Učiteľskú dráhu pokladám za svoje povolanie. Toto povolanie som si vybrala preto, lebo si myslím, že v očiach detí sa stanú vzorom predovšetkým ich rodičia a súrodenci a za nimi nasledujú pedagógovia v škôlke a v škole. Pokladám za veľmi dôležité, aby deti získali v základnej škole silný, stabilný základ vedomostí. Ako budúca učiteľka každý deň musím deti naučiť niečo nové

o našom svete. Musím ich naučiť to, čo budú potrebovať v každodennom živote.

Pre mňa nie je zanedbateľné ani vytvorenie duševnej rovnováhy, spokojnosti a bezpečia. Okrem toho si myslím, že im treba zabezpečiť možnosti na rozvíjanie vedomostí a poskytnúť pomoc pri vzniknutých problémoch v ich živote. Viem, že je to vážna a zodpovedná úloha, ale pre mňa to vždy stojí za námahu, keď vidím postup dopredu, rozvoj a spokojný úsmev na tvári po dosiahnutí vytýčených cieľov.

Človek vždy bude pamätať, ako sa na neho pani učiteľka usmievala vtedy, keď bol ešte maličký a ako spolu vyriešili problémy. Myslím si, že tie detičky, ktoré spolu rástli s tetou Piroškou Majernyíkovou, nikdy na ňu nezabudnú. Ony sa učili ešte v sálašskej škole iným spôsobom, ako „dnešné” deti. A ako presne? Na to som bola zvedavá aj ja. Vyhľadala som tetu Pirošku a poprosila som ju, aby mi porozprávala o škole, v ktorej ona vyučovala v minulosti. Vtedy určite učili celkom inými metódami, a mňa to veľmi zaujíma. Aj prostredie bolo určite iné ako dnes.

Takže som si vybrala takú školu, čo dnes už nie je, ale žije ďalej v srdiečkach obyvateľov tohto okolia. Voľakedy budova školy stála na sálaši v Kétšoproni. V tejto škole vyučovala pani učiteľka Piroška Majernyíková, ktorú som vyhľadala preto, aby mi porozprávala o vtedajšom živote v škole. Pani Piroška rozprávala tak živo, akoby tam aj teraz bývala, učila a žila. Ten rozhovor bol veľmi úprimný a naučila som sa z neho veľmi veľa. Prevzala som malý kúsok zo života pani Pirošky Majernyíkovej.

Podľa rozhovoru s tetou Piroškou Majernyíkovou

- Začalo sa to tým, že v roku 1750 čabianski obyvatelia dostali pôdu v Kétšoproni na sálaši. Vtedy sa dedina volala „Soprony-tanya”. Vtedy Békešská Čaba bola ďaleko od Kétšoprone a preto si tu občania postavili letné chaty a potom aj sálaše. V dedine bývali katolíci, preto tam bola aj katolícka škola. Neďaleko od Telekgerendáša bývali evanjelici a tam bola evanjelická škola. Tá škola, kde som aj ja učila, bola v prvom rade Kétšoprone, ktorý hraničil s Telekgerendášom. Škola stála oproti poľnohospodárskemu družstvu. V roku 1867 po vyrovnaní, keď Jozef Eötvös bol minister školstva, rozhodlo sa, že v každej obývanej oblasti založia školu. Chceli zabezpečiť vzdelanie pre negramotných sedliakov. To znamenalo, že postavili základné školy. Pri väčších mestách stavali aj meštianske školy.

- Každá škola vyzerala rovnako. Bola to jedna veľká budova, na konci ktorej bola veľká učebňa. V tej učebni sa učili 4 triedy. Všetkých žiakov učila len jedna učiteľka. Na druhom konci budovy bol služobný byt. Osvetlenie a vodovod sme nemali, ale uprostred dvora bola dobrá studňa. Skoro všetci sálašskí obyvatelia si z tejto studne nosili vodu. Taká istá škola bola aj v dedine. A o škole, ktorá bola na pozemku Apponyiovcov, neviem skoro nič hovoriť.

