Prírodu charakterizuje pozoruhodná periodickosť. Periodicky sa striedajú deň s nocou, jednotlivé fázy Mesiaca, ročné obdobia. Sťahovavé vtáctvo na jeseň opúšťa naše končiny, aby sa s prvými jarnými lúčmi slnka zakaždým vracalo. A okolie metra a prímestskej električky na Baťánovom námestí (Batthyány tér) v Budapešti začiatkom augusta rok čo rok zaplaví zaujímavý živočíšny druh...

Tento cicavec z čeľade hominidi sa vyznačuje niekoľkými charakteristickými črtami – je pripútaný k vaku so všakovakými zásobami potrebnými na týždňové prežitie, oproti členom miestnej pracujúcej populácie má bezstarostnejší a veselší výraz tváre a v prípade, že vydáva artikulované zvuky (počas príchodu je to bežnejší stav ako pri odchode o týždeň neskôr), tie sú pre domácich väčšinou beztak nezrozumiteľné (ergo nemaďarské). Menej typickými, avšak taktiež častými znakmi sú aj rôzne netradičné účesy (najmä dredy), alebo tričká s nápismi typu „Po tráve sa nechodí, po tráve sa smeje“, „Pivo je moje palivo“ a podobne. K tejto početnej skupine turistov sa pridružuje aj množstvo miestnych obyvateľov, ktorých od vyššie spomínaných odlišuje zrozumiteľná (ergo maďarská) reč a absencia nepotrebnej batožiny. Bystrozrakému antropológovi v prípade celotýždňového pozorovania neunikne ani postupný posun farby pokožky, vlasov i oblečenia reprezentatívnej vzorky druhu smerom k tmavším odtieňom, sprevádzaný neblahými dôsledkami olfaktorického charakteru. Skôr, ako ma milý čitateľ obviní zo zaujatosti, chcem poznamenať, že vymenované vlastnosti nie sú ani pochvalou, a už vonkoncom nie kritikou! Ide výlučne o spozorované skutočnosti z uplynulých desaťročí. Jedinou stopercentne platnou spoločnou črtou týchto ľudí je, že aj tohto roku pricestovali na jeden z najväčších a najznámejších hudobných festivalov v Európe, na 19. festival Sziget.

Priznám sa úprimne, napriek tomu, že som rodený Budapešťan, nielenže na festival som počas jeho 18 ročnej existencie nikdy v minulosti nezavítal, ani na samotný Ostrov lodeníc (Hajógyári sziget) som nikdy nevkročil. Hoci traduje sa v rodinnom kruhu, že kedysi som sa po ňom preháňal na trojkolke, kvôli absencii vlastných spomienok túto informáciu nemôžem potvrdiť. Bolo teda čo napraviť, a po skončení festivalu som musel uznať za veľmi správne, že som prijal jednu z dvojice celotýždňových akreditácií, ktorú mali Ľudové noviny k dispozícii. Mojou úlohou bolo chodiť s otvorenými očami a ušami, všetko sledovať, zachytiť a touto cestou sprostredkovať čitateľom nášho týždenníka. Porovnať tohtoročný festival s uplynulými, pochopiteľne, nedokážem, no podeliť sa o svoje bezprostredné dojmy z tohto, devätnásteho a zároveň môjho prvého Szigetu, áno. Tak nech sa páči.

Nehanbím sa prezradiť, že pred prvou návštevou festivalu som mal obavy i predsudky. Tie sa dokonca posilnili, keď som sa pomaličky vliekol v dave od zastávky prímestskej električky k vchodu na ostrov a podozrivé osoby popri koridoroch kšeftovali so vstupenkami, nejeden z nich ani nie dva metre od apaticky sa prizerajúcich policajtov „dbajúcich na poriadok“. Určite mnohí z vás počuli rôzne, nie príliš veselé historky z podobných podujatí – mne sa viaceré z nich vynorili v pamäti. Musím ale povedať, že to bol posledný okamih, kedy mi prebehli mysľou. Od momentu, ako som sa cez dva kontrolné body dostal do dejiska festivalu, až do jeho konca som nezažil žiadnu negatívnu skúsenosť!

Civilizovanosť celého podujatia ma veľmi príjemne prekvapila. Hneď na úvod som napríklad neprišiel o svoj dáždnik, ktorý sa z bezpečnostných príčin nesmie zobrať na ostrov, a ktorý som mal zhodou okolností vo vaku. Je už trochu starší, kedykoľvek sa z ničoho nič otvorí, a preto ho sám považujem za rizikový faktor, hoci väčšinou ohrozuje skôr mňa ako iných. Každopádne potešilo ma, že som si ho mohol umiestniť v sklade pre podobné „nebezpečné“ predmety, a pri odchode domov som si ho mohol v nepoškodenom (resp. v nie viac poškodenom) stave vyzdvihnúť. S týmto príjemným vedomím som sa pobral od vchodu do útrob ostrova.

