O výsledkoch sčítania obyvateľov sa už všeličo povedalo, dokonca 2. mája v Budapešti bola o nich aj diskusia, ktorej naše Ľudové noviny venovali celé dve strany.

Spomenula sa tam aj Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov (Štrasburg, 1992), ktorú schválilo aj Maďarsko (1999), čím sa zaviazalo prijať Chartou obsiahnuté opatrenia na ochranu jazykov menšín žijúcich v Maďarsku. Ďalej tu existuje aj Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín (Štrasburg, 1995), ktorý Maďarsko tiež ratifikovalo a ktorého článok 16 znie nasledovne: „Strany sa zdržia opatrení, ktorými by sa zmenil pomer obyvateľstva v oblastiach obývaných osobami patriacimi k národnostným menšinám a ktoré majú za cieľ obmedzovať práva a slobody, vyplývajúce zo zásad zakotvených v tomto rámcovom Dohovore.“ (Platí od 1. februára 1998.) Vidno však - ako čierne na bielom -, že nestačí to len ratifikovať. Keby to bolo aj dodržané, o náš Pleš by sme nemuseli mať obavy. Ale vráťme sa trošku dozadu a poďme pekne po poriadku.

Ak si pozrieme portál nedávno ešte čisto slovenskej dediny Kestúc (pôvodne Kostelec), nájdeme tam aj krátky pohľad do jej histórie. Prehliadnime teraz, že je to všetko písané po maďarsky a že sú tam aj chyby, a sústreďme sa na obsah. Nájdeme tam aj tieto vety: „V dobe obsadenia vlasti, podľa predpokladov, v údoliach Pilíšskych hôr boli drobné slovanské osady, ktoré tvorili župu, na čele ktorej stál župan. Tieto župy boli súčasťou niekdajšej Veľkej Moravy.”

Prekvapilo ma to, lebo táto skutočnosť sa u nás zvykla skôr utajovať než publikovať. Áno, tie malé dedinky tu skutočne boli a menovali sa Kostelec (Kestúc), Pleš (Mlynky), Čevo (Čív), Bitovec (Huť), Boroň (Čobanka)… A kto iný by im aj mohol dať tie slovenské názvy, ako práve naši predkovia?! Aj náš symbol, vrch Pleš, už vtedy, pred vyše 1000 rokmi, mal slovenský názov! Je podivuhodné, že aj keď tie dedinky v priebehu histórie boli občas značne, a poniektoré aj celkom zničené (nájazdmi rôznych kočovníkov, Tatárov, Turkov), pohromy sa časom pominuli a pôvodní obyvatelia sa sem vrátili. Až donedávna tvorili kompaktné slovenské osídlenie. I keď dnes sú už Slováci značne zmiešaní s Maďarmi, ale podnes sú tu!

Keď som sa v Mlynkoch narodil (1938), v našej dedine ak sa niekto ozval po maďarsky, to nemohol byť Mlynčan, iba cudzinec. A tak to bolo aj v tých susedných dedinách (Santov, Čív, Kestúc, Senváclav, Huť…). Bol to vtedy ešte čisto slovenský región, všade sa hovorilo po slovensky. A pozrime sa teraz na štatistiku týchto dedín, koľko Slovákov v nich žilo vtedy a koľkí tu žijú dnes:

Odkiaľ sa v našich pôvodne čisto slovenských dedinách vzalo toľko Maďarov?! Vari ten Rámcový dohovor Rady Európy o ochrane národnostných menšín tu neplatí? Z tatárskej a tureckej šlamastiky sa naše dediny vymotali, no z tejto dnešnej potmehúdskej už sotva.

