Putovanie bolo v nedávnych storočiach pre našich predkov samozrejmým údelom. Azda aj táto odvaha vydávať sa do neznáma a prichádzať na krížne cesty, kde človek musel podstúpiť ďalšiu voľbu a znova sa rozhodovať – zušľachťovala v Slovákoch gény životaschopnosti.

“Hovor mi, Múza, o bystrom mužovi, ktorý sa veľa

nablúdil po šírom svete, keď vyvrátil posvätnú Tróju,

uvidel mestá a spoznal zmýšľanie premnohých ľudí,

vo svojom srdci vytrpel na mori preveľa strastí,

chcejúc si zachrániť život a druhom umožniť návrat.

Vtedy ostatní všetci, čo zachránili si hlavy,

boli už v domoch svojich, keď unikli vojne a vlnám…

Ale keď míňaním rokov už konečne onen rok prišiel,

v ktorom mu bohovia osudom určili vrátiť sa domov

na svoju Ithaku rodnú, nuž ani tam neušiel strastiam,

hoci bol uprostred svojich. “

Homéros: Odysseia

Vedeli, že sa môžu spoliehať iba sami na seba. “Pomôž si, človeče, aj Pán Boh ti pomôže!”

Slováci naozaj v minulých storočiach pripomínali sťahovavých vtákov. Pravda, sťahovanie malo zvyčajne jedinú príčinu: v zlých životných podmienkach bol odchod jediným spôsobom, ako prežiť. Možnosti hromadného sťahovania využili poddaní z chudobných a neúrodných krajov Horného Uhorska, predovšetkým z Trenčianskej stolice, ďalej z Hontu, Novohradu, Gemera a z niektorých oblastí východného Slovenska. Spomedzi hlavných príčin sťahovania Slovákov na Dolnú zem prichodí spomenúť najmä tieto: nedostatok pôdy a jej nízka výnosnosť, zvyšovanie poddanských povinností, živelné pohromy, ktoré postihovali rozsiahle oblasti a naostatok, no určite nie na poslednom mieste čo do významu – náboženský útlak nekatolíkov.

Putovanie Slovákov na juh sa odohrávalo vo viacerých vlnách. Takto sa popri centrách v Békešskej a Čanádskej stolici čoraz častejšie stalo cieľom sťahovania rumunské mesto Nadlak, z ktorého sa čoskoro stala najväčšia slovenská enkláva, veď tam na prelome 19. a 20. storočia žilo okolo 7-tisíc Slovákov. Slováci sa koncom 19. storočia začali ďalej sťahovať do Bulharska, ktoré po vyhnaní Turkov ponúkalo nové možnosti.

Bratia Ján a Pavol Ambruš spolu s rodinami a ďalšími krajanmi z Nadlaku putujú na druhý breh Dunaja, kde bolo treba zaľudniť Turkami spustošenú zem oslobodeného Bulharska. Usadili sa v Gornej Mitropoliji, v okrese Pleven. V prvých rokoch boli Slováci v Bulharsku skutočnými pioniermi, museli zdolávať ťažkosti, o ktorých predtým nemali ani potuchy. Ján Ambruš bol ženatý s Annou, rodenou Ľavrovičovou. Na svete boli už tri dcéry: Anna, Mária a Alžbeta, ktorú, pravda, z maďarského Erzsébet volali Erka. 19. mája 1899 sa v rodine Jána Ambruša a Anny Ľavrovičovej narodil synček. Dievčatá - sestry už boli takmer dospelé, keď im zomrel otec. Vtedy, v roku 1905, sa ich matka rozhodla, že sa vráti späť do Nadlaku. Keď sa vrátila do Nadlaku, nastal problém, čo s Jankom, kam ho dať do školy.