- Keď som ja tam učila, už museli chodiť deti do školy až do 14. rokov. Rodičia tomuto zákonu rozumeli tak, že keď ich syn alebo dcéra už dosiahne 14. rok, už nemusí chodiť ďalej do školy. To znamenalo, keď dieťa dovŕšilo 14 rokov napr. v marci, už ho rodičia neposlali do školy. Neskôr prijatému zákonu porozumeli a deti chodili riadne do školy. Pre dve skupiny boli 2 učiteľky pre prvý a pre druhý stupeň. Vyučovanie prebiehalo striedavo. Predmety boli rovnaké, len pomenovanie mali trošku iné. Predpoludním vyučovanie sa začínalo od 8-ej a trvalo do 12-ej hodiny. Deti museli dvakrát denne prejsť 5 kilometrov peši, aby sa dostali do školy a potom späť domov. Popoludní prišla ďalšia skupina a spolu sme sa učili až do 4-ej. Jedna hodina trvala 40 minút. Musela som byť presná, nemohla som predĺžiť vyučovanie, lebo popoludní o 4-ej už bola tma. Bolo to potrebné dodržiavať najmä v zime, lebo sme nemali osvetlenie. Darilo sa mi, vďaka Bohu, učila som disciplinovanú detskú spoločnosť.

- Jedna hodina vyzerala takto: napríklad v 5. triede som vysvetľovala nejaké učivo a vtedy iné triedy dostali úlohy a ticho, samostatne pracovali. Musela som sa veľmi veľa pripravovať, aby všetko bolo v poriadku. Keď som dokončila prácu s 5. triedou, dala som im nejaké cvičenie a paralelne som kontrolovala úlohy v ostatných triedach. Dôležité bolo, aby dieťa všetko porozumelo. Nikto nemohol ísť domov tak, že mu niečo nebolo jasné.

- Narodila som sa v Sarvaši a tam som chodila do školy od prvej a potom do ôsmej triedy. (Od druhej do siedmej triedy som chodila do základnej školy v Nagyráte.) Mám z tých čias dobré spomienky. Keď som bola prváčka, chodila som do cirkevnej školy a tam nás učili mníšky. Pred každou hodinou sme sa modlili. Boli veľmi milé a priateľské a vždy nám ukázali rôzné praktické činnosti. Ôsmu triedu som končila v slovenskej škole, tam som sa naučila po slovensky. Predtým som len veľmi málo vedela po slovensky, nepoužívala som ten jazyk. Internát, knihy, vyučovanie boli zadarmo, my sme si museli kúpiť len zošity. Potom som sa dostala do Békešskej Čaby do slovenského gymnázia. Keď som zmaturovala, začala som si hľadať prácu, ale nemala som odborné vzdelanie, tak som si nič nevedela nájsť. Konečne som sa dostala do Čabačűdu a tam som pracovala v jednej firme ako administratívna pracovníčka. Necítila som sa tam dobre, lebo tá práca ma nezaujímala. Tam som sa stretla s mojím bývalým učiteľom Jurajom Snidom. Pýtal sa ma, kde pracujem a prečo som tam. Ja som hovorila, že ani ja sama neviem. On bol v tom čase župný inšpektor slovenského jazyka a navrhol mi prácu v škole v Kétšoproni. Nemala som učiteľský diplom, ale ďalším štúdiom som ho mala možnosť získať. Súhlasila som s návrhom, ktorý som prijala. Potom som sa prihlásila do Budapešti na vysokú školu pedagogickú. Ukončila som ju štátnou skúškou v roku 1957. Skúšku som mala urobiť v roku 1956, ale vtedy bola revolúcia, tak som skúšku urobila len vo februári v roku 1957. Od tých čias som bola oprávnená učiť aj slovenský jazyk.

