Voláme sa Zsanett Szószkiová a Natanael Bukran. Sme žiaci 7. triedy Slovenskej základnej školy a gymnázia v Békešskej Čabe. V prvom polroku školského roka 2007/2008 sme sa zapojili do súbehu Nadácie pre nadané deti. Poslali sme svoje životopisy a pátrali sme po svojich predkoch. Vieme, ako osídlili Slováci Békešskú Čabu. To sme sa naučili na hodinách slovenskej vzdelanosti. O tom, aký kultúrny a osvetový život sa tu dial, aké časopisy, knihy tu vydávali, sme počuli veľmi málo. V škole sa väčšinou učíme o slovenských spisovateľoch žijúcich a tvoriacich na Slovensku (teraz napr. o romantikoch). Preto sme sa prihlásili do súťaže Živý odkaz osobností zašlých čias, ktorú vypísal Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Rozhodli sme sa spracovať život a dielo Jána Gerčiho, ktorý bol najplodnejším slovenským ľudovým autorom v Maďarsku.

Osvetový a kultúrny život v Békešskej Čabe v 30. rokoch

Po zániku Uhorska zostala v Maďarsku pomerne početná slovenská národnostná menšina. Podľa oficiálnej štatistiky roku 1930 tu bolo okolo 104 819 registrovaných Slovákov, ale v skutočnosti ich bolo oveľa viac. V tej istej štatistike figuruje 233 141 obyvateľov, ktorí sa síce hlásili k maďarskej národnosti, ale hovorili po slovensky.

Slovenská národnosť v horthyovskom Maďarsku dlhé roky nemala vlastnú politickú a osvetovú tlač. Jediným časopisom bol čabiansky cirkevný mesačník Evanjelický hlásnik a vychádzal ešte Evanjelický kalendár. Slovenskému obyvateľstvu táto tlač nestačila, preto v roku 1934 založilo časopis Slovenská rodina. Táto publikácia bola písaná v ľahkom štýle a patril k nej aj malý slovník. Už v prvom ročníku sa mohli čitatelia stretnúť s príspevkami Jána Sekerku, Ondreja Kerepeckého, Ondreja Korbeľa a Jána Gerčiho, o ktorom budeme písať obšírnejšie.

Osvetový život dlho nemal úradnú formu. Po prvej svetovej vojne niekoľko mladých Čabanov založilo Ľudový samovzdelávací spolok. Jeho zakladateľom a vedúcim bol Michal Pluhár (narodený v Čabe roku 1885). V spolku čítali slovenské knihy, recitovali básne, spievali slovenské ľudové piesne a slovenskú hymnu. Tu si vytvárali aj názory na spoločnosť. K Pluhárovmu menu sa viaže aj založenie ochotníckeho divadla. Týmto svojím činom sa zapísal do dejín Dolnozemských Slovákov. Pod vedením Michala Pluhára divadelníci naštudovali hru Drotár od Jána Palárika. Úrady oficiálne nedovolili uvádzať slovenské hry, predstavenia sa mohli konať iba v hostinci na okraji mesta. Prvé predstavenie bolo 14. novembra 1931 a malo veľký úspech. Neskôr divadelníci potrebovali väčšiu sálu. Povolenie chceli získať za každú cenu, preto vo svojej žiadosti uviedli, že zisk z podujatia dajú nezamestnaným. To pomohlo a druhé predstavenie Drotára, ktoré bolo 21. novembra 1931, už prebehlo v divadelnej sále gazdovského spolku. Ochotníci naštudovali veľa hier, napr. veselohry Jožko Púčik, Márnotratný syn a Kubo od Jozefa Hollého. S veľkým úspechom predviedli aj pôvodnú hru čabianskeho autora Jána Gerčiho Vyslúžená žena. Horthyovskému režimu sa činnosť spolku veľmi nepáčila. Polícia prenasledovala Pluhára. Nakoniec ho uväznili a mučili. Hoci ho z väzenia prepustili, na následky týrania 20. júla 1938 zomrel. Po smrti Michala Pluhára prevzali režírovanie iní. Tu môžeme spomenúť napr. významnú umelkyňu zo Slovenského Komlóša Juditu Tomkovú. (1887-1968, Slovenský Komlóš), ktorá režírovala od roku 1923 s veľkým úspechom. Komlóšski ochotníci predviedli diela Jána Hollého a Statky-zmätky od Jozefa Gregora Tajovského.

