Pre poddaný ľud na Slovensku bolo 17. storočie charakteristické zemepanským útlakom, obmedzením slobody sťahovania a ku koncu tohto storočia aj násilnou rekatolizáciou.

Severné, čiže slovenské stolice Uhorska mali popri vysokej ľudnatosti nedostatok úrodnej pôdy a pritom robotné povinnosti poddaných sa sústavne zvyšovali. Život a obživa obyvateľstva v týchto častiach krajiny dosiahli kritickú úroveň. Poddaní sa snažili hľadať miesta s lepšími životnými podmienkami a náboženskou slobodou. Z tohto dôvodu si hľadali svoj lepší domov sťahovaním a útekom od svojich zemepánov. Nedostatok a neúrodnosť pôdy v severných stoliciach a oproti tomu rozsiahle neobrobené plochy pôdy v južnej časti krajiny, ktoré zostali po odchode Osmanov neobývané, stali sa lákadlom pre slovenských poddaných. Išlo najčastejšie o územie od Peštianskej stolice až po Dolnú zem.

Prví putujúci poddaní sa už na konci 17. storočia a samom začiatku 18. storočia usádzajú v osadách Novohradskej stolice a nakoniec spolu s početným domácim obyvateľstvom aj túto stolicu opúšťajú a postupne sa posúvajú smerom na juh. Na dolnozemskej ceste za chlebom a slobodou nachádzajú dobré podmienky už v Peštianskej stolici, kde po odchode Osmanov zostalo najmä na jej juhu toľko opustenej pôdy, že každý si v rámci voľného záberu mohol vybrať toľko pôdy, koľko si trúfol so svojou rodinou obhospodáriť. Osídľovanie voľných priestorov sa uskutočňovalo dvoma spôsobmi. Prvým bol útek poddaných od svojich zemepánov a druhým boli akcie zemepánov formou organizovanej kolonizácie. Napríklad podľa celostoličného súpisu zbehov z roku 1720 Novohradskú stolicu do uvedeného roku útekom od zemepánov opustilo viac ako päťtisíc členov poddanských rodín. Na druhej strane organizované osídľovanie sa uskutočňovalo tak, že so skupinami nových prisťahovalcov sa uzatvárali osadnícke zmluvy. Prúd nových kolonistov pokračoval jedno a pol storočie a za ten čas vzniklo súvislé slovenské osídlenie z najsevernejších stolíc, cez rozhodujúcu Novohradskú stolicu, Peštiansku stolicu až po Veľkú uhorskú nížinu. Smer putujúcich na trase do Békešskej Čaby viedol od severu do Novohradskej stolice a pokračoval po trase Balašské Ďarmoty, Pešť - Asód - Piliš - Alberti - Békešská stolica. Podľa A. Petrova sa slovenské osídlenie vyskytovalo v 63 osadách Peštianskej stolice, čo zo 181 osád uvedených v Lexikóne z roku 1773 je až 35 % obcí. Po osídlení Peštianskej stolice vznikli dva slovenské ostrovy, ktoré obopínali mesto Pešť vo forme venca Slovákmi osídlených osád. Menší na pravom brehu Dunaja, zahrňujúci obce pilíšskeho pohoria, Ostrihomskej stolice a veľký, nazývaný Kerepešský, tiahnuci sa od Cinkoty až po Albertiršu s osemnástimi osadami. Do týchto osád sa na začiatku osádzania dostali aj jednotliví zbehovia, ale po prijatí väčšej skupiny prisťahovalcov každá z nich bola ošetrená osadníckou zmluvou.

Začiatok osady Alberti

 Tak to bolo aj v Alberti, kde už v prvých rokoch 18. storočia podľa súpisu utečených poddaných z Novohradskej stolice z roku 1720, sa objavili na týchto majetkoch zemepánov prví utečenci, u ktorých poznáme aj ich rodné mená. V súpise utečených zbehov z roku 1720, ktorí ušli pred niekoľkými rokmi do Alberti, nachádzame z Dolných Strhár Jána a Ondreja Križana, Michala Mišova, Jána Frčku, Ondreja Borovského, Jána a Juraja Sabu, z Hornej Strehovej Pavla Jambricha, z Chrtian Ondreja Križana, Lehotky Jána Vanču a Štefana Miháľa, Novej Vsi Jána Husára, Senného Martina Križana a Mateja Straku, Tomášoviec Mateja Motošku, Juraja Haršániho a Juraja Janoviča, Pôtra (Žihľavy) Ondreja Kukeľa.

