„S horlivou láskou spomínam na tie časy. Deti mali skutočnú pamäť. Aj lepšie sme žili

ako teraz. V tom zmysle, že vtedy nebol ani internet, ani televízia a museli sme robiť všetko spoločne s inými deťmi. Deti mali trvalý zážitok. Na svoj sálašský život spomíname

s pôžitkom. Nikdy nezabudnem, že tam som chodil do školy. Som na to hrdý!”

Volám sa Adrienn Rádaiová. Študujem na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. V tomto školskom roku navštevujem 11. triedu. Už v minulosti som sa zapojila do súťaže, ktorú organizuje Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. V minulom roku som robila výskum o známom človeku a predtým som pátrala po osudoch mojich predkov. V tomto roku som sa rozhodla písať o škole, ktorá sa nejako viaže k dejinám Komlóša, resp. jeho okolia. Najsilnejšou motiváciou bolo to, že som Komlóšanka. Moje prvé kroky, ako som si už po minulé roky zvykla, viedli k pánu Ondrejovi Lopušnému, komlóšskemu kronikárovi. U neho som hľadala inšpiráciu. A nesklamala som sa! Dlho sme sa rozprávali a ja som sa dozvedela, že v Komlóši boli kedysi cirkevné školy, vraj ich bolo až desať. Zdalo sa mi to ako výborná téma. No Bandi báči pokračoval a stále šteklil moju zvedavosť. S každou jeho vetou som získavala novú a novú inšpiráciu. Až sa naša debata dostala k sálašským školám, ktoré mali veľmi významnú funkciu. Keď som sa opýtala, či aj okolo Komlóša boli takéto školy, Bandi báči prikývol. Vraj až niekoľko, v Nagykopáncsi a v Pusztaszőlősi, ba aj na iných miestach pri mestách a dedinách. Mala som si z čoho vyberať. Ale ja som si vybrala szőlőšskú sálašskú školu. A prečo? Je to jednoduché! Vždy ma lákalo objavovať niečo nové, a keď sa sám komlóšsky kronikár priznal, že vie o tejto škole len veľmi málo, bolo rozhodnuté. Moje prvé informácie boli veľmi zaujímavé, ale stručné. Podľa rozprávania pána Lopušného založila túto školu grófka Ilona Zichy, ktorá pochádzala z grófskeho rodu Wenckheimovcov. Školu mali navštevovať deti služobníctva, ktoré pracovalo na panstve grófky.

Svoj výskum som začala v regionálnom Múzeu Szántó Kovács János v Orosháze, kde som našla pár viet o škole a o pustatine Szőlős. Prelistovala som knihy o dejinách Hódmezővásárhely a Békés Vármegyék Története (Dejiny Békešskej stolice). Z týchto kníh som sa dozvedela také veci, ktoré boli typické pre sálašské školy všeobecne, nielen pre Pusztaszőlős.

Mala som aj trošku šťastia, lebo na Komlóši žijú ľudia, ktorí chodili do tejto školy a spomínajú si na tie roky s takou presnosťou, akoby sa to stalo len včera. Tak som mohla urobiť interview. Zašla som k pánovi Miškovi a jeho manželke Marike (Radicsovci) a k učiteľke Zuzke Kovácsovej, ktorí mi porozprávali svoje zážitky. Bolo to pre mňa zaujímavé, lebo pred tým som nerozmýšľala o tom, ako žili deti kedysi a aké bolo školstvo. Toto stretnutie plné spomienok bolo nielen pre nich, ale aj pre mňa príjemným okamihom.

Čabianska organizácia Slovákov sa rozhodla každoročne organizovať stretnutie bývalých sálašských učiteľov. Určite by bolo zaujímavé, keby sa táto myšlienka rozšírila a zúčastnili by sa na tomto stretnutí bývalí učitelia zo sálašov Békešskej župy spolu so svojimi žiakmi. Pozvanie by isto neodmietli ani manželia Radicsovci, ktorí veľmi radi spomínajú na svoje školské roky, strávené v pusztaszőlőšskej sálašskej škole.

„Bola to extravilánová škola, teda nebola v meste. Deti z okolia mesta, zo sálašov, chodili do tejto školy. Z takých častí, ako tzv. Czakó Birodalom a László majer, aj z Prvého i Druhého radu. Takí ľudia, ako Gyurka Sovány, Anci Melegová, Zsuzsa Világosová i Gurabského decká tam chodili. Žiaľ, nevieme presne, kedy školu založili. Ale to vieme, že už Marikin otec tam chodil. To bolo okolo roku 1900.“

Odporučili mi, že ak sa chcem dozvedieť niečo o založení pusztaszőlőšskej školy a jej správe, mám navštíviť Pusztaföldvársku cirkev. Z toho sa dá usúdiť, že školu istý čas spravovala cirkev.