Ochotnícke divadlá vznikali najprv v Slovenskom Komlóši (1907), potom v Pitvaroši, neskôr v Békešskej Čabe, v Sarvaši a vo Veľkom Bánhedeši. V jednom rozhovore v roku 1977 Ján Sekerka takto spomína na Jána Gerčiho a jeho dôležitú úlohu v ochotníckom divadelníctve: „Mali sme vynikajúceho ľudového básnika Jána Gerčiho, ktorý v čabianskom nárečí napísal divadelnú hru v troch dejstvách pod názvom Vyslúžená žena, ku ktorej som zhudobnil veršíky. S touto hrou sme zožali taký úspech, že ju odvysielal aj bratislavský rozhlas. Zložili sme aj čabiansku hymnu Slovenská Čaba. Text napísal Ján Gerči a ja som ho zhudobnil. Po vojne ju hrala dychová kapela pred mestským domom. Text sme rozmnožili a mládež hymnu z letáčikov spievala.“ (Ľudové noviny, 18. júla 1987)

Čabiansky Slovák Ján Sekerka mal tiež veľmi dôležitú úlohu v kultúrnom živote na Dolnej zemi. Stará mať ho naučila po slovensky, ale matka ho neskôr dala do maďarských škôl, lebo si myslela, že len takto môže z neho vychovať „pána“. Ale náhoda mu pomohla. Na jednom pohrebe počul spievať ženy s Funebrála (príležitostný spevník). Vtedy sa zahanbil, že on iba stál a spevu nerozumel. Na Lutherovej ulici mal jeho priateľ Juraj Bauko kníhkupectvo. Tam si nakúpil knihy a začal sa učiť. Písal si slovníček, tak si rozširoval slovnú zásobu. Nakoniec sa stal hlavným činiteľom slovenského kultúrneho života v meste a na okolí. Odkladal všetky dokumenty, jeho zbierka je svedectvom slovenského kultúrneho života na Dolnej zemi. Nachádza sa v Segedíne v Múzeu Ferenca Móra.

Životná dráha Jána Gerčiho

V 30. a 40. rokoch sa v Maďarsku, medziiným aj v Békešskej Čabe a v iných slovenských mestách a obciach, formovala skupina ľudových básnikov a prozaikov, tzv. „pismákov“. Ich cieľom bolo posilňovať slovenské národné povedomie. Boli to jednoduchí roľníci, robotníci a nádenníci. Známymi ľudovými autormi boli Ján Sekerka, Július a Michal Čičeľovci. Iniciátorom hnutia a vlastne i najznámejším tvorcom medzi nimi bol čabiansky rodák Ján Gerči. Narodil sa 17. februára 1909 v Békešskej Čabe. Vyrastal v chudobnej slovenskej rodine. Keďže rodina bola mnohočlenná, Ján Gerči nemal možnosť na vzdelávanie sa. Po ukončení ľudovej školy musel pracovať. Popri práci veľa čítal, prečítal všetko, čo sa mu dostalo do rúk. Tvoriť začal najprv po maďarsky, ale skoro prišiel na to, že svoje slovenské korene nemôže zatajiť. Najskôr písal krátke básne, ktoré boli uverejnené v Čabianskom kalendári. V 30. rokoch sa venoval najmä poézii. Svojimi básňami chcel prebudiť v ľuďoch lásku k svojej materinskej reči, k slovenčine. Písal jednoduchým štýlom, v nárečí.

Jeho mottá boli:

Rečniť, spievať, ľúbiť, siať a kosiť

vedieť treba.

Prácou v nádeji ísť zo dňa, na deň

žitie núti.

Hovoriť aj vlastnou materčinou

srdce káže!

A to všetko, všetko opísať

dobre padne.

Prvý slovenský veršík, ktorý - ako on vravel -”vyfabrikoval“, bola báseň Kurdišova muca. Potom zašiel na faru k hlavnému redaktorovi Čabianskeho kalendára Ľudovítovi Szeberényimu a bojazlivo ho poprosil, aby ju uverejnil. Keď sa tak stalo, Ján Gerči bol veľmi šťastný, lebo v tých časoch bol kalendár jediným duševným pokrmom pre Dolnozemských Slovákov. Radi ho čítali, lebo bol písaný v jednoduchom štýle a hovoril o nich, o ich živote. Gerči začal neskôr písať humorné príbehy a jednoduchých ľudí povzbudzoval k vlasteneckému postoju. V roku 1940 vydal svoju zbierku básní pod názvom Zornička. Táto kniha obsahuje deväť tematických okruhov: národ, nábožnosť, život, roľníctvo, príroda, zvieratá, ľúbosť, práca a opilstvo. Do roku 1947 napísal tri divadelné hry. Všetky tri uviedli ochotnícke divadlá. Tieto hry napísal preto, aby zachoval fragmenty z niekdajšieho života čabianskych Slovákov.