Úteky poddaných postihli celú krajinu a ich počty boli vysoké. Zbehovia menili miesta a kým sa natrvalo neusadili, vymenili aj dvoch–troch zemepánov. Zo súpisov z rokov 1715 a 1720 vyplýva aj to, že v niektorých dedinách sa aj trikrát vymenilo obyvateľstvo. Častým posledným cieľom ich usadenia bola Dolná zem, najmä Békešská stolica. Aj z Alberti už v prvých rokoch ich osádzania prišli do Békešskej Čaby podľa Ľudovít Haana rodiny s menami Aradský, Gallo, Havran, Hric, Hudák, Hulík, Kolarovský, Šesták, Uňatinský. V roku 1785 sa do Banátu – Kovačice vysťahovali rodiny Michala, Jána, Tomáša a Juraja Brtku, Jána Stvoreca, Jozefa Vereského, Jána Gajana a L. Válovca. Podľa zachovaných prameňov evanjelického cirkevného zboru v Alberti, prvých prisťahovalcov – evanjelikov na svoje majetky ležiace na albertskej pustatine, pozval Ondrej Varačkai (Váracskay), ktorý v roku 1710 ako veliteľ kuruckej jednotky objavil väčšiu skupinu slovenských poddaných na puste Svätá Mária v Hevešskej stolici. Podľa cirkevných záznamov A. Mačáriho (Mocsáry) prví medzi nimi v najväčšom počte boli slovenskí evanjelici z osady Slatinka (Kis Szalatnya), ktorá je miestnou častou obce Pôtor a v tom čase jej evanjelickí obyvatelia patrili do evanjelického cirkevného zboru v susedných Dolných Strhároch. Historik Ján Sirácky vo svojich prácach o novozaloženej osade Alberti, v niektorom prameni našiel Slatinku uvedenú omylom, že cirkevne patrila do Dolnej Strehovej, neskôr sa v dostupných prameňoch presvedčil, že je to pôtorská Slatinka. V archíve evanjelického cirkevného zboru v obci Albertirsa sa nachádza slovakizovanou češtinou napísaná história albertského školstva do roku 1820. Jej autorom bol v tom istom roku učiteľ Juraj Jančovic (Georgius Jantsovitz), ktorý prišiel do Alberti roku 1809 z Cinkoty a bol rodákom zo Siráku.

Od roku 1894 bol v Alberti evanjelickým farárom Július Dobroňovský, na základe viacerých cirkevných prameňov, z ktorých tri boli písané aj v slovenčine, napísal krátku históriu založenia obce a cirkevného zboru. Až na niektoré malé nezrovnalosti (napr. osadu Svätá Mária zaraďuje do Peštianskej stolice) v najdôležitejších faktoroch potvrdzuje skutočnosti uverejnené historikmi. Keď v roku 1710 Ondrej Varačkai objavil skupinu slovenských poddaných sústredených a bývajúcich v zemniciach vo Svätej Márii, medzi ktorými z Dolných Strhár – Slatinky boli s rodinami Ján Králik, Ján Demikát a Michal Ďurica, všetkých presviedčal, aby sa presťahovali na jeho majetky v Alberti. Sľúbil im, že im v Alberti daruje všetky pustatiny a ešte aj časť vtedajšej osady Pilíš, ktorú tiež vlastnil a tiež osadil Slovákmi roku 1715. Slováci dočasne usadení vo Svätej Márii súhlasili s presťahovaním do Alberti, ale medzičasom roku 1710 vypukol v okolí mor a presťahovanie sa odložilo. Keď nebezpečenstvo šírenia epidémie pominulo, O. Varačkai vyslal za nimi kuriéra s listom, v ktorom ich vyzval na presťahovanie. Skôr ako sa Slováci mali presťahovať, vyslali na pustatinu Alberti svojich dvoch spoľahlivých roľníkov, aby prezreli miesto a chotár, či vyhovuje ich predstavám natrvalo sa tam usadiť. Prehliadka vyslancov dopadla úspešne, s odporúčaním na presídlenie. Pamätným dňom sa stal 14. september 1711 (F. Pesty uvádza 14. február 1711), keď slovenskí poddaní pochádzajúci zo žúp Zvolen, Hont a Novohrad, sa premiestnili na 24 vozoch ( F.Pesty uvádza 22 vozov) na novozakladanú osadu Alberti. Ich vodcami boli Pavel Havran, pochádzajúci z Uhorského (Novohrad), ďalej Juraj Čáni a Michal Tkáč a ich prvý farár Bedrich Claudíni. Ondrej Varačkai mal sídlo v Pánde a presídlenci na ceste za nim sa zastavili pri dedine v lese pod šírym nebom. Celý týždeň tam čakali kým nebola podpísaná zmluva a až potom osadili Albertskú pustatinu. Na svätého Michala mal farár B. Claudíni prvú bohoslužbu.