- Najprv som učila slovenčinu v dedine, lebo bola zima, až v lete som sa vysťahovala na samotu. Jedna mladá kolegyňa mi všetko vysvetlila o systéme vyučovania. Najprv som nechcela ísť na samotu, lebo som sa toho veľmi bála. Vtedy som mala jedného dávneho priateľa, ktorý bol mojím bývalým učiteľom a volal sa Juraj Hankó. Zavolala som ho telefonicky, ale vtedy bol telefón len na pošte. Vysvetlila som mu situáciu a poprosila som ho, aby mi dal nejaké užitočné rady. On sa veľmi potešil. Dozvedela som sa, že pán Hankó tam začal svoju učiteľskú kariéru a cítil sa tam príjemne. Hovoril, že ľudia na samote sú veľmi milí a že to pocítim na vlastnej koži. Teda nemusela som sa báť, a tak som sa odsťahovala na samotu. Potom som tam učila desať rokov. Raz ma veľmi prekvapil pán Juraj, lebo prišiel z Békešskej Čaby na bicykli za mnou na samotu. Bola to veľmi prínosná a príjemná návšteva. Bola som veľmi šťastná. Vtedy sme sa úprimne a priateľsky porozprávali o svojich zážitkoch a o pedagogických a obyčajných ľudských skúsenostiach.

- Rodičia naozaj boli veľmi milí a vytvoril sa medzi nami blízky priateľský vzťah. Géza Gárdonyi raz napísal, že tie sálašské školy tak svietia, ako lampáše v tmavej noci. A to bola pravda, lebo tam aj učiteľka bola jeden lampáš, ktorý šíril osvetu a vzdelanosť medzi jednoduchými ľuďmi. Často sme organizovali kultúrne podujatia nielen pre deti, ale aj pre ich rodičov.

- Napríklad v lete sme priniesli sudové pivo pre dospelých a ľadovú zmrzlinu pre deti z Čorvášu. Pre deti a pre ostatných to bolo veľmi zaujímavé. Škola bola v peknom, nádhernom, tichom a pokojnom prostredí, okolo boli stromy a kríky. Boli aj také popoludnia, že dospelí pili pivo, ich detičky sa hrali, medzitým rodičia sa tešili z detí. To boli pre mňa nezabudnuteľné chvíle. Kolegyne, ktoré učili v dedine, vždy boli plné závisti, lebo u nás vždy boli dobré zábavné programy a ľudia k nám vždy radi chodili. Škola dávala k díspozícii svoju budovu na organizovanie bálov, kde sa spolu zabávala dedinská mládež. Občania dediny prichádzali k nám na tie podujatia a cítili sme sa tam všetci spolu veľmi dobre a príjemne. Mali sme aj malú divadelnú skupinu a naučili sme sa trojdejstvové predstavenie s názvom: Kvitne lipa. Toto predstavenie spracovalo sedliacku tému. Mládež postavila veľký šiator za školou, dievčatá olepili stenu papierom a namaľovali. Teda bola to veľmi dobrá skupina ľudí a dobre sme vedeli spolupracovať.

- Rodičia dbali o to, aby ich deti chodili do školy. Napríklad jedna rodina rozhodla, že pôjde do školy na sánkach, do ktorých zapriahli konský záprah. Tak postupne pozbierali všetky deti a takto spolu prišli do školy. Deti to veľmi silno prežívali a tešili sa aj ich rodičia. Keď bola zima, každé ráno som čakala na deti s horúcim čajom, lebo vtedy boli veľké mrazy. Každé dieťa malo vlastný hrnček, do toho som dala čaj a mohli si ohrievať ruky. Tí rodičia, ktorí mali na to finančné možnosti, poslali pre deti cukor do čaju. Potom sme pokračovali tým, že detičky si vyzuli čižmy a ja som im musela nohy zohrievať, lebo boli tak premrznuté. Boli aj také deti, ktoré nemali ponožky, tak som pre nich hľadala niečo na nohy, keď som nemala iné, tak som im dala kapce. Teda môžem povedať, že som bola nielen učiteľka, ale aj druhá matka detí. Hovorila som, že do štvrtej sme končili vyučovanie, ale v zime bola skoro tma a niekedy aj veľká snehová búrka. Boli sme dohodnutí s rodičmi, že keď bude veľká búrka a dieťa nepríde načas domov, tak je u nás. To znamenalo, že detičky u nás strávili noc. To bolo veľmi zaujímavé, lebo som musela urobiť chutnú večeru, najčastejšie tvarohové palacinky, to deti mali veľmi rady. To je pre dnešné deti nepredstaviteľné, spať v noci so svojou učiteľkou a nie doma s rodičmi. Aj to sú také chvíle, na ktoré nikdy nezabudnem, lebo sú to často srdcervúce historky.

