začína sa expozíciou - teda úvodom, kde sa diváci zoznamujú s postavami a vstupujú do príbehu. (Mohli by sme spomenúť aj úplný začiatok, prológ, kde som sa povedzme ja zoznámila - ešte len na papieri - s účastníkmi tábora.) Náš príbeh sa takisto začal... V Budapešti sa stretli a spolu nasadli do autobusu školáci a ich pani učiteľky z Békešskej Čaby, Sarvaša, Slovenského Komlóša, Nového Mesta pod Šiatrom, Mlynkov a samotnej Budapešti, pridal sa k nim jeden mládenec zo Šóškútu a na miesto konania, teda do Osrblia, osobitne cestovali žiaci a pani učiteľka z Luciny. Po obvyklých „úžasných“, ale pochopiteľných problémoch s ubytovaním (nie je predsa jedno, kto s kým spí) a prvej výbornej večeri nastal večer s veľkým „V“, keď sa 44 nádejných hercov, 8 učiteliek (predovšetkým vedúcich dramatických krúžkov, okrem nováčika v tomto kruhu, pani učiteľky Márie Ištvánovej z Békešskej Čaby a skoro nováčika, vychovávateľky budapeštianskej slovenskej školy Marty Tuléziovej-Ondrejovej samé ostrieľané, stále, verné, agilné: Miroslava Kovácsová z Budapešti, Marta Dekretová a Mária Mraviková zo Sarvaša, Katarína Völgyešiová-Pribišanová z Luciny, Monika Pellerová z Mlynkov, Anna Ondrejová zo Slovenského Komlóša), 3 odborní lektori zo Slovenska a moja maličkosť vzájomne poinformovali, prečo sme vlastne do tohto tábora prišli a čo sa bude diať. Príbehom, ktorý naplní našu divadelnú hru, je, teda bolo nacvičenie dvoch predstavení. Prvé o láske Hanky a princa, ktorej stojí v ceste prefíkaný Martinko Klingáč, Zlaté priadky podľa rozprávok Pavla Dobšinského a Sama Czambela napísala a s jednou skupinou naskúšala naša dávna známa Elena Bakošová. Hudbu a pesničky k predstaveniu zložil a napísal profesor Belo Felix, pre deti jednoducho ujo Belo. Pomocou pri skúšaní a veľkou kamarátkou detí bola interná doktorandka Katedry hudobnej výchovy PF UMB v Banskej Bystrici Terka Bahledová. Vedúcou druhej skupiny detí bola vedúca dramatického krúžku budapeštianskej slovenskej školy Miroslava Kovácsová, ktorá dostala po prvý raz možnosť vyskúšať si svoje režisérske schopnosti v kruhu detí z viacerých škôl. Pri skúšaní predstavenia Balada o hrade Déva o nekonečnej láske matky a syna, ktoré spracovala podľa maďarskej ľudovej balady Žena murára Kelemena, jej pomáhala Marta Tuléziová-Ondrejová, jej partnerka pri príprave jedného z víťazných predstavení prehliadky Deti deťom Naša rozprávka.

Hneď na druhý deň došlo k istej kolízii - zauzleniu deja, áno, to je druhá časť drámy. Veru, dej sa zauzlil. Začali sa totiž skúšky predstavení: tri hodiny doobeda, tri hodiny poobede a skoro vždy aj večer. Nuž, nebolo to ľahké, ale veď divadlo, prosím, to predsa nie je ľahká práca. Niektorí boli v tábore po prvý raz, tí boli možno trošku zaskočení, iní už zase boli ostrieľanými hercami, ktorí nováčikov posmeľovali, radili im (najradšej počas popoludňajšieho odpočinku a v čase večierky...), niekedy sa pred nimi vyťahovali, ale rozhodne ten dej zauzľovali spoločnými silami.

