Tieto slová však neplatia o účastníkoch akcie Svetový deň chôdze.

Túto akciu organizujú v Sarvaši od roku 2002. V nedeľu 7. októbra sa konal jubilejný ročník.

Podujatie organizujú Združenie mnohodetných rodín, Klub priateľov mesta Sarvaš a Zväz klubov technického a masového športu. Napriek tomu, že plagát pozýval ľudí na pochod v dostatočnom predstihu, tohto roku nebolo veľa účastníkov. Neprilákali ich ani slová: Chôdza je zdravá, chodiť vie ktokoľvek a v akomkoľvek veku. Prísť môže každý, nezáleží na tom, či je tučný, chudý, vysoký, nízky, alebo či pravidelne športuje. Zo slovenskej základnej školy sa do akcie zapojilo dvanásť nadšencov.

Fanúšikovia tohto podujatia sa stretli pred Miléniovou bránou. Vedúca Združenia mnohodetných rodín Hajnalka Gombarová rozdala všetkým tričká s nápisom Deň svetovej chôdze, čokolády, kekse, cukríky, ale aj jablká. Deti sa najviac tešili sladkostiam, niektoré ich aj hneď zjedli. Trať merala 13 kilometrov a viedla historickým chodníkom. Zaujímavých bolo 15 staníc, na ktorých vždy niekto prečítal text napísaný na tabuľkách. Cítili sme sa ako na hodine dejepisu. Cesta pokračovala po násype mŕtveho ramena rieky Kereš. Majiteľ jednej nádhernej chatky, kde rástli ovocné stromy, nás ponúkol sladkými a šťavnatými jabĺčkami.

Žiak šiestej triedy Zsolt Bak zbieral jesenné plody, lieskovce a orechy. Našiel jednu hlávku slnečnice a bol veľmi milý, lebo každého ponúkol semienkami, ktoré boli síce trochu mäkké, ale chutné. Celou cestou niečo nachádzal, ale najviac sa tešil z bambusu, ktorý si odrezal a odniesol domov. Najmladšou účastníčkou pochodu bola žiačka druhej triedy Gréta Vaškorová. Veselo poskakovala popri svojej mamičke Tímee Vaškorovej. Vždy veselo zakričala, keď niečo zaujímavé zbadala. Jej pozornosť najviac upútal malý zajko, ktorý sa skrýval pod kríkom. Náš príchod ho vyplašil a tak rýchlo zmizol. Pani učiteľka Katarína Kondačová jej ukázala zaujímavú rastlinu, takzvanú papučku. Kvet sa otvoril pri stisnutí a pri vložení prsta sa sám od seba zatvoril.

Počasie bolo ideálne ako v básni: Jeseň je bohatá, listy má zo zlata, ale tie nepadali do blata, ale rovno na nás. Vetrík pofukoval, slniečko teplo hrialo.

Pred vchodom do arboréta sa pani učiteľka Anika Podaniová osviežila vodou, ktorú jej zo studne pomáhala pumpovať piatačka Szabina Arnoczká. Všetci na nich s údivom pozerali, pretože niektoré deti ešte nevideli takú studňu. V chôdzi sme pokračovali novým chodníkom, po okraji ktorého boli umiestnené lavičky a trocha sme si mohli aj oddýchnuť. Pes Rozálie Kopášovej sedel tiež unavený a už nevyskakoval po deťoch tak ako počas celej trojhodinovej cesty. Pod košatým orechovníkom sme si nazbierali orechy. Po príchode do cieľa každý išiel domov. Niekto autom, niekto na bicykli, a niekto pešo. Každý sa príjemne unavil a dobre sa cítil. Najväčšou odmenou pre nás všetkých bol pobyt na čerstvom vzduchu a príjemný pocit z krásne prežitého dňa.

Zlatica Lišková