Ako sa stať umelcom? Existuje návod? Problematike začínajúcich i originálnych umelcov, anonymných autorov aj kríze tvorby sa venovalo niekoľko filmov na XII. ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave.

Budapešť - filmová adaptácia románu známeho brazílskeho hudobníka Chica Buarquela a režiséra Walter Carvalho zachytáva príbeh brazílskeho spisovateľa v metropole na Dunaji. José Costa, spisovateľ, ktorý píše knihy na objednávku za iných, ktorí túžia byť slávni, sa vracia domov zo sympózia v Istanbule. Neplánovane lietadlo núdzovo pristáva v Budapešti. Prvýkrát vníma maďarský jazyk ako nezrozumiteľnú odlišnú kultúru. A možno práve preto, že maďarčina sa nepodobá na žiadny európsky jazyk, zostáva mu v podvedomí a vynorí sa práve v čase, kedy sa jeho osobný život dostáva do kritického bodu.

Druhýkrát prichádza do Budapešti zámerne. Zoznámi sa so ženou na kolieskových korčuliach, ktorá mu vysvetlí, že maďarčinu sa z kníh nenaučí. Zvládne výučbu tak dobre, že mu vyjde v maďarčine kniha básní. Samozrejme zmluvne je najnovšou a ďalšou knihou iného muža – renomovaného básnika. Suché skonštatovanie učiteľky maďarčiny, že sa jej verše nepáčia: „Akoby to ani nepísal Maďar...“, ho rozhnevajú. Na tajnom zjazde anonymných autorov sa verejne priznáva, že je autorom básní. Musí sa vrátiť do Brazílie, kde vydáva knihu. Tentokrát o svojom živote pod svojím menom. A Budapešť? Zostane len spomienkou?

Pod názvom Shi (Poézia) sa otázkam tvorby venuje aj film úspešného spisovateľa a scenáristu Lee Chang-Dong z Južnej Kórei. Film ocenili na festivale v Cannes za najlepší scenár. Citlivá štúdia ľudskej duše postupne odhaľuje životný príbeh starej panej, ktorá sa rozhodne zapísať na kurz poézie. Mi-dža žije v provinčnom meste a stará sa o svojho štrnásťročného vnuka. Dráma na pozadí kurzu poézie začína v nemocnici. Mi-dža sa dozvedá, že má začínajúcu Alzheimerovu chorobu. Nevníma to. Do nemocnice práve priviezli utopené dievča. Vyšetrovanie samovraždy a jej motívu vedie k spolužiakom. Jedným z nich je aj Mi-džin vnuk. Dá sa písať poézia, ak sa vám postupne odkrýva ľudská bolesť, krutosť, korupcia a necitlivosť? Mi-dža vníma krásu prírody, okamihu o to viac, že preciťuje smrť dievčaťa i postupnú stratu vlastnej pamäti. Jej poézia je krásna, hlboká a smutná, ako všetko, čím autorka musela prejsť...

Tamara Drewe je názov filmu britského režiséra Stephena Frearsa. „Hravosť, spontánnosť – duchaplná snímka, temný humor,“ napísal Mark Adams pre Screen International. Tamara chce písať romány. Použije na to márnomyseľného starnúceho autora, ktorý láme ženské srdcia a šliape po citoch svojich obdivovateliek. Ona nie je zamilovaná, ona vie čo chce. Neďaleko jej rodného domu je farma, kde prebýva a podniká slávny autor. Tam sa „rodia“ romány. Spisovatelia a spisovateľky sem prichádzajú pokojne tvoriť. Starostlivá manželka, domáca, opatrovateľka, účtovníčka, kuchárka, upratovačka, chovateľka sliepok aj múza, diktujúca romány úspešnému manželovi, sa vďaka tínedžerkám, ktoré sa vo vidieckej diere neskutočne nudia, dozvedá šokujúce informácie. Kariéra, manželstvo i život jej drahého manžela neslávne končia, ale divák má slzy smiechu v očiach, pretože žiadna z postáv nie je ušetrená tínedžerskej priamej a neľútostnej kritike. Farma spisovateľov bude mať nového spolumajiteľa. A Tamara Drewe? Zo škaredého káčatka sa zrodila krásna spisovateľka, ktorá sa vracia k staronovej láske z detstva. Film končí a máte chuť pozrieť si ho a smiať sa ešte raz.

Dokumentárny film Svet podľa Iona B. Uličky, kontajnery, bezzubý 62-ročný muž, ktorý nikomu neprekáža. Je spokojný so svojím životom „ľudského odpadu“. Už dávno odišiel z rodiska kvôli otcovi – tyranovi. Vďaka náhode sa stáva slávnym. Mladík, ktorý objaví, že bezdomovec Ion je nadaným insitným umelcom, mu pomôže zrealizovať prvú výstavu. Bukurešť a postupne ďalšie veľkomestá žasnú nad čistým umením, ktoré vytvoril za Ceaucescovho režimu. Len tak, pre seba samého.

Režisér a kameraman Andrej Nanau sleduje jeho príbeh komplexne. Z pohľadu Iona, jeho známych, rodiny, kurátora aj návštevníkov výstavy. Vracia sa s umelcom do rodnej dediny, Ion spomína na útek z domu, na to, ako za totality mohol pracovať len ako hrobár. Kombinovanie a lepenie výstrižkov z novín sa stalo prostriedkom sebavyjadrenia človeka, ktorý si vôbec nie je vedomý, aký má talent.

„Tu je Ceaucescu vo väzení,“ hovorí Ion. „Kedy bol vo väzení?“ pýtajú sa ho, hľadiac na prúžkovaný oblek väzňa, mreže a reťaze. „Nebol, ale ja som ho tam dal,“ vysvetľuje. Mal šťastie, že jeho ostré politické koláže neobjavili v minulom režime. A ešte väčšie šťastie, že sa jeho poklady z trezoru ulice dostali na verejnosť. Mohol si kúpiť byt, bicykel a dal si urobiť nové zuby. Cestuje po svete so svojim čistým umením - obrázkami, ktoré tvoril pre seba a iba z radosti z tvorby. Obrázkami, ktoré hovoria o tom, o čom sa muselo mlčať. Aj to je umenie...

Erika Fajnorová