Keď začal Miško báči chodiť do školy, existovalo len 6 tried, tzv. 6 elementárnych. Pani Marka nastúpila do tej istej školy, no mala už 8 tried, tzv. 8 základných, a to je medzi nimi rozdiel iba 4 roky. To dokazuje, ako sa rýchlo menil a zdokonaľoval školský systém.

„Zo začiatku v celej škole učil len jeden učiteľ, ale potom aj dvaja. V jednej triede sme boli nižšia sekcia -1.,2.,3.,4. trieda a 5.,6.,7.,8.trieda boli oddelene. To bolo dobré preto, lebo zatiaľ čo jedna trieda sa nahlas učila s pánom učiteľom, tak druhá bola ticho. Dostali prácu, písať... alebo také, čo opravoval potom pán učiteľ. Tak sa učili pracovať samostatne. Škola sa začala o 7.30 a končila o 12-ej alebo o 13-ej. V tej dobe veľmi prísne brali učenie. Deti si veľmi vážili učiteľa. Povinné bolo odrecitovať násobilku alebo báseň, keď sme sa mali nejakú naučiť. Len jedna alebo v lepšom prípade 2 knihy boli pre celú triedu. Tak si žiaci museli knihy medzi sebou požičať. No a vtedy veľmi dávali pozor na to, aby knihy nemali somárske uši, lebo to bola veľká hanba. Jednu knihu sme používali 4 roky a boli sme veľmi hrdí, že knihy a zošity sú v takom dobrom stave. Písali sme husím perom, tak aj na to sme dali pozor, aby sme nenarobili machule. Ale potom, keď Marka chodila do vyššej triedy, zjavilo sa už atramentové pero. Nielen deti, ale aj učitelia brali učenie prísne.“

Miško báči to hneď potvrdil vetou:

„Mali sme jednu knihu z maďarčiny a z tej knihy museli sme sa naučiť naspamäť všetky básne. Nie tak, ako teraz, že hlavne gymnazisti nevedia básne a my, ktorí sme chodili do základnej sálašskej školy, lepšie vieme, a nie teraz sme sa to učili, ale pred 50 rokmi!“

Zaujímavé bolo aj skúšanie.

„Odpovedali sme tak, že jeden začal a iný pokračoval. Tak sa učiteľ predsvedčil, že každý sa naučil všetko.“

Predmety boli také ako dnes. Školáci nižších ročníkov sa učili matematiku, geometriu, maďarský jazyk a literatúru, telocvik, prírodopis atď. Vo vyšších triedach pribudli ešte chémia, fyzika a biológia. Samozrejme, učivo nebolo na takej úrovni a v takom rozsahu ako teraz. Už vtedy vyznačili v knihách poučky, ktoré mali deti vedieť. Vyučovanie bolo v maďarčine. Hoci mnoho sálašských detí po maďarsky vedelo veľmi málo. Slovenčinu používali žiaci medzi sebou cez prestávky, skoro všetci sa doma rozprávali len po slovensky.

Aj vtedy bol kontrolný zošit (žiacka knižka) aj vysvedčenie. Aj učiteľ si písal denník a robil si poznámky. Zaujímavé bolo aj to, že pred 2. svetovou vojnou bola najlepšia známka jednotka (ako teraz na Slovensku), až potom sa systém známkovania zmenil a jednotka (1) sa stala najhoršou známkou, a najlepšia sa stala pätorka (5).

Triedy boli zmiešané, ale nie tak, ako dnes, že si chlapec môže sadnúť k dievčaťu. „V jednej lavici sedeli sme 6 chlapci, za nami v nasledujúcej lavici 6 dievčat, atď... „

V tej dobe žiaci nemali aktovku. Zošity nosili v textilnej taške, čo im mamičky ušili. Mária Ocsoková bola ich prvá učiteľka v szőlőšskej škole. Pred ňou učil jeden veľmi mrzutý učiteľ, ktorého sa žiaci veľmi báli. Volal sa István Gyedó. Kto náhodou zo žartu nepozdravil, povedali mu: „ty by si mal chodiť k Gyedóvi, on by ťa veru naučil pozdraviť” Vtedy žiaci učiteľom onikali alebo vykali, ale učitelia nie, len v tom prípade, keď sa učiteľ na žiakov hneval.

