Počmárané duše potešili duše ● Umením proti násiliu

Počmárané duše potešili duše? Že si toto tvrdenie odporuje?

O niekoľko riadkov vysvitne, že ani tak celkom nie...

Detský divadelný súbor, presnejšie, detské divadelné súbory, ktoré pôsobili a aj dnes jeden taký pôsobí na slovenskej základnej škole v Budapešti, sa úzko spájajú s menom Miroslavy Kovácsovej, vychovávateľky tunajšieho žiackeho domova, absolventky Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne, ktorú som spoznala pred vyše pätnástimi rokmi. Ako inak, bola účastníčkou medzinárodného stretnutia divadelníkov v Slovenskom inštitúte, mimochodom, celkom prvej akcie, ktorú som organizovala ešte ako pracovníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku. Nuž odvtedy sme sa stretli nespočetnekrát a stretávame sa dodnes: na školeniach, festivaloch, prehliadkach, v táboroch, na skúškach detských predstavení či predstavení Vertiga, v škole, ale aj na „Fadruske”. Prešli sme spolu možno už aj tisícky kilometrov, videli množstvo predstavení a absolvovali množstvo rozhovorov a rozborov. Skoro všetky sa točili okolo divadla.

Mirka Kovácsová je jednou z tých nemnohých - ako to ja hovorím - pokladov („pokladničiek”), ktoré si za svoj cieľ vytýčili popularizáciu a šírenie slovenského detského divadelníctva v Maďarsku. Činnosť, ktorá si vyžaduje nesmierne veľa trpezlivosti, energie, nápadov, ale aj odvahy, nadšenia a tvorivých schopností. V priebehu vyše poldruha desaťročia pripravila so svojimi zverencami veľa hodnotných inscenácií, z ktorých niektoré dosiahli najvyššie ocenenie na „našej” divadelnej prehliadke Deti deťom, vystúpili aj na Zlatej priadke v Šali, na Scénickej žatve v Martine, pri rôznych príležitostiach v Budapešti, ale aj na prehliadke maďarských školských divadelných súborov.

Asi pred dvoma rokmi získala na svoju činnosť partnerku, takpovediac „sparingpartnerku”, ktorú to, ako sa hovorí, takisto ťahá k divadlu: pani učiteľku, vychovávateľku Martu Tuléziovú-Ondrejovú, ktorá sa k tomuto kroku rozhodla po absolvovaní akreditovaného školenia dramatickej výchovy CSS. Do spoločnej práce sa pustili v roku 2007, keď začali pripravovať predstavenie na divadelnú prehliadku Deti deťom v roku 2008. Bola to Naša rozprávka (rozprávka?), presnejšie, tri rozprávkové (rozprávkové?) príbehy, ktoré hovoria o tom, že by sme mali jeden druhého prijímať s jeho dobrými i zlými vlastnosťami. Budapeštiansky súbor sa o Hlavnú cenu podelil so sarvašským súborom a jeho rozprávkou Dva roky prázdnin.

Inscenácia Naša rozprávka vznikla na motívy ľudových rozprávok. Inscenátorky ju však spolu prepísali, upravili, aktualizovali, až vzniklo priam autorské predstavenie, do ktorého so svojimi nápadmi vstúpili aj deti. Nestalo sa tak po prvýkrát v histórii divadelného smerovania M. Kovácsovej, pretože jej vrodená invencia, zmysel pre dramatično a napokon jej režijný rukopis ju predurčuje na tvorbu predstavení tohto typu.

O autorskom divadle sa už dá jednoznačne hovoriť v prípade najnovšieho predstavenia M. Kovácsovej a M. Tuléziovej-Ondrejovej, skôr smutného ako veselého príbehu Počmárané duše, s ktorým sa budapeštianski školáci predstavili na tohoročnej prehliadke Deti deťom a opäť získali jednu z hlavných cien. Predstavenie vzniklo pôvodne ako projekt v rámci Programu proti agresivite, ktorý rozbehol budapeštiansky Pedagogický ústav F. Méreiho spolu so samosprávou hlavného mesta a do ktorého sa mohli zapojiť aj divadelné súbory s podmienkou, že si za tému vyberú boj proti agresivite.

Skúšky predstavenia sa začali v zime 2008. Prebiehali na základe scenára, ktorý napísali autorky projektu, avšak konečný výsledok vznikol, samozrejme spolu s deťmi vyskúšaním rôznych možností a improvizácií. Sama som mala možnosť zúčastniť sa na dvoch skúškach a videla som, že deti naozaj tvorivo prispievajú, vymýšľajú situácie a majú svoj názor na vec. Veď mnohé z nich sa už stretli s rôznymi formami násilia - v lepšom prípade len prostredníctvom televíznej obrazovky alebo časopisov... Osud hlavného hrdinu príbehu, ktorého kvôli nevinnému „šlohnutiu” čokolády pokladajú za zlodeja a on túto pečať zo seba nemôže zmyť, im iste nie je ľahostajný. Chlapec, na ktorého nemá nikto čas a navyše aj jeho najlepší kamarát sa odsťahoval, je sám: sám v najbližšej rodine, sám medzi rovesníkmi, ktorých správanie veľakrát nechápe. Možno sa k životu stavia vážnejšie ako jeho spolužiaci, možno je citlivejší, zraniteľnejší, v každom prípade trochu „iný” a takýchto ľudí spoločnosť, hoci aj spoločnosť mladistvých, nie vždy prijíma. Vtedy veľakrát vstupuje na scénu agresivita...

Súčasťou projektu v rámci Programu proti agresivite bol aj zájazd s predstavením, a tak príbeh o počmáraných dušiach zavítal aj do iných škôl: 21. mája do Čívu, 28. mája do Santova a 9. júna do Mlynkov. Všade sa stretol s veľkým záujmom a bol podnetom na zamyslenie sa. Žiaci v jednotlivých školách si pozreli predstavenie svojich vrstovníkov, ale pozorne sledovali aj úvodné slová inscenátoriek, ktoré ich voviedli do problematiky. Verím, že iniciatíva budapeštianskeho detského divadelného súboru a predovšetkým jeho vedúcich prispela k tomu, aby sa naše deti a mladí ľudia - ale predovšetkým my, „dospeláci” - snažili o to, aby ich duše zostali nepočmárané, alebo aby sa tie čiary a čmuhy dali aspoň ľahko vygumovať.

Daniela Onodiová