Veľmi rád čítam príspevky pani Ildiky Očovskej, najmä ostatné dva. Sú to príspevky plné znalosti a porozumenia a pritom kladú nástojčivé otázky podstaty slovenského života v Maďarsku.

Odcitujem niečo z nich: „V oblasti rumunskej dedinky Vorzan si Slováci pekne zachovali svoj jazyk. Bolo pre nás prekvapujúce, že mládež sa zhovára aj medzi sebou po slovensky. V rodinách …, na ulici, v úrade, v obchodoch, všade sa zhovárajú po slovensky. V súčasnosti majú Slováci v týchto obciach dvojjazyčné materské a základné školy. Aj cirkevné obrady tu vykonávajú v slovenskom jazyku. Nemajú a nikdy nemali slovenské médiá, nebolo na okolí ani slovenské gymnázium, napriek tomu si zachovali jazyk svojich predkov. Ako to robia? Cestou domov sme sa nad tým dlho zamýšľali…“

V druhom článku sa zamýšľa pri čítaní jedných miestnych maďarských novín z Rumunska. Napríklad píše, že: titul článku tiež podnecuje k ďalšiemu uvažovaniu: „Nezáleží na tom, koho si mal za starého otca, ale na tom, kto bude tvojím vnúčaťom!“ a úvahy maďarského autora prenáša do prostredia Slovákov v Maďarsku. Pokračuje: Aj my sme mali svoje veľké Maďarsko (my sme ten štát nazývali Uhorskom), v ktorom naši predkovia žili spolu s Maďarmi. So vznikom Slovenska sa veľa Slovákov ocitlo za hranicami nového štátu: na Ukrajine, v Rumunsku, v dnešnom Maďarsku a v Srbsku a Chorvátsku... Asimilácia je u nás v najpokročilejšom štádiu. Autorka sa však nevzdáva. Čo by som mohla napísať v súvislosti so spomínaným článkom na otázku „Kto je Slovákom v Maďarsku?“. Podľa príspevku (maďarského autora) príslušníci jednej národnosti sú tí, ktorí si zachovali národnosť a jazyk a boli vytrvalí v zachovaní národnostných škôl, národnostnej kultúry, historických cirkví a národnosti, ako aj tradícií a dali to aj najavo napríklad počas sčítania ľudu. Nuž, milí moji rodáci so slovenskými predkami! Môžeme sa zamyslieť! Necháme sa úplne vytrieť z palety národností v Maďarsku, alebo dokážeme našu existenciu, čo v najväčšom počte – aspoň v štatistikách! Počas sčítania ľudu v októbri sa budeme mať možnosť zviditeľniť.

Osobne si myslím, že keby som ja položil uvedené otázky, čo ako poznajúci problematiku, predsa som len pozorovateľ zvonku a moje možno aj správne závery mohli by byť nenáležité. O to viac obdivujem pani Očovskú.

Na tohtoročnom Dolnozemskom jarmoku v Bratislave sa mi dostala do rúk kniha Miroslava Dudka Zachránený jazyk, ktorú vydali rumunskí Slováci z Nadlaku. Hneď som si ju kúpil. Autor hodnotí stav slovenského jazyka u Slovákov, ktorí sa stali menšinami v následníckych štátoch Uhorska. M. Dudok sucho konštatuje. „Osud slovenskému jazyku v Rakúsko-Uhorsku a po roku 1918 v samostatnom Maďarsku nebol veľmi naklonený. Napriek deklaratívnej etatistickej podpore v praxi zaznamenával systematickú stratu životných miazg a počet používateľov z niekoľkých stovák tisíc na prelome a dvadsiateho prvého storočia zredukoval sa na viacej ako desať tisíc.“ Je to predovšetkým odborná publikácia. Ale niektoré závery sú zrozumiteľné aj pre nás, ktorí nie sme jazykovedci. Najviac ma zaujala posledná kapitolka knihy, ktorú nazval „Zachránený jazyk“. Podľa autora sú to tézy o zachovaní slovenčiny ako menšinového jazyka. Myslím, že aj pre Slováka z Maďarska sú to zaujímavé podnety. Doplňujú „pätoro“ Ildiky Očovskej spomínané v príspevku: „Čo odkazuje časopis Lugosi Hírmondó Slovákom v Maďarsku?“

Čo teda obsahuje „desatoro“ zachovávania slovenčiny M. Dudka?

1.          Váž si svoj (slovenský) jazyk, aby si ho vážilo a tolerovalo aj dominantné (maďarské) spoločenstvo, uchováva v sebe neopakovateľné a nenahraditeľné hodnoty, ktoré ani jeden iný jazyk nevytvorí za nás: slovenčina, ako každý iný jazyk, je civilizačným výdobytkom.

2.          Používaj slovenčinu v ústnej a písomnej podobe, v súkromnej aj úradnej komunikácii (v úradnej komunikácii hoci aj ako paralelný jazyk) všade, kde je to len možné.

3.          Povzbudzuj svojho spolubesedujúceho, aby aj on používal svoj rodný jazyk vo všetkých existenčných podobách (v nárečovej, hovorovej, štandardnej, či spisovnej) a neupozorňuj ho príliš na prípadnú jazykovú nesprávnosť.

4.          Podporuj všetky tlačené a elektronické médiá v slovenčine (aj dvojjazykové vydania) a neustále pripomínaj povinnosť ich všeobecnej ochrany.

5.          Sleduj a podporuj slovenské školy, ochotnícke spolky, záujmové spoločenstvá, literárne krúžky a pod., aby vlastným potenciálom boli schopné zachovať pokračovanie jazykového vývinu.

6.          Podieľaj sa aktívne na vytváraní situácií, v ktorých sa môže a má používať slovenčina a pracuj na rozširovaní oblastí a sfér, v ktorých sa používa slovenčina v tvojom prostredí.

7.          Pracuj na sebe a vlastnej dôstojnosti v každom ohľade, aby si v ničom nezaostával za svojím „väčšinovým“ (maďarským) spoluobčanom a bol tak rovnoprávnym občanom a členom širšej spoločenskej komunity.

8.          Vplývaj na celospoločenské vedomie o potrebe a prednostiach zachovania každého jazyka, a tak aj tvojho, lebo na zachovaní jazyka nemáš sa podieľať len ty sám, ale hlavne celá spoločnosť.

9.          Neuzatváraj sa do svojho jazyka, ale odhaľuj jeho pozitíva vo svojom životnom okolí.

10.      Neklesaj duchom pri náročnej úlohe udržania rodného jazyka: zánik jazyka je rovnako zdĺhavý proces ako jeho zachovávanie – ak niečo prepásli generácie pred tebou, nemusíš aj ty. (Toto konštatovanie ma robí optimistom. J.S.)

Pokiaľ sa budeme riadiť uvedenými postupmi a nielen Slováci v Maďarsku, je stále šanca, že slovenčina zostane živou. A že nie každý a vždy hovorí dobre po slovensky? No a čo, aj mne v seniorskom veku sa už všeličo ťažšie vyslovuje a dlhšie hľadá slovo. Aj v slovenčine. (O maďarčine ani nehovorím!) Ale spomienky na slovenskú mladosť tie nikdy nevymiznú. Na týchto základoch môžeme stavať. A prihlásiť sa k Slovákom v nadchádzajúcom sčítaní obyvateľov je to najmenej čo môžete urobiť pre zachovanie slovenčiny a Slovákov v Maďarsku.

Záver by mohol byť takýto: Pomôž si sám, Slovák v Maďarsku, a potom možno ti pomôže aj maďarský a slovenský štát!

Jozef Schwarz