Vieme dobre, že ani štatistika spravidla nebýva celkom pravdivá, a ide to vždy na úkor menšiny. Napr. v mojej rodnej dedine (Mlynky) podľa štatistiky v roku 1930 napočítali 294 Maďarov, čo je nonsens. Kde by sa tam boli vzali?! Tam boli cudzí iba učitelia, farár a zopár úradníkov. Poznáme však situáciu, keď v štátnom zamestnaní mohol pracovať len Maďar. Ak ním nebol, musel sa zaňho hlásiť, a ak mal meno slovenské, musel si ho pomaďarčiť. Tak vznikli u nás napr. mená Polgár, Pusztai, Páncél, Pintér… z pôvodného mena Papuček. Kto si v tej dobe pomaďarčil meno, bol v novinách Pilishegyvidéki Hírek (Správy pilíšskeho hornatého kraja, 1927-1936) verejne pochválený. V Mlynkoch r. 1888 poslali predčasne do dôchodku miestneho učiteľa Baltazára Kavana, lebo vyučovať vedel len po slovensky, navyše po maďarsky sa nenaučil ani napriek tomu, že bol na to roky rokúce upozorňovaný. Nevidel totiž príčinu, prečo by mal vedieť po maďarsky, veď vyučuje v slovenskej dedine slovenské deti, ktoré ani slovo po maďarsky nevedia. Nepochopil, že hlavnou úlohou učiteľa vtedy už bolo naučiť deti - nie čítať a písať, ale - hovoriť po maďarsky. Nezabúdajme, stalo sa to vtedy ešte v našom spoločnom štáte, v Uhorsku, kde sme my, Slováci, mali mať také isté práva, ako mali Maďari. Očividne tomu tak nebolo.

Po tejto udalosti v Mlynkoch sa začalo vyučovať už len a len po maďarsky, v materskej i v základnej škole. Slovenčina bola zakázaná! Aj v kostole sa presadila maďarčina. Pol storočia to takto išlo, až prišla II. svetová vojna. V r. 1948 zvíťazil proletariát a začala sa uplatňovať údajne „na svete najspravodlivejšia”, tzv. „leninská národnostná politika”! Bola to „obrovská” zmena: v škole sa začala vyučovať slovenčina! Ale nič viac, všetky ostatné predmety sa až podnes vyučujú po maďarsky. Je teda viac než sporné, či ten názov na jej tabuli: „Slovenská národnostná škola” je oprávnený. Summa summarum, ak sa k nám zatúla nejaké maďarské dieťa, má v našej slovenskej dedine všetko zabezpečené, čo k svojej výchove potrebuje, ale naše slovenské deti sa po slovensky môžu učiť len štyri hodiny týždenne svoju materčinu - ako cudzí(!) jazyk, a všetky ostatné predmety sa musia učiť po maďarsky. A keď idú do kostola, vysvitne, že aj pán farár v kostole vie len po maďarsky. Zbohom, spravodlivosť! Stretneme sa na druhom svete! Ani v ostatných pilíšskych slovenských dedinách to v podstate nebolo inak. Navyše - a to hlavne po roku 1989 - sme si všimli, že máme čoraz viac nových neslovenských spoluobyvateľov. Rámcový dohovor sem či tam, do Mlynkov sa ich nasťahovalo vyše 600!, čím sa značne zmenilo ich etnické zloženie! Hľa, kam sme sa to dopracovali (viď posledné dva stĺpce uvedenej tabuľky)!