Ako sme sa o tom už zmienili, jeho najznámejším dielom bola Vyslúžená žena, ktorú v roku 1939 predviedli aj v Mestskom divadle v Čabe. Obsah Vyslúženej ženy je jednoduchý. Je to sedliacka veselohra, napísaná v čabianskom dialekte. Dej sa odohráva na samote (sálaši) u gazdu Blišťoka. Tam slúži už osem rokov Marci, ktorý potajomky ľúbi gazdovu dcéru Marku. Aj ona ho má rada. Lenže do dediny prídu kupci, ktorí pokojný život gazdovstva skomplikujú a všetko dopletú. Nakoniec, samozrejme, zvíťazí láska a čestnosť a mladí sa zoberú.

Na tvorbu Jána Gerčiho mal veľký vplyv už spomínaný Dr. Ľudovít Szeberényi, ktorý ho aj finančne podporoval. Keďže bola veľká nezamestnanosť, dobre mu padla jeho pomoc. Pomáhal mu aj Szeberényiho syn, evanjelický farár a správca dobročinného evanjelického ústavu Gustáv Szeberényi. Pracoval aj vo filiálnom kníhkupectve Tranoscius a neskôr, spolu s takisto Slovákom Jánom Baukom, v Evanjelickom kníhkupectve. Pri Baukovi sa naučil správne písať. K písaniu textov ho inšpiroval Ján Sekerka, ktorého sme už spomenuli. Gerčiho básne boli uverejnené aj v časopise Evanjelický hlásnik. Bol populárny, ale nemal toľko čitateľov ako Čabiansky kalendár. V roku 1940 založil Juraj Bauko časopis Slovenská rodina. Keďže mal len 120 predplatiteľov, po dvoch rokoch zanikol. Priaznivejšia situácia nastala až po 2. svetovej vojne.

Nový život v Nových Zámkoch

Ján Gerči s rodinou sa v roku 1947 počas výmeny obyvateľstva presídlil do Nových Zámkov. Prvé roky neboli pre nich ľahké. Na začiatku pracoval na úrade ako sociálny referent. Tu veľa pomáhal ostatným presídlencom. Dával im rady, keď ho žiadali o pomoc. Pomáhal rád. Popri práci aj naďalej písal krátke básne a prózu, ktoré uverejňoval v časopisoch a novinách. Písal poviedky o jednoduchom ľude Dolnej zeme. V roku 1985 Ľubica Bartalská vydala publikáciu Ozveny rovín, v ktorej sa písalo o jeho živote a boli v nej uverejnené aj niektoré diela. Žiaľ, Ján Gerči sa nedožil vydania knihy, v roku 1984 zomrel.

Spomienka na Jána Gerčiho

Dnešnému čitateľovi možno málo hovorí meno Jána Gerčiho, ale jeho rovesníci a rodina naňho nezabudli. Za to, že jeho meno znovu žije, môžeme ďakovať jeho vnukovi Jánovi Gerčimu, ktorý v roku 1999 k 90. výročiu narodenia svojho starého otca napísal príspevok. V článku, ktorý bol uverejnený v miestnych novinách, sa nachádza aj pozvanie na slávnosť, ktorú usporiadal Miestny odbor Matice slovenskej v Nových Zámkoch.

Na záver

Dňa 17. februára 2000 si v Békešskej Čabe pripomenuli čabianskeho rodáka, ľudového básnika Jána Gerčiho. Bol to deň 91. výročia jeho narodenia. Podujatie moderovala bývalá učiteľka a zástupkyňa riaditeľky békeščabianskej slovenskej základnej školy a gymnázia Katarína Miklová. Aj od nej sme sa dozvedeli, čo znamenal Ján Gerči pre Čabanov. Na záver uvádzame niekoľko myšlienok z jej prejavu:

„Dnes nadväzujeme na spomienkovú slávnosť v novembri minulého roka v Nových Zámkoch, kde sme sa stretli s ctiteľmi, priateľmi, spolupracovníkmi, rodákmi a príbuznými Jána Gerčiho, ktorí si uchovali v pamäti jeho dobré meno a spomínajú naňho. Počas besedy sa vtedy nadhodila otázka, či sa tu na Čabe pamätáme na tohto oddaného ľudového tvorcu, ktorý sa za ťažkých životných okolností ako samouk naučil po slovensky, aby medzi čabianskymi Slovákmi svojimi dielami šíril lásku k materinskej reči, k svojmu rodu, aby ich poúčal a zabával.“

Aj my sa tešíme, že svojou prácou môžeme prispieť k tomu, aby jeho meno a tvorba aj naďalej žili nielen medzi staršou, ale aj medzi mladšou generáciou. Možno bude aj ďalšou inšpiráciou pre spoznanie iných, doteraz neznámych tvorcov.

 

Práca žiakov siedmej triedy slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe Zsanett Szószkiovej a Natanaela Bukrana získala v súťaži Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Živý odkaz osobností zašlých čias II. 3. miesto v I. kategórii. Pripravujúcou učiteľkou bola Mária Ištvánová.