„Ja som v prvom rade Maďar, ale nemôžem zaprieť, že moja stará mama bola Slovenka,“ povedal mi nedávno predseda Slovenskej samosprávy v Pustaberki Karol Arpás. O tom, že aj jeho druhá stará mama mala slovenské meno, som sa dozvedela až po našej prechádzke po cintoríne.

Ale nepredbiehajme udalosti. Osada Pustaberki sa nachádza v Novohradskej župe, blízko slovenských hraníc. Prvé zmienky o lokalite sú z roku 1379. Podľa starostu Alexandra Brindzu v súčasnosti tu žije 132 ľudí, ale viacero domov si kúpili obyvatelia okolitých miest a obcí, aby trávili voľný čas v príjemnom, tichom prostredí. Pôvodní obyvatelia osady patria k staršej generácii, podľa starostu 80 percent má viac ako 60 rokov. „Teraz sa k nám prisťahovala jedna rodina so štyrmi deťmi a keď sa prihlásia, počet obyvateľov sa zvýši o šesť, to je pre nás veľká vec,“ pochválil sa starosta. Obec bola v predošlom spoločenskom zriadení odsúdená na zánik, neuskutočnili sa tu žiadne investície, nedovolili stavať domy. Nové spoločenské zriadenie, vlastný starosta dali osade novú šancu na prežitie. Za dvadsať rokov v osade vybudovali infraštruktúru a zamerali sa na turizmus. Jedine cestovný ruch, respektíve turisti môžu priniesť riešenie bezvýchodiskovej situácie, tvrdia moji informátori. Napríklad turistom z Budapešti môžu ďakovať za to, že tu vybudovali turistickú ubytovňu, kam chodia žiaci na výlety. „Stalo sa to približne pred dvadsiatimi rokmi, keď sme vyhrali celoštátnu súťaž verejných prác medzi obcami a mestami Maďarska. Ako výhercovia sme získali okrem iného milión forintov a od župy 400 tisíc Ft. Mysleli sme si, že z týchto peňazí sa nám podarí vybudovať vodovodnú sieť. Zistili sme však, že aj keď to bolo v tom čase veľa peňazí, na takú investíciu nestačili.. Rozhodli sme sa preto rekonštruovať jeden mostík, vyasfaltovať ulicu a opraviť zvonka budovu bývalej školy. Práve táto budova zaujala turistov, ktorí sem prišli za dobrým vzduchom a vlastne spolu s nimi sme vybudovali ubytovňu. Vzhľadom na veľký záujem sme budovu rozšírili o sociálne miestnosti a o ubytovňu pre deti,“ hovorí K. Arpáš, ktorý v čase transformácie spoločenského zriadenie bol prednostom obce a dnes okrem funkcie predsedu slovenskej samosprávy vykonáva aj prácu obecného správcu.

Keď som sa ho spýtala, čo vlastne robí obecný správca, prezradil mi, že je akýmsi pomocníkom: odvezie chorých k lekárovi, prinesie lieky, postará sa o majstrov, keď sa niekomu niečo pokazí, alebo vybaví nákupy pre seniorov a osamelých ľudí, lebo v osade nie je žiadna predajňa. Obecná samospráva prevádzkuje iba knižnicu, nijaké iné inštitúcie. Do škôlky a do školy môžu miestne deti - ak vôbec nejaké sú - chodiť do Pataku, alebo tam, kde pracujú ich rodičia. V súčasnosti nie je v Pustaberki ani jedno školopovinné dieťa. Napriek tomu spolupráca medzi osadou a dnes už cirkevnou školou v Pataku je dobrá, tamojší žiaci chodia na ich obecné slávnosti, kde predvedú krátky kultúrny program. V obci dnes počuť detský džavot už nie vďaka spoločnosti cestovného ruchu, ale súkromnému podnikateľovi.

Slovenská samospráva pôsobí ako akási nápomocná sila: zapája sa do každej aktivity osady, vrátane obecných slávností. Okrem toho raz ročne organizuje pre obyvateľov výlet do niektorej Slovákmi obývanej lokality. Takto sa dostali aj k dolnozemským Slovákom, ale aj do okolitých novohradských obcí s miest. Udržiavajú tesné kontakty so Slovákmi žijúcimi v okolitých osadách a spoločne slávia väčšie sviatky.

Najväčší sviatok v Pustaberki je 29. september. Na Michala, ktorý je patrónom tamojšieho maličkého, útulného kostolíka pri cintoríne, kedysi richtár pozval po omši všetkých obyvateľov na kus reči, pohár vína a pagáče. Tento sviatok si zachovávajú dodnes, hoci dedinčanov už nezvoláva richtár, ale starosta a členovia slovenskej samosprávy. Schádzajú sa v kultúrnom dome, ktorý sa nachádza v spoločnej budove knižnice a obecného úradu a pozhovárajú sa o aktuálnych udalostiach. Steny kultúrneho domu sú zdobené fotografiami okolitých osád, totiž osem novohradských obcí sa pred dvoma rokmi spojilo a vytvorilo hnutie Zelená cesta, ktoré propaguje ich turistické pozoruhodnosti.

Po skončení nášho rozhovoru sme sa prešli po peknom cintoríne, kde som hľadala slovenské mená (čo iné by hľadala Slovenka v cintoríne slovenskej osady). Natrafila som na meno Chmelíková, o ktorej predseda slovenského voleného zboru povedal, že to bola jeho stará matka, Švábka a číta sa Šmelíková.

Slováci sú tu prítomní na každom kroku, ba ako mi prezradili moji informátori, voľakedy sa jedna ulica volala Slovenská. Preto lebo tam každý obyvateľ bol Slovákom. Pred desiatimi rokmi sa prihlásil za Slováka počas sčítania ľudu iba jeden obyvateľ, aj ten už zomrel. Ale podľa informácií K. Arpáša a A. Brindzu počas minuloročného sčítania ľudu počet Slovákov dosiahol 30 osôb, čo znamená skoro štvrtinu obyvateľstva. Môžeme to považovať za pozitívum pôsobenia slovenského voleného zboru a verme, že oficiálne údaje nezaostanú za odhadmi. Aby prežili Slováci v Pustaberki...

Eva Patayová Fábiánová