Hovorí sa, že prvý dojem je najdôležitejší. Počas neho sa v človeku vytvorí akási predstava, zafungujú rôzne asociácie, a vznikne obraz, ktorý slúži ako základ pri budovaní celkového dojmu. Neviem, či ste už boli na dedinských hodoch, alebo majálese. Tie bývajú na nejakom väčšom priestranstve, napríklad v parku alebo na kraji obce a sú tam rôzne kolotoče, stánky s potravinami i darčekovými predmetmi, hudba živá, alebo aspoň z reproduktorov a množstvo zabávajúcich sa ľudí. Zazrel som niečo podobné, len vo veľkom. Stánky plné potravy a nápojov od výmyslu sveta, rôzne atrakcie pre milovníkov adrenalínových i pokojnejších zážitkov, hudba z viacerých strán, no hlavne davy zabávajúcich sa (prevažne) mladých ľudí, dokonca rodín s malými deťmi. A to som bol iba na začiatku. Ozajstné rozmery ostrova a ešte viac atrakcií v jeho útrobách som spoznal, až keď som sa vybral na viachodinovú výskumnú expedíciu okolo ostrova (po ktorej som ďalších štyridsaťpäť minút vytrvalo hľadal východ). Únavné áno, nudné to však rozhodne nebolo! Vždy sa bolo na čo pozerať – na „hluchších“ miestach minimálne na exotov, ktorých oblečenie sa pohybovalo od podprsenky až po zajačí kostým na naozaj širokej a pestrej škále. Rátal som s výstrednosťami jednotlivcov, celkovo prevládajúcou uvoľnenosťou a nižším stupňom zábran, nepôsobili však rušivo, keďže sa vôbec nepárili s agresivitou a dotieravosťou, akú som mal šťastie zažiť na iných miestach. Počas celého pobytu na ostrove som sa cítil v bezpečí a aj zamestnanci bezpečnostných služieb mali viac povinností informačného ako bezpečnostného charakteru.

Veľmi rýchlo som nadobudol dojem, že majitelia stánkov dozaista nezaknihujú stratu. Napriek vyšším cenám sa potraviny i nápoje presúvali z pultov k zákazníkom ako na bežiacom páse. Obsluha bola rýchla vďaka systému platenia čipovou kartou, ktorý si každý návštevník musel v prípade túžby míňania peňazí zaobstarať v niektorom z vyše dvadsiatich stánkov vytvorených za týmto účelom. Ušetrilo sa tým množstvo času, ktoré bežne zaberá vydávanie peňazí. Musím sa ospravedlniť, ale mysliac na výdatné porcie mastných jedál a litre pív ma asociácie katapultujú priamo k téme toaliet. Putovaním ostrovom som stoj čo stoj natrafil na ich celé rady, výhody čoho asi netreba rozoberať. Nepríjemnému dlhému čakaniu v rade som nikde nemusel čeliť. A keď sme už pri hygienických zariadeniach, musím poznamenať, že som zazrel aj zvonku kultivovane vyzerajúce sprchy pre tých, ktorí si na tento augustový týždeň zvolili za domov práve Ostrov lodeníc.

Prázdnotou nezívalo takmer nikdy nič. Či už šlo o veštenie u rabína za desať forintov, o prehliadku či práve vytvorenie exponátov vo štvrti múzeí, o tetovanie čohokoľvek kamkoľvek, o masáž, či o skok z výšky á la bungee jumping, všade bolo množstvo záujemcov a permanentná prevádzka. Áno, napísal som „takmer“ a nie náhodou. Natrafil som na jedinú atrakciu, ku ktorej som sa darmo vracal v ktorúkoľvek hodinu ktoréhokoľvek dňa, nikdy nikoho som nepostrehol prejaviť o ňu záujem... Ide o korčuľovanie na syntetickom ľade, podobnom umelej hmote. Vo vyše tridsaťstupňových horúčavách návštevníkov príliš nelákala fyzická aktivita takéhoto charakteru, no snaha prevádzkovateľa mi nedá aspoň touto cestou ho nespomenúť. Popri všetkých atrakciách nesmieme zabudnúť ani na samotné koncerty, ktoré sú hlavným programom festivalu a lákadlom pre návštevníkov. Program prebiehajúci na vyše desiatke pódií bol naozaj hustý, interpreti rôznych žánrov z celého sveta pripravili týždňový reťazec vystúpení, medzi ktorými si každý prišiel na svoje. Vymenovať všetkých by veľký zmysel nemalo, zoznam vystupujúcich si napokon každý záujemca nájde na internete.

Svoje dojmy z festivalu uzatváram vyslovením nádeje, že sa mi podarilo aspoň trochu priblížiť čitateľovi obraz o festivale Sziget. Samozrejme, je subjektívny, môj, ale po vlastných skúsenostiach smelo nabádam každého bez ohľadu na pohlavie alebo vek, aby o rok zavítal na jubilejný, dvadsiaty, a vytvoril si vlastný názor na základe vlastných skúseností, poprípade sa s nami podelil o ne.

Apropo, aby nevyznelo všetko tak ružovo, jedno negatívum na záver – bol prach. Ten ale nikoho nezaujímal.

(zp)