Mnohí z mojich rovesníkov si Trenčín pamätajú zo školských čítaniek, ktoré približovali jednu z najstarších, ale i najkrajších slovenských povestí o Studni lásky, ktorá sa viaže k obdobiu panstva rodu Zápoľských na Trenčianskom hrade.

Rozpráva o láske tureckého pašu Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni Štefana Zápoľského na Trenčianskom hrade. Za jej slobodu sľúbil Omar vykopať na hrade studňu, aby sa stal skutočne nedobytným. So svojimi 300 druhmi sa vraj po tri roky snažil z tvrdej skaly vykopať vzácnu vodu. To sa mu za cenu smrti takmer všetkých druhov i podarilo. So slovami „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie“ si Fatimu odviedol domov. Pri odchode sa vraj Fatimin závoj zachytil o krovie na zákrute. Hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste asi v 16. storočí, niesol preto meno Závoj. Dnes sa volá Fatima. Studňu v skutočnosti asi začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia začali kopať vojaci habsburskej posádky hradu a poddaní trenčianskeho panstva. Trvalo im to okolo štyridsať rokov a dostali sa na úroveň takmer 80 metrov pod povrch skaly. Prácu dokončil Alexius Thurzo okolo roku 1570. Na prameň síce nenarazil, ale stečená dažďová voda v tomto umelom rezervoári dosiahla uspokojivú úroveň. Dodnes kolíše v rozmedzí 12 -15 metrov. Hradnej Studni lásky je venovaná i stála expozícia umiestnená v neďalekej gotickej kaplnke.

Trenčín patrí spolu s Nitrou a Bratislavou k trom najstarším mestám na Slovensku, ktoré kroniky spomínajú už v 11. storočí. Najstaršie archeologické nálezy dokladajú prítomnosť človeka v Trenčíne a okolí už pred 200 000 rokmi. V storočiach pred príchodom Keltov viedla územím Trenčína cez Vlársky priesmyk a ďalej povodím Moravy jedna z vetiev slávnej Jantárovej cesty, ktorou putovali etruskí, grécki a neskôr rímski obchodníci zo stredomorskej oblasti na Pobaltie. Najstaršia písomná zmienka o Trenčianskom hrade sa nachádza v presnejšie nedatovanej správe v Uhorských gestách a viaže sa k roku 1067, kedy prebiehali boje medzi uhorským kráľom Šalamúnom a českým kniežatstvom. Na prelome 13. a 14. storočia zažil Trenčín obdobie svojej najväčšej slávy. Matúš Čák zvaný Trenčiansky urobil z neho centrum svojich rozsiahlych dŕžav. Po jeho smrti v roku 1321 pripadol Trenčín opäť uhorskému panovníkovi. V roku 1412 udelil cisár a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský Trenčínu štatút slobodného kráľovského mesta s právami Budína a Stoličného Belehradu, čím sa zaradil medzi najvýznamnejšie mestá Uhorského kráľovstva. V priebehu dejín bolo mesto viackrát vypálené, vyrabované a spustošené. Druhá polovica 16. a 17. storočie však nepriniesli iba samé pohromy. Stali sa pre Trenčín i obdobím rozkvetu umenia a kultúry.

Dnes patrí mesto s 55 tisíc obyvateľmi medzi najkrajšie na Slovensku. Je krajským sídlom, obchodným centrom s čulým kultúrnym životom, množstvom športovísk, pôsobí tu univerzita A. Dubčeka a ročne tu usporadúvajú množstvo výstav a veľtrhov. Z renovovaného hradu je nádherný výhľad na celé mesto a okolie, na krásne obnovené Námestie mieru a na Váh, pokojne pretekajúci rovinnou Trenčianskou kotlinou. Práve preto ma nemilo prekvapil malý záujem turistov o toto malebné mesto. V snahe urobiť mu malú reklamu vám ponúkame niekoľko fotografií.

(br)