Táto škola mala vysokú úroveň. Veľmi veľa inžinierov, učiteľov, právnikov a inteligencie sa stalo z tých žiakov, ktorí tu chodili.

„Ktorí išli na strednú školu, uplatnili sa. Nemali ťažkosti s učením”.

Hoci učil jeden učiteľ všetky predmety (okolo 6), neboli nevzdelaní, nekvalifikovaní. V súvislosti s učením sa mienka rodičov trieštila. Boli takí rodičia, ktorí to povedali, že deti majú byť v škole a majú sa vzdelávať. A boli i takí, ktorí tvrdili, že deti majú byť na poli, obrábať ju a chovať zvieratá. Žiť život roľníkov a škola, to nie je pre nich, oni budú len roľníci.

Škola sa starala aj o kultúrny a spoločenský život. Intenzívne sa začal rozvíjať vtedy, keď do školy prišli manželia Vinczeovci (pani Anci a pán Józsi). Oni začali robiť mimoškolské aktivity. Založili tanečný súbor, ktorý vystupoval na Pusztaföldvári a v okolí mesta v menších mestečkách. Mali aj spevácky zbor, aj krúžok ručných prác.

V tom čase sa už vyvíjali aj tzv. pionierske aktivity a organizoval sa tábor. Tí, ktorí sa učili dobre, mohli ísť cez leto do tábora v Balatonföldvári. Na telocviku museli aj dievčatá, aj chlapci nosiť krátke nohavice a biele tričko a dievčatá ešte gumu, ktorou si prichytili vlasy. Telocvičňa nebola vôbec. Ani v cirkevných školách v meste Slovenský Komlóš (a to bolo v meste okolo 10 škôl).

Na maďarčine preberali deti tradičných maďarských autorov, ako Jókai, Ady, Mikszáth atď, a aj o ich živote sa učili. Povinné čítanie nebolo. Len to sa učili, čo bolo v knihách. Diela aj interpretovali, ale len základné veci, museli nájsť úvod, záver, myšlienky a museli povedať obsah.

Náboženstvo bolo, ale nebolo povinné. Škola bola pre katolíkov aj pre evanjelikov. Žiaci neboli rozdelení podľa náboženstva. Pred školou stála kaplnka, do ktorej sa mohol ísť pomodliť každý slobodne.

X X X

Hoci školu založila grófka Ilona Zichy pre poddaných, ktorí pracovali na jej dvore, ročne ju navštívila len dvakrát alebo trikrát. Možno nemala čas, možno chuť, možno sa jej to nezdalo dôležité. Kto vie!? No ja určite viem, že sa nájde veľa ľudí, ktorí sú jej vďační. S dvoma z nich som sa osobne stretla. Miško báči mi medzi iným povedal aj toto:

„Na záver by som chcel to povedať, že ja s horlivou láskou spomínam na tie časy. Deti mali skutočnú pamäť. Aj lepšie sme žili ako teraz. V tom zmysle, že vtedy nebol ani internet, ani televízia a museli sme robiť všetko spoločne s inými deťmi. Deti mali trvalý zážitok. Napríklad v roku 1942 bola povodeň a vtedy v celom jazere boli ryby. A spolu sme išli na rybačku. My sme sa cítili dobre, keď išli sme spoločne siedmi - ôsmi hrať futbal a spadli sme na zem, tak sa okolo nás prášilo. Na svoj sálašský život spomíname s pôžitkom. Nikdy nezabudnem, že tam som chodil do školy. Som na to hrdý!”

Prácu napísala:

Adrienn Rádaiová

Slovenské gymnázium, základná škola,

materská škola a kolégium, Békešská Čaba

Osobitná cena Celoštátnej slovenskej samosprávy

(redakčne upravená verzia)

Informačné zdroje:

LÁSIK, Michal: Školy v čabianskom šírom poli. In: Čabiansky kalendár na rok 2008. Békešská Čaba: Čabianska organizácia Slovákov 2008, s. 103-106.

SZENTKERESZTY, Tivadar: Békésvármegye népoktatásának története 1986.

Informátori:

Manželia Michal a Mária Radicsovci, bývalí žiaci szőlőšskej sálašskej školy

Ondrej Lopušný, komlóšsky kronikár