- Zošity, knihy, základné demonštratívne prostriedky sme mali k dispozícii na chémiu aj fyziku. Samozrejme niektoré pomôcky som si sama urobila. Veľmi sme dávali pozor na tie veci, aby sme ich dlho mohli používať.

- U nás som učila len slovenčinu, ale v dedine deti mali možnosť sa učiť aj ruštinu, ale iné rozdiely sme nemali.

- Áno, samozrejme. A mali sme veľa úspechov. Stávalo sa, že sme súťažili aj s dedinskou školou a to bola pre nás vždy veľká výzva.

- Neviem, dokedy by stála táto škola, možno až do súčasnosti, ale, žiaľbohu, jej zánik spôsobili záplavové vody v rokoch 1965-66. Príčina bola tá, že tu bola rieka, ktorá spájala Maroš s Kerešom a rieka sa volala Kondor. A naša susedná dedina odtiaľ dostala meno Kondoroš. V tých časoch, keď na Dolnej zemi regulovali rieky, rieku Kondor s veľmi veľkým vypätím síl zasypali. Ale malá žila je ešte tam a keď veľa prší, vtedy sa vždy naplní vodou a preto sa vytvoria vnútrozemské vody. Keď boli naposledy záplavové vody, pán primátor z helikoptéry videl, že naozaj vidieť stopy bývalej rieky. Teda vtedy, v rokoch 1965-66, tie sálaše zaplavila voda, lebo nemali tehlový základ a všetci sme utekali tam, kde sme mali niekoho, kto nás prichýlil pred záplavami. My sme sa horko-ťažko nasťahovali do dediny, ale predpísali nám dve podmienky: jedna bola, že sme museli postaviť svoj vlastný dom, lebo dedina nemala služobný byt. To bola veľká práca pre nás. To je ten istý dom, kde dodnes žijem, žiaľbohu, už 13 rokov sama. Druhá podmienka bola, že som musela riadiť Kultúrny dom v Kétšoproni. Hovorila som, že by bolo dobré, keby sme urobili školské múzeum, ale to je veľmi nereálne, a neviem, kto by sa o múzeum staral. Potom sálašskú školu zbúrali. V tých časoch som často snívala o tej škole a veľmi mi chýbala.

- Áno, zvykneme organizovať Šopronské sálašské stretnutia, kde chodia moji bývalí žiaci, ktorí sú už dnes dospelí. Vtedy sa zvykneme veľa rozprávať o dávnejších časoch. Mávame najprv večeru a potom sa bavíme až do rána. To je vždy veľmi milé a srdcervúce stretnutie.

Doslov

Pracovala som pomocou archívnych prameňov a rôznych písomných materiálov, ale najzaujímavejšie bolo pre mňa, keď som urobila rozhovor s Piroškou Majernyíkovou. Keď som hovorila s pani Piroškou, tak som sa cítila, akoby sme sa strojom času preniesli do minulosti. Ako to všetko presne vykreslila slovami, akoby pred nami znovu ožila minulosť na sálašoch a školách. Pekné, tiché, nádherné prostredie, milí ľudia, podujatia, učenie, všetko bolo iné, ako je dnes. Môžem povedať, že som sa naučila veľa od pani učiteľky Pirošky Majernyíkovej. Myslím si, že keď začnem moju učiteľskú dráhu budem sa jej skúsenosťami inšpirovať. A nikdy nezabudnem na to, čo Géza Gárdonyi napísal, že sálašské školy sú lampášmi vzdelanosti. A aby všetky školy boli naozaj lampášmi, o to sa musia snažiť všetky učiteľky a učitelia.

Prácu napísala:

Anikó Laurinyeczová

1. miesto III. kategórie

(redakčne upravená verzia)

Použitá literatúra:

Archív v Gyule - záznamy Eleka Fényesa

Internetové stránky:

www.ketsoprony.hu

http://ketsoprony.freeweb.hu/index2h.htm

Kronika Kétšoproňu

Monografia Békéšskej Čaby

Rozhovor s pani učiteľkou Piroškou Majernyíkovou

Zbierky Ondreja Krupu