Nikdy by som si nepomyslela, že mentálne postihnutí ma naučia niečo o samostatnosti. Predsa sa to stalo.

Keď ma predstavitelia maďarskej neziskovej občianskej organizácie Združenie za ľudské práva (Társaság a Szabadságjogokért) požiadali, aby som ich sprevádzala ako tlmočníčka počas trojdňového natáčania dokumentárneho filmu o deinštitucionalizácii sociálnych ústavov, nevedela som, čo ma na Slovensku čaká.

Veľmi som ani nepoznala takéto domovy, hoci sa mi marilo dačo o jednom ústave, ktorý bol umiestnený v parku pri bývalej budapeštianskej slovenskej škole v Orczyho parku, ale bližšie informácie som o nich nemala. Práve preto cestou do Lučenca, kam sme mali nasmerované, som sa vypytovala sociológa a filmára Tamása Verdesa, o čo im ide. Dozvedela som sa, že snaha o deinštitucionalizáciu ústavov je vlastne riadená „zhora“ na žiadosť EÚ, ale zriaďovatelia ústavov a domovov sociálnych služieb ju ťažko realizujú. „V predošlom spoločenskom zriadení sa vytvoril stereotyp akéhosi zdravého národa, ktorému nezodpovedali mentálne a fyzicky postihnuté osoby a preto akoby na pomoc ich zatvárali do ústavov, neraz veľkých šľachtických kaštieľov, kde mali prísny režim dňa a kde bolo o nich postarané. Títo občania nie vždy potrebujú až takú prílišnú starostlivosť, nazdávame sa, že neprospieva ich osobnému životu. Neraz spávajú aj dvadsiati v jednej izbe a stáva sa, že sú aj týraní,“ povedal T. Verdes a dodal, že deinštitucionalizácia znamená vlastne vytvorenie lepších životných podmienok pre mentálne postihnutých, napríklad v menších domovoch. V súčasnosti v Maďarsku vytvárajú domčeky v areáloch kaštieľov, ktoré nie sú funkčné a klienti žijú naďalej v ústavoch, odtrhnutí a oddelení od ostatných obyvateľov. Vraj niečo podobné nás čaká aj v Dolnej Slatinke, ktorá je časťou Lučenca.

O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme vošli do prázdneho kaštieľa. Veru, Domov sociálnych služieb Slatinka je jedným z najlepších príkladov, ako sa dá zaobchádzať s postihnutými osobami, keď to aj vedenie ústavu a zriaďovateľ myslia vážne.

Budovou (dnes už niekdajšieho) domova je neogotický kaštieľ postavený v roku 1856 a novšia budova Tréningového domu, ktorého výstavba spadá do rokov 1993 a 2003, keď bolo dostavané obytné podkrovie budovy. Obidve stavby sú umiestnené v areáli o rozlohe približne 4 hektáre, ktorý okrem zastavanej časti má park, záhrady, lesopark a lúky.

Domov sa počas 80. a 90. rokov neustále formoval a v súčasnosti poskytuje sociálne služby pre 54 klientov vo veku od narodenia do doby, pokiaľ potrebujú sociálnu starostlivosť.

To nám už porozprávala riaditeľka DSS Dolná Slatinka Denisa Nincová, ktorá túto funkciu vykonáva iba niekoľko mesiacov po odchode do dôchodku predošlej riaditeľky. V podmienkach domova transformácia znamená proces vedúci k pozitívnym zmenám kvality života klientov. Prvotné transformačné snahy smerovali k možnosti sociálne a pracovne integrovať klientov - vytvoriť im možnosti a príležitosti žiť samostatnejším a tým aj nezávislejším spôsobom života. K dosiahnutiu týchto cieľov domov spracoval Koncepciu rozvoja sociálnych služieb Slatinka na roky 2007 - 2011, v ktorej sú definované krátkodobé aj dlhodobé ciele, ktorých naplnenie je predpokladom pre úspešné zvládnutie transformačných zámerov.

Cieľom dobrovoľníckeho programu, ktorý realizuje Občianske združenie Dlaň (vytvorené pracovníkmi DSS Dolná Slatinka), je na jednej strane zabezpečovanie individuálnej podpory občanom s mentálnym znevýhodnením, ktorí prežili celý život v inštitúcii a momentálne potrebujú individuálnu podporu pri adaptácii sa na nové životné podmienky v komunitných bývaniach. Cieľom dobrovoľníckeho programu je aj práca s mladými ľuďmi, nezamestnanými a ďalšími potenciálnymi dobrovoľníkmi - program ponúka alternatívu ku konzumnému spôsobu života, ponúka možnosť vykonať niečo pre rozvoj seba samého, meniť postoje a predsudky k občanom s mentálnym znevýhodnením u širokej verejnosti. V rámci programu sa realizujú voľnočasové aktivity pre ľudí s postihnutím a bez neho.

