Ako som sa pomedzi kopce Čerhátu blížila k Jači, ležiacej v ohybe údolia Galgy, v (aj) Slovákmi obývaných obciach som očami zvedavo hľadala stopy po Slovákoch.

Bezvýsledne som prešla Vácegreš, Ďurku, Pišpek, až som dorazila do Jače. Po zaparkovaní auta pri hlavnej ceste som sa vydala úzkou cestičkou do kopca, ktorá vedľa kostola viedla k záhrade kaštieľa rodiny Prónayovcov. Napriek tomu, že sa už začalo slávnostné otvorenie v poradí V. gancového alebo chamuľového festivalu, nedalo mi, aby som sa nepristavila v evanjelickom kostole, ktorý v tento deň s otvorenou bránou očakával návštevníkov. Kostol postavený v roku 1861 v romantickom slohu sa totiž vypína na kopci tesne vedľa kaštieľa. Človeka očarí novogotické zariadenie kostola a takmer trojstoročnej prítomnosti (slovenských) evanjelikov v obci svedčí baroková tabuľa pochádzajúca z roku 1758, ktorá zvečňuje pamiatku Gábora Prónayho I. Zvedavosť ma však hnala ďalej, a bez povšimnutia stanov, v ktorých sa na dvore kaštieľa pripravovali tradičné dobroty zo zemiakov, som prešla k javisku, na ktorom už prebiehalo slávnostné otvorenie V. festivalu ganiec. Rečníci, miestny evanjelický farár, senior Adam Mekiš a starosta obce Rezső Szekeres vo svojich prejavoch prízvukovali význam tradícií a miestnych komunít v živote človeka aj v dnešnej modernej dobe. K slávnostnému rázu podujatia prispel miestny evanjelický spevácky zbor.

Počas návštevy kaštieľa rodiny Prónayovcov, ktorú som absolvovala v spoločnosti predsedníčky novohradskej župnej slovenskej samosprávy Ruženky Komjáthiovej, sa pred našimi očami pomaly rysoval aj osud Slovákov, ktorí v tejto obci po dlhé stáročia žili a pracovali. Sprievodca sa počas výkladu často odvolával na spomienky starších obyvateľov obce, ktorí sa ešte pamätali na život v kaštieli. Okrem pohnutej histórie kaštieľa, v ktorom za socializmu sídlilo vojsko a dnes ako kultúrno-historická pamiatka patrí štátu, sme počuli aj o obyvateľoch obce a okolia. Dozvedeli sme sa, že slovenskí evanjelici sa na Turkami vyľudnenom území usadili v XVIII. storočí, keď chotár obce vlastnila rodina Koháryovcov a neskôr, keď ju získala rodina Prónayovcov z Horného Uhorska. Dnešný romantický kaštieľ pochádza z roku 1910. Dal ho postaviť pre svoju dcéru a zaťa Istvána Patayho barón Dezider Prónay. Organizátori pripravili v tento deň pre návštevníkov aj výstavy z prác profesionálnych a amatérskych tvorcov. Moju pozornosť vzbudili pestro maľované sklenené predmety Márie Berényiovej z Pišpeku a dedinská izba zariadená pamiatkami slovenských obyvateľov Jače.

