Alkár ● Mládež naša, aká si? Akí (sme boli) budeme?

Mládež naša, aká si, aká môžeš byť, keď už aj tá pred tebou bola taká aká bola a aká bude tá nastávajúca, vôbec bude ešte „slovenská národnostná“?

Prvé Slovenské lipky

Celoštátne stretnutie slovenskej národnostnej mládeže

Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) v spolupráci s Veľvyslanectvom SR v Maďarsku, obecnou a slovenskou samosprávou v Alkári (Mátraszentimre) usporiadal v dňoch 18. a 19. júla prvé celoštátne stretnutie slovenskej národnostnej mládeže Slovenské lipky. Program sa začal v sobotu zoznamovacím večierkom pri táboráku. Takmer sto mladých ľudí slovenského pôvodu z rôznych kútov Maďarska v nedeľu predpoludním čakali rôzne športové súťažné hry. Oficiálne otvorenie podujatia - prvého svojho druhu - sa konalo v kultúrnom dome Slovákmi obývanej obce Alkár v pohorí Matra za účasti veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Juraja Migaša, predsedníčky ZSM Ruženky Egyedovej-Baránekovej a predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy Judity Kaszalovej-Szabadovej. Účastníci stretnutia Slovenské lipky si v rámci diskusného fóra vymenili názory na tému „Akí sme?“. Potom nasledovalo sadenie lipiek a na záver účastníci prvého celoštátneho stretnutia slovenskej národnostnej mládeže mali radosť z koncertu Tomáša Bezdedu s kapelou.

Mládež naša, aká si, aká môžeš byť, keď už aj tá pred tebou bola taká aká bola a aká bude tá nastávajúca, vôbec bude ešte „slovenská národnostná“? Slovenská v tom zmysle, že ešte má nejaké citové väzby na predkov Slovákov alebo taká, ktorá sa aspoň z času na čas ešte aj prejavuje po slovensky? - Podobné otázky som si položil už cestou na stretnutie do Alkáru, ktoré som si nemohol dovoliť nenavštíviť. Samozrejme, aj ako predstaviteľ starnúcej strednej generácie, ale zato (v roku 1991) spoluzakladateľ, kronikár a dlhoročný „prvý ideo-logický tajomník“ Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) som bol nesmierne zvedavý, čo a ako... Uplynulo predsa 17 rokov, zmenil sa svet okolo nás, iné sú pomery, podmienky, nič nie je ako bolo. A predsa. Od prvej chvíle oficiálneho otvorenia alkárskeho stretnutia sa ma zmocnil pocit deja vu. Však toto už poznám, veď presne o tomto sme hovorili aj onoho času. Mohol by som byť z toho smutný, zároveň by som ale mohol mať z toho aj radosť. Presne ako s tým poloprázdnym či poloplným pohárom - ide iba o uhol pohľadu. Mohlo by nám byť do plaču nad súčasnou situáciou, ba oplakávať by sme mohli vlastne už niekoľko takpovediac stratených generácií slovenskej národnostnej mládeže v Maďarsku. Na druhej strane sa však môžeme tešiť, že napriek tomu všetkému, čo sme tu počas celého uplynulého storočia prežili, aspoň toľkoto nám zostalo. Desiatky, ak už nie stovky mladých ľudí slovenského pôvodu, ktorí sa síce už ani doma, ani v školách (poriadne) nemohli naučiť po slovensky, ale zato majú záujem prehlbovať si vzťah ku všetkému, čo je slovenské.

Tak či onak, usporiadatelia stretnutia našej mládeže v Alkári si zaslúžia pochvalu a uznanie. Už aj preto, lebo sa nezľakli tvrdého orieška a ani položenia si takých nepríjemných, sebakritických otázok, že „a čo my, kde je naša zodpovednosť?“ Spomeňme aspoň jeden konkrétny príklad toho, že niečo s nami veľmi nie je v poriadku: deti chodia do tzv. slovenských národnostných materských a základných škôl a po toľkých rokoch práce s jazykom, ktorý by im vôbec nemal byť cudzí, nedopracujú sa ani k strednému stupňu štátnej jazykovej skúšky. Nemôže byť všetko iba chybou systému, niečo tu naozaj neštimuje ani s nami.