Tretí deň. Stále viac sa zapletáme do deja. Vety sa usádzajú v mozgových závitoch, melódie uja Bela sú v podaní detí stále presvedčivejšie (nádherne spievajú!), príkazy tety Mirky a tety Eleny sú stále rozhodnejšie, všetko to naberá na tempe, jednoducho, dochádza ku kríze, teda vyvrcholeniu, všade nejaký konflikt, ale, našťastie, aj dobrá nálada, smiech, vtipkovanie (toho je niekedy až priveľa!), zrody nových kamarátstiev a najmä akási zvnútra detí vyvierajúca snaha o dobrý spoločný výsledok. A je to stále lepšie!

Aby nám to vyvrcholenie celkom nevyrazilo dych, trošku sme sa uvoľnili a na štvrtý deň, vo štvrtok, sme sa vybrali na výlet do neďalekej Banskej Bystrice, ktorej námestie je jednoducho nádherné, potom na nákupy do supermarketu (tentoraz nie Tesco, ale Kaufland!) a napokon sme sa už v páľave - dovtedy bolo počasie skôr chladné - vyštverali na hrad v Slovenskej Ľupči, ktorý sme však mohli poobdivovať len zvonku, pretože ho renovujú. S dlhým nosom dolu. Po oddychu (oddych ako oddych, deti sú jednoducho neúnavné, takže futbal, pinpong, alebo aspoň preteky na chodbách...) opäť skúšky. Večer prijatie u pána starostu, ale ešte predtým nás jeden miestny dobrý človek presviedča o tom, že len pred chvíľočkou videl v húštine nad dedinou medveďa. Pán starosta Ladislav Pančík to bez náznaku prekvapenia alebo údivu s pokojom Angličana potvrdil. Veru, medvede sa premnožili... Nuž, na druhý deň sme sa už na prechádzke v lese netvárili ako Angličanky...

Piatok, to bola peripetia - štvrtá časť drámy: obrat, rozuzlenie. Posledný deň pred premiérou. Ešte si to raz preskúšame, a ešte raz... A skúsime si kostýmy. Tie do balady so sebou priviezli z Luciny a Budapešti, do priadok sa žiadne mimoriadne kostýmy nechystali, rekvizity priniesla teta Elenka. Veru, v piatok došlo k obratu. Len či z horšieho k lepšiemu alebo naopak, to vysvitne v sobotu...

V sobotu prišla katastrofa - tak sa volá posledná časť klasickej drámy. Nie, nebojte sa, v našom prípade to nebola žiadna katastrofa, skôr veľmi pekné rozuzlenie: predstavenia v miestnom kultúrnom dome, na ktoré sa prišli pozrieť aj miestni - teda aspoň tí, ktorí nešli hrabať seno... Naše deti sa mohli cítiť ako ozajstné hviezdy: tu jeden mikrofón, tam druhý, tu jedna kamera, tam druhá... A tak sa aj správali. Hrali a spievali ako veľkí. Vydali zo seba všetko, aj to, o čom nevedeli a urobili šťastnými nás - divákov - a dúfam, že aj samé seba. Záverečná reč vicestarostky obce Osrblie pani Moniky Leitnerovej, ktorá každému dieťaťu do jedného priniesla fantastickú čokoládu (Sladká vášeň - iste mnohí poznáte...), nás dojala a posilnila v nás rozhodnutie i naďalej ochraňovať tú našu peknú slovenčinu...

Naša divadelná hra sa teda skončila. Skončila sa pekne. Spoločným posedením, zamyslením, diskotékou, ktorú jednoducho nemožno vynechať. Vybehli sme na balkón, pred budovu hotela, na blízke vrchy: Dovidenia, pekná dedinka Osrblie, dovidenia, Hotel Biatlon, dovidenia, medvede!

Ako epilóg - myšlienku, ktorá našu drámu dopovie, dovoľte mi použiť záverečné slová z Balady o hrade Déva: Nebuďte smutní, diváci milí, vieme, že našou hrou sme city vaše prebudili. Teraz už úsmev na líčka, veď my sme len deti, ktoré zablúdili do divadelného sníčka...!

(do)