Ján Čiernik ● Profit z tlačiarne investoval do chovu koní

Dolnozemské samoty s roztrúsenými usadlosťami a hospodárskymi budovami, na dvore ktorých nikde kvôli klíme a tieňu nechýbal osvietenským reformátorom a zúrodňovateľom dolnozemských pustatín Samuelom Tešedíkom z Ameriky privezený strom s tvrdým drevom a voňajúcimi kvetmi agát a niekde aj "drevená jahoda", čiže moruša, Slováci tieto priestory nazývali a dodnes nazývajú sálaše.

Čabiansky Slovák

Je len samozrejmé, že tieto hospodárske jednotky slovenských roľníkov na Dolnej zemi obklopovali väčšie, či menšie plochy zeme. Na tejto matke živiteľke, ktorú takmer tristo rokov obrábali a skultivovali celé generácie statočných prisťahovalcov spod Tatier, aby tak zabezpečili nielen živobytie, ale aj prežitie svojim nastávajúcim generáciám, vyrástlo veľa schopných a nadaných jednotlivcov, ktorí svoju energiu a tvorivú silu získali práve v tomto prírodnom prostredí. Takéto samoty sú rozsiate po celej Békešskej oblasti a je len samozrejmé, že aj župného sídla. V aglomerácii Békešskej Čaby boli a dodnes sa nachádzajú desiatky takýchto svojráznych a charakteristických usadlostí. Na jednom takomto sálaši pri Kétšoproni bývala a hospodárila aj rodina Čiernikovcov, ktorých predkovia sa do Békešskej Čaby prisťahovali medzi prvými Slovákmi ešte v prvej štvrtine 18. storočia zo Slovenska, cez Hornú Ďurku (dnes Galgagyörk), obec ležiacu na hranici Novohradskej a Peštianskej župy. Prvý historik čabianskych Slovákov Ľudovít Haan vo svojom pamätnom diele, ktoré bolo vytlačené v roku 1866 v Pešti pod názvom "Pametnosti Békeš - čabánske", pri priezvisku Čiernik uviedol, že prvý z tohto rodu zomrel v Békešskej Čabe roku 1794, ale aj to, že v roku 1757 bol kurátorom čabianskej evanjelickej cirkvi Juraj Čiernik. Na tomto rodinnom sálašskom hospodárstve vyrastal aj dnes 58-ročný spolumajiteľ a úradujúci riaditeľ tlačiarne JAVIPA Ján Čiernik. - Mám doložené, že naša família sa sedem pokolení zaoberala výlučne roľníctvom. Aj moji rodiča boli roľníci. Patrili medzi tých väčších. Naša rodina bola celá slovenská a aj ja som do svojich šiestich rokov rozprával iba po slovensky. Po maďarsky som sa začal učiť v našej sálašskej škole u Sľukov - zaspomínal si Ján Čiernik, keď ho navštívila delegácia zo Slovenska a podľa jeho slov sa jej veľmi potešil, že sa mohol s nimi dobre porozprával vo svojej materčine. Tento vyučený polygraf už nepokračoval v roľníckej tradícii rodiny, čo bolo hlavne z dôvodu, že rodina dvakrát pocítila krivdu z vyvlastnenia pôdy, a to práve v rokoch, keď Ján Čiernik vyrastal. Otec mu neraz radil a tiež aj upozorňoval ho, aby sa nestal roľníkom, aby nedopadol tak ako rodičia. Aj z toho dôvodu sa po absolvovaní stredoškolského štúdia vyučil za polygrafa. - Bolo to ešte v čase gymnaziálneho štúdia, keď k nám prišli odborníci z čabianskej tlačiarne KNER a oboznamovali nás s prácou v závode. Pripomenul som si otcove slová i to, ako sa na nás, sálašanov, vtedy pozerali a nálepkovali nás, a tak som sa rozhodol stáť sa tlačiarom. Po vyučení roku 1967 som už zasadol za vtedy moderný tlačiarenský stroj a v čabianskej tlačiarni som potom odpracoval celých 27 rokov, - opisuje nástup do svojej profesie dnes už jeden zo spolumajiteľov novovybudovanej tlačiarne. Aj starší brat Pavel Čiernik, ktorý tiež na vlastné oči a skúsenosti videl neprávosti páchané počas kolektivizácie na roľníctve a ktorého otec tiež zaprisahal, aby sa nestal roľníkom, hľadal inú cestu. Ten ako mladý človek po revolúcii v roku 1956 emigroval do USA, kde tiež pracoval v polygrafii. Pavel Čiernik roku 1986 pozval svojho brata Jána na návštevu do USA, kde mal dosť času, aby