V rozhovore s účastníkmi alkárskeho stretnutia veľvyslanec Juraj Migaš kládol dôraz o. i. práve na jazykovú stránku: „Hlásiť sa k slovenskosti znamená pokúsiť sa aj slovensky rozumieť a komunikovať. Viem, je to niekedy ťažké, veď nie všetci ste mali možnosť učiť sa slovenčinu v školách aspoň ako predmet.“ Podľa pána veľvyslanca v prípade slovenčiny ide o veľmi pragmatický jazyk, považovaný za esperanto slovanských jazykov, nehovoriac o tom, že predsa ide nielen o našich predkov, ale aj o susednú krajinu, prítomnú spolu s Maďarskom v tých istých medzinárodných štruktúrach a organizáciách. „Slovensko pritom v poslednom čase prežíva veľmi pozitívnu historickú etapu, ide o dynamickú, modernú, prosperujúcu krajinu,“ zdôraznil J. Migaš.

Predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová-Baráneková hovorila s mládežou najmä o sile symbolov, vyzdvihujúc slovansko-slovenskú lipu a trojvršie Tatra - Matra - Fatra. Stretnutie sa konalo nie náhodou v prekrásnom prostredí osady blízko najvyššieho bodu krajiny a veľa o ňom prezrádza už aj samotné pomenovanie Slovenské lipky. Sadenie lipiek, založenie slovenského lipového hája, označila predsedníčka ZSM za historický moment, keďže podľa jej informácií takýto háj zatiaľ (nielen u nás) neexistuje. Predstavitelia každej, na stretnutí zastúpenej osady v pekne upravenom teréne v blízkosti alkárskeho cintorína a pomníka vojnovým obetiam zasadili jednu lipku. „Pevne verím, že o niekoľko rokov tu bude viac ako sto líp symbolizujúcich jednotlivé Slovákmi obývané osady v Maďarsku,“ povedala Ruženka Egyedová-Baráneková. Zostáva nám iba spolu s ňou veriť, že počas nastávajúcich desaťročí tie naše lipky (ani tie symbolické) nevyschnú.

Tomuto cieľu malo slúžiť aj diskusné fórum na tému „Akí sme?“, ktoré viedla Anna Komjáthyová z Veňarcu. Dievčatá a chlapci sa prihovorili najmä k téme potreby prehlbovania si jazykových poznatkov a k otázke jazykových skúšok a ďalšieho štúdia či už doma, alebo na Slovensku. Niektorí už majú skúsenosti s usporiadaním menších sociologických prieskumov o slovenskej identite, iní zas jasne vidia výhody ovládania slovenčiny pri získaní výhodných pracovných miest. Snáď najpovzbudivejšie predsa je, že sami si uvedomujú paradoxnosť toho, aby sa iba po maďarsky bavili o tom, že „hát, vlastne sme Slováci, či čo...“ V súvislosti s plánovanými ďalšími stretnutiami preto odzneli aj také návrhy, aby sa využila možnosť ubytovania v slovenských rodinách, aby boli teda nútení hovoriť po slovensky. Pomoc pre zabezpečenie zmysluplného konkrétneho programu na Slovensku účastníkom stretnutia prisľúbili pán veľvyslanec aj ZSM, a tak o niekoľko mesiacov by to mali mať namierené o. i. na slovenské koncerty, divadelné predstavenia či hokejové zápasy. Nadhodila sa aj možnosť tzv. inštitucionalizovania činnosti, povedzme formou slovenského mládežníckeho klubu, o detailoch ktorej by sa však mali porozprávať nabudúce.

O tom, že bude aj „nabudúce“ sme presvedčení už aj vďaka vydarenému, úspešnému koncertu finalistu slovenskej súťaže Superstar Tomáša Bezdedu a jeho kapely. Napriek predbežným obavám z toho, že v Maďarsku sme ho doteraz nie veľmi poznali, účastníci alkárskeho stretnutia ho privítali s nadšením, o čom svedčil aj roztancovaný parket. Tomáš Bezdeda - rodený Žilinčan (1985) - odštartoval svoju hudobnú kariéru v prvom kole súťaže Slovensko hľadá Superstar (2004), keď obsadil bronzovú priečku. Do súťaže ho prihlásil spolužiak, takže pozvánka na casting ho prekvapila možno ešte viac ako následné postupovanie v súťaži až do semifinálového večera. Masový ošiaľ okolo súťažiacich postupne utíchol a tí si, rovnako ako Tomáš, začali hľadať svoje miesto na hudobnej scéne. T. Bezdeda sa už niekoľko rokov venuje hre na gitare, na klavíri, zdokonaľuje sa v speve. Všetky tieto aktivity mu pomáhajú pri tvorbe hudby. Spolupracuje a vystupuje so skupinou AYA. Vydal zatiaľ dva sólové albumy - Obyčajné slová (2005) a Ostrov (2006). Momentálne žije väčšinou v Bratislave, študuje na Ekonomickej univerzite, no a, samozrejme, naďalej sa naplno venuje hudbe - spieva, hrá na gitare a často koncertuje.

Imrich Fuhl