Osadnícka zmluva

V prvých rokoch osadenia pozemkové vlastníctvo šľachty ešte nebolo právne ustálené. Majetky O. Varačkaia napadal u panovníka barón Martin Selecký (Szeleczky), ktorý dostal uvedené majetky donáciou panovníka. Keď Varačkai a spoluvlastníci pozemkov videli, že Alberťania sa viac prikláňajú k Seleckému, ktorý svoje vlastnícke práva preukázal kráľovským listom, zapojili do svojich záležitostí Grasalkoviča a Beleznayho. Vzniklo napätie, ktoré vynútilo vojenskú pomoc z Veľkého Kereša. Albertskí novoosídlenci boli tri dni nútení znášať výtržníctvo, nemali dostatok jedla a vody. Nevítaných hostí museli navyše zásobiť potravinami a zaplatiť 40 forintovú pokutu. Nakoniec boli uznané majetkové práve O. Varačkaia. Po viacerých prieťahoch sa spor dostal na kráľovský dvor, v dôsledku čoho vznikla dohoda medzi Varačkaim a Seleckým s tým, že Varačkai odovzdal roku 1721 Alberti za 4 500 forintov Seleckému. S novým majiteľom osady Alberti Martinom Seleckým uzavreli slovenskí prisťahovalci 9. marca 1721 novú osadnícku zmluvu. Podľa nej každý hospodár s konským alebo volským záprahom zaplatil zemepánovi ročne 2 rýnske forinty, hospodár bez záprahu, s domom, ktorý si dáva orať a kosiť, platil jeden rýnsky forint. Želiar v prenajatom dome, bez záprahu, platil pol rýnskeho forintu. Každý hospodár a želiar z jesenného a jarného osevu odovzdal deviatok úrody, z oviec a včiel tiež deviatok výťažku. Každý z uvedených odovzdával od dvoch kráv ice masla (0,850 kg), od jednej kravy pol ice. Kto vlastnil len dom, ročne dával tri sliepky. V ďalšej časti zmluvy sa určuje povinnosť zomlieť pšenicu panskej čeľade a vydržiavať 12 chudobných žobrákov, pre ktorých dal zemepán postaviť chudobinec. Mäsiar mal povinnosť panstvu dávať ročne 15 funtov loja ( funt = 0,56 kg), farárovi z každého zabitého statku jazyk, kupovať panské ovce a iný statok. Peňažná renta sa platila v dvoch termínoch: prvá polovica na Juraja a druhá polovica na Michala. S dovolením zemepána mohol odísť inde len ten, kto vyrovnal všetky svoje podlžnosti voči zemepánovi. Každého, kto by utiekol bez povolenia, chytia a iných, ktorých by bývalí zemepáni chceli odviesť, budú chrániť richtári a celá obec. Svoju vieru mohli vyznávať slobodne.

Následne nastalo pokojné obdobie do roku 1725, kedy začali nepokoje medzi susedmi z Piliša. Predmetom sporu sa stal farský pozemok, ktorý podľa Alberťanov patril im a podľa Pilíšanov, konkrétne podľa vyhlásenia zemepána Beleznayho zase im. Na deň Medarda, keď sa Alberťania chystali do Pešti na jarmok, prišli Pilíšania na vozoch na sporný pozemok a zozbierané a seno zložené do petrencov si odviezli. Rozbroje vyvrcholili tak, že nastala bitka a Beleznayho na poli pred rozhnevanými Albeťanmi zachránil iba Pavel Havran. Táto vec sa dostala na súd a nakoniec svedectvom Varačkaia pozemok bol prisúdený Pilišanom. Od roku 1725 do roku 1750 všetci pracovali a žili v pokoji a ich zemepán Martin Selecký bol dobrým pánom. V dedine bol priadok, zemepán trval na nábožnosti svojich poddaných a školskej výchove detí. Na Veľký piatok roku 1750 tento ľuďmi uznávaný a ctený zemepán zomrel. Následníčkou zemepanských práv sa stala Judita Kyseľová (Kiszely), ktorá za krátky čas odovzdala Alberti a Boconád barónom Imrichovi a Samuelovi Seleckému. O rok neskôr Alberti rozdelili na dve časti. Časť od Marasti smerom na Pánd pripadla Imrichovi a časť na Pilišskú stranu Samuelovi. Ráno 28. júna 1763 o 6. hodine Alberti postihlo zemetrasenie, ktoré poškodilo niekoľko domov a značne bol poškodený aj kostol, postavený zväčša z dreva a váľkov.