Prichádza mi na um výrok sedmohradského maďarského básnika, nositeľa Kossuthovej ceny Sándora Kányádiho, ktorý povedal: „A honfoglalás még nem fejeződött be”, že totiž „Obsadenie vlasti sa ešte neskončilo.” A skutočne, vidno, že má absolútnu pravdu. To obsadzovanie pokračuje. A ako to aj vyššie uvedená tabuľka ukazuje, nielen v Mlynkoch, ale aj vo všetkých pilíšskych dedinách. A keby sme tú vyššie uvedenú tabuľku rozšírili na celoštátnu, ani tá by nás iným neprekvapila. Tak je to aj v ostatných našich mestách a dedinách. Európska charta a Rámcový dohovor sem alebo tam, robí sa tu všetko akoby na truc týmto medzinárodným dokumentom. Neraz som už počul od Slovákov našich miest a dedín: „Veď už je tu viac Maďarov ako Slovákov!” Čiže, nestačí len ratifikovať, aj dodržiavať by bolo treba. Potvrdzuje to aj naslovovzatý odborník, bývalý menšinový ombudsman (1995- 2007) Eugen Kaltenbach, keď tvrdí, že: „V Maďarsku situácia menšín principiálne, na úrovni právnych deklarácií, je ružová, ale v skutočnosti je ohromujúca.” Podľa neho „Menšiny žijúce v Maďarsku, všetky bez výnimky, sa dostali na konečný bod straty identity, ich príslušníci nepoužívajú svoju reč, nepoznajú svoju minulosť, len horko-ťažko pestujú svoju menšinovú kultúru. Zapríčinili sme schradnutie týchto menšín, tento proces sa ešte v druhej polovici 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia väčšinou aj ukončil. Túto skutočnosť v západnej Európe dobre poznajú, ale my na to neradi myslíme,” povedal a ešte dodal, že „štedrou národnostnou politikou by krajina len získala.” Nuž zdá sa, že nechce získať, keďže o tej štedrosti tu ani nechyrovať. Ale potom bude musieť stratiť, a veľmi veľa stratiť. A vzápätí nariekať a nariekať, ako po Trianone, ktorý si tiež sebeckým a neľútostným bojom proti nám, nemaďarským spoluobyvateľom Uhorska, sama vybojovala. Veď plán na pomaďarčenie celého slovenského národa bol chamtivý, šialený a ničím neospravedlniteľný.

O to divnejšie je, že z týchto hlúpych manierov akoby sa nebolo možné vyliečiť. Akoby sa ani z toľkých historických prehier nedalo poučiť. Prečo treba vstúpiť znovu a znovu do toho istého lajna?! Prečo treba zbaviť všetkých pilíšskych Slovákov ich prekrásnej, bohatej slovenskej kultúry a jej základu: slovenskej reči? Lebo aký iný cieľ môže mať to, že ani jedna pilíšska dedina nemá ani slovenskú materskú školu, ani slovenskú základnú školu? Dovolím si tu jeden citát z maďarčiny: „Ahol bezárnak egy iskolát, ott meghal egy kultúra.” (Kde zatvoria jednu školu, tam odumrie jedna kultúra). Hľa, oni to vedia. A tam, kde ju ani len neotvoria?! Prečo ani jedna pilíšska slovenská dedina ani podnes nemá slovenskú školu?! Len preto, lebo sú v Maďarsku? Naozaj tu niekto chce, aby po tisícročnej existencii tieto slovenské dediny sa zmenili na maďarské? Naozaj chce niekto teraz, v 21. storočí, pilíšske slovenské dediny obsadiť a zmeniť vrch Pleš (Pilíš) na Kopaszhegy? Jedno je isté: nie je to dobrý vzor pre okolité štáty, v ktorých žijú maďarské menšiny. Už dávno na to myslel aj triezvo zmýšľajúci významný Maďar na Slovensku (vtedy ešte v Československu) László Dobos, keď takto uvažoval: „…V slovenskej spoločnosti žije istá prirodzená citlivosť voči osudu slovenskej národnej menšiny žijúcej v Maďarsku, nebolo by teda od veci nejaké zosúladenie principiálnych téz národnostnej politiky medzi Maďarskom a Československom. Mohlo by to uvoľniť vnútorné napätie, keby slovenská spoločnosť mohla cítiť, vidieť, že maďarská politika nielen deklaruje, ale aj chce v celej šírke zabezpečiť plnohodnotné uplatnenie slovenskej národnosti. Toto - podľa povahy politických spojených nádob - by prispelo aj k dobrej celkovej nálade Maďarov na Slovensku.” Áno, toto je ten prístup, ktorý by značne prispel aj k dobrému susedskému spolunažívaniu našich národov. To, čo sa deje so Slovákmi v pilíšskom regióne, v našich odvekých slovenských dedinách, je len na škodu veci. Týmto nesprávnym, nerozvážnym prístupom, absolútne negatívnym príkladom pre široké okolie, naši maďarskí spoluobčania si zase len - ako už toľký raz! - pripravujú síce poľutovaniahodnú, ale opäť len zaslúženú prehru.

Gregor Papuček