všeličo v súkromnom podnikaní odpozeral. Zameral sa na činnosť súkromných tlačiarní a ich prosperitu. Keď sa vrátil domov do Békešskej Čaby, dlho nerozmýšľal, lebo jeho životným snom bolo mať súkromný tlačiarenský podnik. Ten sa mu začal plniť, keď do neho zapojil ďalších dvoch kolegov Slovákov a spoločne zložili dvetisíc-markový kapitál a začali podnikať v tlačiarenstve. Každoročný profit firmy investovali do jej rozvoja a postupne vybudovali stredne veľkú tlačiareň, ktorá sa zaoberá prevažne tlačou obalového materiálu pre potravinársky a farmaceutický priemysel. Keď tlačiareň JAVIPA dosiahla stabilizovanú výrobu, technologickú a ekonomickú úroveň, jej úradujúci riaditeľ Ján Čiernik po niekoľkoročnej práci začal myslieť aj na oddych a záľuby. Napriek nepriazni osudu svojich roľníckych rodičov predsa v ňom ožívali aj príjemné spomienky, a to najmä na milé a ušľachtilé zvieratá, ktorými boli v ich dvore kone. A tak keď po rodičoch získal v reštitúcii pôdu, rozhodol sa kúpiť starý, dvadsať rokov opustený Maznov sálaš v časti Veľká lúka. Roku 1996 túto spustnutú usadlosť odkúpil a okrem prebudovania obytného priestoru neskoršie vybudoval stajne pre kone a cvičnú parkúrovú plochu. Kým zo začiatku svojho prvého koňa dával do prenájmu, neskôr, keď zo zisku tlačiarne mohol vybudovať priamo pri obytnom dome aj hospodárske budovy, k svojim jazdeckým koňom zobral tri do prenájmu. A tak v jeho objektoch sa opatrujú 17 jazdeckých koní. Ján Čiernik teraz na bývalom Mazanovom sálaši v moderných objektoch zamestnáva dvoch ošetrovateľov a jedného cvičiteľa a on sa venuje riadeniu podniku. Keďže býva v bezprostrednej blízkosti zvierat, sú pod jeho dohľadom každý deň a pohľad na ne mu prináša potešenie. Veď človek a kôň už oddávna patrili k sebe. Ľudia si osobitné postavenie koňa medzi ostatnými hospodárskymi zvieratami uvedomovali oddávna a snažili sa v chove koní uplatňovať plemenitbu. Robí to aj Ján Čiernik a preto desať rokov zbieral genetický materiál. Investoval do toho veľa peňazí a času, len aby získal čo najkvalitnejšie jedince a obstál so svojimi koňmi medzi najlepšími v krajine. Najprv získal kobyly, ktoré boli viacnásobnými šampiónkami Maďarska a teraz má po nich vo svojom chove výkonných potomkov. Navyše zo zahraničia priviezol vynikajúcich žrebcov, ktorí sú zárukou úspešného chovu. Každoročne na svojom sálaši usporadúva parkúrové preteky. Hovorí sa, najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta. Ján Čiernik sa takto znovu stal "sálašanom", ktorými ešte v nedávnej minulosti v mestách opovrhovali. Teraz, v časoch návratu ľudí k prírode, ožívajúcej agroturistiky, sa situácia zmenila. Ľudia z miest sa vracajú na oázy pokoja a tak to urobil aj Ján Čiernik. Na obnovenom sálaši ho v čase klobásového festivalu prekvapil jeden z jeho menovcov. Bol ním starosta obce Vlčany v okrese Šaľa Ondrej Čiernik, ktorého otec prišiel roku 1947 na Slovensko zo sálaša Pusztaottlaka, ležiaceho neďaleko Medešu (Medgyesegyháza). Hosťa zo Slovenska ako i ďalších členov slovenskej delegácie Ján Čiernik milo privítal a netajil sa dojatím a potešením z neohlásenej návštevy, počas ktorej sa do sýtosti mohol vyrozprávať rečou svojich predkov. Poukazoval im nielen svoj sálaš, zvieratá a tlačiareň, ale aj dokumenty o živote svojich slovenských predkov, rodinu, bibliu s poznámkami a rodokmeňom z roku 1863. Obidvaja Čiernikovci našli svojich pravdepodobne v dávnejšej minulosti aj spoločných predkov. Výsledkom tohto stretnutia je nielen to, že si medzi sebou vymenili vizitky, ale aj to, že takéto stretnutie dáva možnosť nadviazania rodinných a pracovných stykov na obidvoch stranách hraníc.

Ján Jančovic