Stavba nového kostola

Rok 1774 bol významnou udalosťou obce. Ešte pred prijatím tolerančného patentu od panovníčky Márie Terézie dostali povolenie na stavbu nového evanjelického kostola. Zemepán najskôr určil miesto stavby, ktoré sa Alberťanom nepáčilo, nakoniec dostali miesto s názvom Na vŕšku, kde stojí aj terajší kostol. Zemepán im na tento účel daroval 30 tisíc tehál. Vďační poddaní mu za tento čin priniesli zo Solnoku dvesto sadeníc jedličiek. Stavba kostola bola dokončená 4. augusta 1778 za 4 518 rýnskych forintov. Organ za 260 rýnskych forintov zhotovil organár Michal Podkonický z Banskej Bystrice. Od roku 1711 do roku 1917 pôsobilo v Alberti 14 evanjelických farárov, ktorí mali kázne po slovensky. Medzi nimi tu v rokoch 1740 – 1744 pôsobil ako štvrtý farár v poradí Samuel Tešedík, otec reformátora uhorského poľnohospodárstva Samuela Tešedíka, tunajšieho rodáka (20.4.1742. Ako evanjelický učiteľ tu v rokoch 1809 – 1833 pôsobil Juraj Jančovic, ktorého syn tiež Štefan (1811 Alberti – 1893 Sarvaš) , farár, jazykovedec a osvetový pracovník. Jeho najvýznamnejším dielom je slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský slovník s gramatikami oboch jazykov.

Hľadanie Slatinky

Na tento rok pripadá trojsté výročie príchodu prvých slovenských evanjelikov a tým aj založenie evanjelického cirkevného zboru a vtedajšej osady Alberti. Túto udalosť chcú Alberťania osláviť v septembri dôstojne. Keďže ich predkovia uviedli, že viacerí prišli zo Slatinky (Kis Szalatnya), ani autori píšuci o sťahovaní Slovákov do Peštianskej stolice nemali ustálený názor na to, či ide o Slatinku zo Zvolenskej alebo Novohradskej stolice. Dokonca aj na oficiálnom webovom portáli terajšieho mesta Albertirša v rubrike o jeho histórii sa píše, že prví prišli zo Zvolenskej Slatiny. Evanjelický cirkevný zbor v Alberti mal vďaka uchovaným cirkevným dokumentom názor, že ide o Slatinku, ktorá je oddávna miestnou časťou novohradskej obce Pôtor vo Veľkokrtíšskom okrese a táto skutočnosť korešponduje aj s údajmi, ktoré sú uvedené na začiatku tohto článku. Za účelom overenia a potvrdenia tohto faktu ohlásili sa v polovici marca na Obecný úrad a evanjelický zbor v Pôtri dvaja presbyteri evanjelickej cirkvi z Alberti, aby sa o tom presvedčili priamo v obci. V obci Pôtor ich prijal a po Slatinke sprevádzal starosta obce Branislav Laco. Na úradnom rokovaní s hosťami z Alberti bola prítomná aj zborová evanjelická farárka Jana Mária Šťastná. Bývalá dedina Slatinka, ležiaca v západnej časti chotára obce Pôtor, sa spomína už v roku 1271. V roku 1554 - 93 ju podobne ako celú obec okupovali Turci, za vojen v prvej polovici 17. storočia bola zničená a opustená do roku 1685, keď ju obnovili ako osadu, v ktorej sa v tom čase na majetku Pavla Balašu vo väčšom počte sústredili evanjelickí poddaní zo širšieho okolia Novohradu a Zvolena. Viacerí z nich odišli z Balašovho panstva najskôr do Hevešskej stolice a stadiaľ do Peštianskej stolice. V čase sťahovania obyvateľov Slatinky do Svätej Márie a Alberti, Slatinka patrila ako fília do evanjelickej cirkvi v susedných Dolných Strhároch, lebo pôtorský zbor bol veľký, mal fílie vo vzdialenejších štyroch obciach. Spustnutá osada Slatinka zostala potom iba majerom zemepána Balašu, ktorý ju neskôr predal rodine šľachtica Karola de Motte. V roku 1828 mala 6 domov a 64 obyvateľov. Po rozpade monarchie jedným z majiteľov poľností, kaštieľa, mlyna a hospodárskych budov bývalého slatinského panstva sa stal Pavel Maliarik, bývalý evanjelický farár a okresný náčelník V Modrom Kameni. Po druhej svetovej vojne až podnes sa Slatinka stala miestom viacerých priemyselných závodov a aj dnes tvorí priemyselnú zónu obce Pôtor.