Nebolo však veľa času na prehliadku, pretože o 13. hodine sa na prírodnom javisku začalo prvé slovenské regionálne kultúrne popoludnie. V tejto obci sídli nové Slovenské regionálne kultúrne stredisko Slovenského osvetového centra, ktoré zdržuje 17 obcí z Peštianskej a Novohradskej župy. Ako povedala vo svojich úvodných slovách vedúca strediska Erika Zemenová Palecsková „všetky tieto obce sú zvláštne, jedinečné, čo sa týka ich slovenskej kultúry. Líšia sa v kroji, spevoch a tanečnom repertoári, a predsa sa podobajú. Majú spoločné korene, našich predkov – Slovákov, ktorí si sem priniesli bohatú ľudovú kultúru, na ktorú nesmieme zabudnúť“. Staré mamy nabádala, aby svojim vnúčatám rozprávali príbehy o tom, ako sa žilo kedysi, spievali starodávne melódie, pripravovali gance a lokše, lebo iba takto sa zachová naša minulosť. Pestrý kultúrny program, ktorý sa začal svadobnými piesňami v prednese Viktórie Gyürkyovej z Ďurky, si prišli pozrieť aj zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi a riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová. Obec Dengeleg z Novohradskej župy zastupovali tanečníci skupiny Táncoló talpak (Tancujúce nožičky), ktorí predviedli slovenský párový a šamlíkový tanec. Z obce Ďurka prišli bratia Norbert a Tomáš Blaškovci, ktorí očarili obecenstvo slovenskými ľudovými piesňami, ktoré zahrali na husliach. Hosťami v jačianskom regióne boli aj členovia Folklórneho súboru z Veľkej Tarče, ktorý v 80. rokoch prestal fungovať a obnovený bol v roku 2007 pri príležitosti 50. výročia jeho založenia. Obecenstvu sa predstavili dvoma choreografiami popredného choreografa Sándora Tímára, guťanskými tancami a tancom Padá dáždik. Tanečný súbor v susednom Pišpeku bol síce založený iba pred piatimi rokmi, ale odvtedy zožal veľa úspechov a získal významné ocenenia. Za doprovodu Ľudovej hudby Bálint a jeho banda predstavili žatevnú zábavu. Tiež z Pišpeku prišla Valentína Hevesiová, ktorá zaspievala kyticu slovenských ľudových piesní. Zachovať tradície jačianskych Slovákov - s týmto cieľom v roku 1999 Slovenská menšinová samospráva v Jači založila Folklórny súbor Zornica. Pod vedením predsedníčky slovenskej samosprávy, učiteľky Zuzany Bágyonovej zbierajú ľudové tance, piesne a hmotné pamiatky Slovače, ale zoznamujú sa aj s melódiami a tancami iných lokalít. O úspechu ich snažení svedčí Zlatý slovenský škovránok, ktorý im na súťaži Zväzu Slovákov v Maďarsku v roku 2010 udelila porota za prednes svadobných zvykov. Na domácom javisku sa predstavili tancami z Novohradu a žatvou. Kyticou slovenských ľudových piesní potešili obecenstvo členky súboru a predstavili sa aj mladší členovia Zornice pod vedením Estery Danieliszovej a Gergőa Greguša, ako aj harmonikári, ktorým sa venuje známy virtuóz tohto hudobného nástroja Lajos Pál. Na rozlúčku sa všetci účastníci veľkolepého galaprogramu presunuli medzi hostí, kde ich pozývali do tanca. Ako povedala v záverečnom slove hlavná organizátorka podujatia E. Zemenová Palecsková: o rok sa stretnú v inej Slovákmi obývanej obci regiónu.

Kým človek sledoval kultúrny program, takmer zabudol na ďalších hlavných aktérov dňa: gance, lokše a chamule (recepty pripájame). Pomohla ich pripomenúť kuchárska kniha Takto varila starká, ktorú v blízkosti javiska dedikovali autori K. Királyová a O. Cs. Aszódi. Pozornosť divákov v hľadisku pred ďalšou časťou kultúrneho programu na ne upriamila Anna Szabová, ktorá vyhodnotila súťaž v príprave gancí. Najväčší úspech mali tohto roku cibuľové a tvarohové výrobky. Víťazom súťaže sa stal tím z Jače s cibuľovými gancami. Druhé miesto obsadili Ďurčania s tvarohovými, tretie Veľkotarčania s cibuľovými gancami. Z Níže prišli do Jače až dve skupiny, jedna sa umiestnila na 4. mieste (cibuľovo-kapustové gance), druhá na siedmom so sladkými kukuričnými gancami. Tím firemnej skupiny Tiara, ktorá plánuje investovať do rozvoja turistických atrakcií v Jači, prekvapil porotu mediteránnymi gancami, čo svedčí o tom, že tradície predkov možno (aj) na poli gastronómie kreatívne rozvíjať.

Chamuľa

(recept pre 8 osôb)

1 kg starých zemiakov

1 liter vody

lyžica soli

25 dkg múky

Podľa chuti: tvaroh, smotana, pražená cibuľa, kyslá kapusta

Zemiaky ošúpeme a v slanej vode uvaríme. Spolu s vodou ich roztlačíme, pridáme múku a na husto uvaríme. Keď je chamuľa hotová, dáme ju na tanier a podľa chuti pridáme tvaroh, smotanu, praženú cibuľu, slaninu.

Gance

Chamuľovú cestovinu natrháme na namastený plech (ťapšu) a takto pripravené jedlo pol hodiny pečieme v rúre. Podávame s tvarohom, so smotanou.

Recept nám poslala E. Zemenová Palecsková

Alžbeta Račková