Sociálne služby sa poskytujú v troch objektoch. Sú to vlastne domy zakúpené Banskobystrickým samosprávnym krajom, ktorý je zriaďovateľom DSS Dolná Slatinka. V domoch bývajú podľa stupňa postihnutia rôzni klienti. Jeden z týchto domov sa nachádza blízko centra Lučenca a bývajú v ňom desiati klienti, ku ktorým chodia sociálni pomocníci iba cez deň. Je to obrovský krok oproti 24-hodinovému dozoru. V tomto dome som spoznala Angeliku, Lacka a Miňu, Rasťa a ďalších veľmi milých ľudí, ktorí nám čo-to porozprávali o svojom živote.

„Skupinovú prácu s klientom nahradila práca individuálna - každý klient má spracovaný individuálny plán rozvoja osobnosti a určenú kontaktnú osobu, kde vzťah medzi klientom a zamestnancom je založený na partnerstve, t. j. chceme vytvárať predpoklady pre ľudí s postihnutím, aby žili svoj život podľa svojich predstáv a za podpory tých, ktorí ich chápu, veria im a nechajú, aby si svoje osobné limity určovali sami a my ich na tej ceste len sprevádzame a podporujeme,“ uviedla D. Nincová, ktorá spolu so sociálnym pracovníkom Marcelom Jančovicom je dušou projektu.

Medzi základnými úlohami klientov je upratovanie vlastných izieb, pranie a žehlenie osobného šatstva, varenie, pečenie, nákupy, ale aj pracovné činnosti. Najzaujímavejšia bola kuchárska kniha. Pracovníci DSS pripravili pre klientov obrázkovú knižku, v ktorej nájdeme každý postup prípravy jednotlivého jedla od fotografií prísad, ktoré treba nakúpiť, až po hotové jedlo. Dojímavé bolo, že ľudia, ktorí predtým chodili do mesta s opatrovateľom a v skupine, dnes chodia samostatne na nákupy, ale aj do práce. Totiž dôležitou súčasťou vytvorenia „nového“ života je aj začlenenie sa do komunity formou nachádzania pracovných príležitostí. Miňa a Angelika upratujú, Miňa v kaštieli, Angelika v ďalšom domove sociálnych služieb. Lacko a Rasťo pomáhajú pri koňoch na neďalekej farme. Denne ich navštevujú aj dobrovoľníci - zväčša študentky, ktoré im pomáhajú, alebo sa prídu iba porozprávať.

„Počas práce u každého klienta dochádza k aktivizácii jeho vnútorného potenciálu, k napĺňaniu jeho potrieb, sebanaplneniu a sebarealizácii, rozširuje sa jeho sociálna sieť a využívajú sa k aktivizácii prirodzené zdroje prostredia,“ dozvedeli sme sa od pracovníkov DSS.

Najväčšie úskalie pri transformácii podľa D. Nincovej znamenali práve pracovníci, ktorí si jednak nevedeli predstaviť iný život pre klientov a jednak, samozrejme, sa báli o svoje pracoviská. Práve preto projekt deinštitucionalizácie obsahoval množstvo kurzov pre pracovníkov aj zo zahraničnými stážami, počas ktorých mali možnosť sa na vlastné oči presvedčiť o tom, že existuje aj iná možnosť, než zatvoriť ľudí za vysoké múry.

V ostatných domoch je ešte 24-hodinová služba sociálnych pracovníkov, avšak životné podmienky klientov sa značne zlepšili oproti dovtedajším.

Pred odchodom nás ešte Angelika, Lacko a Miňa (ktorých najväčším životným snom je mať svadbu, ale zatiaľ ju nemôžu mať, keďže majú odňaté politické práva alebo zistenie duševnej nespôsobilosti) odprevadili do kaštieľa. Denisa a Marcel nás pripravili, že Lacko sa nerád vracia na miesto svojho utrpenia. My sme sa ich pokúsili prehovoriť aby išli s nami. Angelika mi porozprávala, ako s nimi kedysi zaobchádzali, ako mali byť už o siedmej večer v pyžame pripravení na nočný odpočinok a keď sa nesprávali podľa vôle pracovníkov, ako boli potrestaní. Najjemnejší trest bola hra na hada, počas ktorej si museli vyzliecť nohavice, chytiť sa za ruky a spievať primitívnu pesničku, kým ich opatrovatelia švihali žihľavou. Najbrutálnejší trest bolo zatvorenie do tmavej pivnice, spútanie rúk a nôh. Väčšinou za to, že nechceli spať...

Dnes je už v kaštieli v Dolnej Slatinke ticho, iba v domčeku v areáli bývajú vážne postihnutí klienti, ale aj oni sa čoskoro presťahujú do mesta, kde ich čaká celkom iný život. Samostatný, vlastný.

Eva Patayová Fábiánová
Foto: Róbert Bordás