Druhým cieľom série výletov, ktoré usporadúva Alžbeta Ančinová pod heslom Spoznávajme hodnoty aj v blízkosti nášho bydliska, bola lokalita ležiaca 23 km juhozápadne od Békešskej Čaby Gerendáš.

Členovia čabianskeho Slovenského klubu 16. augusta cestovali aj tento krát autobusom. Iným spôsobom ani nemohli, veď dedinka nemá vlakové spojenie.

Vedúca klubu v úlohe turistickej sprievodkyne už v autobuse podala klubovníkom pár informácií o obci. Napríklad, že Gerendáš bol pomenovaný po kostole, postavenom z drevených trámov. Kostol spolu s osadou podľahol skaze počas tureckej okupácie r. 1596. Od r. 1740 bolo toto územie verejným pasienkom Békešskej Čaby. Roku 1845 sa začal nový život, keď Apponyiovci získali majiteľské právo nad gerendášskymi pozemkami. Gróf György Apponyi verboval na toto územie čeľadníkov z Békešskej Čaby a z blízkeho Čorváša. Potomkovia týchto čeľadníkov žijú v obci dodnes. Prítomnosť niekdajších slovenských sluhov a bírešov dodnes dokazujú priezviská ako: Kešiar, Bohuš, Korčok, Priškin, Skalický, Mancúr, Zahorán, Mikľa, Čičeľ, Badinka, Ančin. Obec pod názvom Nagygerendás-puszta (Veľká gerendášska pustatina) patrila administratívne k Békešskej Čabe. Samostatnou lokalitou sa stal Gerendáš v roku 1924.

V Gerendáši sa zastavili aj také známe osobnosti, ktoré sú hodné spomenutia. V živote obce hral dôležitú úlohu husár z roku 1848, neskoršie správca Apponyiovho statku Camillo Körössy (1815-1898), ktorý rýchlo rozvíjal majetok. Aj dnešní obyvatelia naňho s dobrým srdcom spomínajú, veď s povolením grófa dal pre čeľadníkov postaviť katolícky kostol a na panstve založil školu pre ich deti.

Mihály Munkácsy začiatkom svojej umeleckej dráhy roku 1862 a 1865 strávil viac mesiacov v chotári Gerendáša, na sálaši svojho strýka Istvána Reöka. Veľa tu kreslil a pripravil aj niekoľko olejomalieb. Najznámejší z týchto obrazov je Zarmútený zbojník. Prvý šľachtiteľ pšenice v Uhorsku Samuel Mokrý (1832-1909) vyvíjal na svojich gerendášskych pozemkoch úspešnú šľachtiteľskú činnosť. V Gerendáši mal pozemky aj „sedliacky kráľ“ Čabanov, najradikálnejší uhorský politik svojej doby, čabiansky Slovák Ondrej Liker Áchim, ktorý sa toho času zapojil do boja proti svojvôli veľkostatkárov, za záujmy sedliakov. Založil a viedol Sedliacku stranu Uhorska, niekoľkokrát bol zvolený za poslanca Uhorského snemu.

Členovia čabianskeho slovenského klubu si v Gerendáši najprv pozreli katolícky kostol, ktorý bol postavený roku 1862. Pôvodne to bola kaplnka, aby čeľadníci nemuseli chodiť na omšu do ďalekej Čaby, alebo do Apáce. Kaplnku r. 1923 rozšírili a prestavali na kostol. Juraj Ančin a jeho rodina r. 1927 dali postaviť pred kostol kamenný kríž. Skupinka hostí potom navštívila neďaleký dom dôchodcov. Jeho budova slúžila pôvodne ako byt správcu majetku, neskoršie ako fara. Budovu dal prebudovať na dom dôchodcov páter Szigeti. Po krátkej prechádzke po chránenej lipovej aleji, ktorú dali vysadiť ešte Apponyiovci, sa čabianski Slováci pri Čičeľovom jazere stretli s členmi Slovenskej samosprávy v Gerendáši. Predsedníčka slovenského voleného zboru Katarína Priškinová ukázala hosťom park okolo jazera, na ktorého obnovu získala obec podporu z fondu Európskej únie. Čabania obdivovali aj veterný mlyn, ktorý produkuje elektrickú energiu na čerpanie vody do jazera. O Čičeľovom jazere r. 1858, na 16. strane svojej knihy Dejiny Békešskej Čaby, písal aj bývalý békeščabiansky farár Ľudovít Haán. Haán spomenul, že v chotári Békešskej Čaby sa nájdu aj tzv. „morské oká”, ktoré nevyschnú ani v najväčšej horúčave. Jedno také okrúhle jazierko sa nájde aj pri Gerendáši, práve na kraji záhrady pána išpána. Hladina vody tohto jazierka stúpa alebo klesá paralelne s hladinou Kereša. Jazero a jeho okolie bolo obľúbeným miestom mládeže. V lete sa tu člnkovali a lovili ryby, v zime korčuľovali a hrali hokej. Dnes sú okolo jazera lavičky a miesta na opekanie slaniny. Tu pripravili aj chutný obed, ktorý hostia skonzumovali spolu s hostiteľmi. Po obede na príjemnom tienistom mieste sa naši Slováci zhovárali o svojich spoločných veciach. Hovorili aj o Ondrejovi Áchimovi, ktorého si čabiansky ľud zachoval aj v ľudových piesňach. O ňom zneli sladké, smutné piesne aj v Gerendáši:

Ked som išou z Gerendášu už den bou,

Šade žene zametale pod stenou.

One sa mi spitovale, kde son bou?

Ešte son ja pri kraviarkach zamrkou.

Čože je mne z Gerendášu domov prísť,

Čože je mne moje ovce opatriť!

Napojín jich, nachován jich, budú spať,

Bude na ne Svatí Petro merkovať.

Ondriš, Ondriš, peknô meno,

Nejdi domov, len na rano!

Len na rano, keď deň bude,

Keď kohútik spievať bude:

Pri brode, na brode, kone vodu pijú,

Varujže sa, šuhaj, nak ťa nezabijú!

Nezabijú mňa, nebojím sa ja!

Mám ja šabľu oceľovú, visekán sa ja!

Nevisekáš sa, nebudeš sa môcť,

Nebudeš stačiť poviedať.

Milá, dobrú noc!

V tom sarvašskom cinteríne

Leží Ondriš v rozmaríne,

Leží, leží zabití,

Z rozmarínom prikrití.

Zvonte zvony, na vše strani,

zomrelo mi potešení,

Odpadov mi z ruži kvet,

zarmúcení všecek svet.

Po krátkom fotografovaní pri starom topoli členovia slovenského klubu navštívili obnovené kúpalisko v Mlynskej záhrade, v ktorej je aj liečivý prameň. Liečivú vodu objavili v záhrade r. 1906, keď chceli vyvŕtať artézsku studňu. Kúpalisko otvorili r. 1922. Pôvodne pozostávalo z 9 kúpeľní s bazénmi, popri ktorých boli aj 4 hosťovské izby - mysliac na hostí, ktorí sa prišli liečiť z ďaleka. Neskoršie postavili aj 18 m dlhý a 8 m široký vonkajší bazén. Kúpele v dnešnej obnovenej podobe, žiaľ, nevyužívajú termálnu vodu mlynskej studne, ale miestna samospráva plánuje vybudovať v Mlynskej záhrade aj sedací bazén s termálnou vodou.

Zdroj: webová stránka gerendas.hu – G-Portal (stránka Verejnoprospešného spolku Spoločne za Gerendáš - Együtt Gerendásért Közhasznú Kulturális Egyesület)

Ildika Očovská