Albertskí presbyteri Karol Kassik a Ladislav Revuczky si počas prieskumu v Pôtri prezreli aj starobylý evanjelický kostol, v ktorom zhodou okolností sa nachádza organ zhotovený v roku 1764 banskobystrickým organárom Martinom Podkonickým a v Alberti zase organ zhotovený roku 1778 tiež banskobystrickým organárom Michalom Podkonickým. V Pôtri navštívili aj rodinné múzeum pôtorského evanjelika z konca 19. storočia, zariadené ako dom a dvor roľníckej kultúry. Majiteľ tohto súkromného múzea venoval hosťom pre ich cirkevné múzeum niekoľko starožitných predmetov ako pamiatku z kraja ich predkov.

Existuje ešte jeden dôkaz o tom, že ide o tú Slatinku, ktorú hľadajú albertskí evanjelici. Spomínaný autor evanjelickej histórie Alberti, 14. albertský farár Július Dobroňovský udržiaval priateľské vzťahy s pôtorskou farárskou rodinou Freňovcov a keď sa v roku 1899 vydávala dcéra Júliusa Freňa – Aurélia za ábelovského evanjelického farára Bohuslava Slančíka, Július Dobroňovský bol pri sobáši ich svedkom.

Spomeniem ešte, že v obci Alberti bolo pri súpise v roku 1715 až 30 slovenských priezvisk (8 maďarských). Početné slovenské obyvateľstvo, pochádzajúce zo žúp Zvolen, Hont a Novohrad, malo v nej dlho viac ako 80 percentnú prevahu. V roku 1880 vykázala úradná štatistika už iba 33,5 % Slovákov. Do susednej obce Irša sa Slováci prisťahovali roku 1716 a zemepán Ondrej Varačkai im už v prvých rokoch povolal z Uhorského aj farára Tomáša Koníčeka, ktorý roku 1718 odišiel za prvého farára do Békešskej Čaby.

V roku 1950 sa obec Alberti a obec Irša spojili a prijali názov Albertirša, ktorá je od roku 2003 mestom s viac ako 12 tisícmi obyvateľmi. Smutné konštatovanie je, že tunajších Slovákov predčasne zasiahla úplná jazyková asimilácia. Kým už ani u tých najstarších nenájdeme niekoho, s ktorým by sme sa plynule porozprávali v ich rodnej reči, zatiaľ ich rodičia sa prvýkrát stretli s maďarčinou, keď zasadli do školských lavíc. Potvrdili to aj pôtorskí hostia z jubilujúceho mesta. Slováci ako pôvodní obyvatelia obidvoch obcí sa postupne asimilovali a pri trojstoročnici evanjelických osláv im ich slovenský pôvod bude pripomínať už len evanjelická viera a ich rodné mená. Ku cti im však patrí, že celkom nezabudli na svoj pôvod a s pokorou hľadajú korene svojich slovenských predkov.

Ján Jančovic

Pramene a literatúra:

Dobronyovszky, Gy.: Az Alberti ágost.hitv.ev.egyház története.

Haan, Ľ.: Pametnosti B. Čabanské. Pešť, 1866.

Jančovic, J.: Z kolísky na Dolnú zem. MS Martin. 2004.

Mocsári, A. :Nógrád megye leirása I.319

Sirácky, J.: Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem. MS Martin. 1971.

Atlas slovenských nárečí v Maďarsku. Békešská Čaba. Budapešť, 1993. s.87.

Pest és Nógrád megye állami levéltára. Budapest, Nógrádmegyei conscriptiók, Acta 1720.

Sborník Fr.Pestyho, Helység nértára - Seznam osad v Uhrách z r.1864-65. Zostavil A.Petrov, s. 109.