Janko najskôr navštevoval slovenskú evanjelickú školu v Nadlaku v Čanádskej župe a od roku 1911 meštianku v Nagyszentmiklósi (Sânicolaul Mare) v Torontálskej župe v Banáte (dnes toto mesto leží v Rumunsku). Keď túto školu Janko skončil, nechcela ho hrdá mať dať do služby. Komu zveriť vlastné obavy? Anička Ambrušová zašla za miestnym evanjelickým farárom Ľudovítom Boorom a povedala mu: „Pán farár, chcem, aby bol môj syn aj školovaný aj múdry, ale nemám už na školy ďalšie peniaze. Poraďte...“ Evanjelický kňaz Ľudovít Boor odporučil matke, aby dala syna do vojenskej akadémie. Sám zašiel na meštiansku školu v Nagyszentmiklósi a požiadal učiteľa, aby napísal odporučenie pre polosirotu Jána Ambruša na vojenskú akadémiu do Budapešti. A stal sa malý zázrak: čoskoro prišiel súhlas aj udelenie štipendia na vojenskú akadémiu Ludowika v Budapešti. Vojenská kariéra Jána Ambruša sa mohla začať.

Koľkokrát sa v živote zadívame na oblohu? Stáva sa to celkom mimovoľne, akoby mimochodom, že ten pohľad človek ani nevie vysvetliť. Obloha je príťažlivá súčasť našej každodennosti, a predsa okamih, keď k nej uprieme zrak, predstavuje tajomný rozhovor. Niekto pri pohľade na oblohu vníma jej nedosiahnuteľné diaľky, iný zase uspokojujúci modravý priestor… A sú medzi nami ľudia, ktorí v sebe nosia ikarovský vnútorný nepokoj, a tí túžia vzniesť sa do toho priestoru, lietať v ňom. Vnútorný nepokoj je základným motorom toho, že sa človek prekonáva, že prekračuje hranice vlastných možností.

Končil sa práve prvý rok svetovej vojny, keď od septembra 1915 nastúpil Ján Ambruš do Delostreleckej kadetskej školy v Traiskirchene pri Viedni. Tento postup znamenal, že mladý slovenský vojenský kadet musel preukázať mimoriadne schopnosti, keď ho dôstojníci a pedagógovia odporučili na štúdium na tomto špičkovom učilišti s mladými šľachticmi, s chlapcami z vysokopostavených rodín a práve počas týchto pobytov sa Janko naučil jemnému správaniu, odpozoroval mnohé odtiene spôsobov, ako sa pohybovať vo vysokej spoločnosti. Začal reálne chápať aj podstatu samotného študijného procesu, aj to, že kvalita študijných výsledkov je daná nielen schopnosťou akokoľvek vedieť reprodukovať učebné texty, ale aj v správnom pochopení ich obsahu. Štúdium na kadetke skončil v roku 1919 bez problémov a s dobrým prospechom. Využíval možnosť vychádzok do Viedne, kde sa mohol stretávať nielen s jednoduchými návštevníkmi z Bratislavy, ale aj s vplyvnejšími osobami. Pri jednej z takýchto návštev Viedne stretol aj JUDr. Ivana Markoviča, vtedajšieho tajomníka Československej národnej rady v Paríži, s ktorým bol v kontakte nielen po skončení štúdia, ale aj po príchode na Slovensko. Začiatkom apríla 1919, ihneď po skončení štúdia v Treiskirchene, prišiel rotmajster Ján Ambruš do Bratislavy, kde požiadal o prijatie do vznikajúcej československej armády. Iniciatívnym spôsobom sa postupne zaraďoval medzi najaktívnejších a najspoľahlivejších mladých dôstojníkov vznikajúcej československej armády, ktorých velenie často poverovalo plnením aj mimoriadne dôležitých úloh. Vstup do československej armády znamenal pre rotmajstra Jána Ambruša zásadné zmeny v jeho živote nielen tým, že skončil štúdium, ale aj z toho dôvodu, že československá armáda, na rozdiel od bývalej rakúsko-uhorskej armády, bola od samého začiatku svojho vzniku budovaná na demokratických princípoch. Pokiaľ sa týka budovania československej armády, hneď na začiatku jej utvorenia bolo potrebné definovať obrannú doktrínu štátu, z ktorej potom vychádzala aj jej početnosť a výzbroj, rozsah a štruktúra budovaného zbrojárskeho priemyslu a podobne. Vzniknutá situácia v armáde bola z tohto hľadiska priaznivá aj pre rotmajstra Jána Ambruša – rozšíril svoju kvalifikáciu z delostreleckého dôstojníka aj na letectvo. Tento jeho záujem o letectvo postupne vyúsťoval v stále systematickejšie sledovanie všetkých možných dostupných informácií o letectve. Jeho prvé kroky v tomto smere by sme mohli charakterizovať aj ako určitý druh samovzdelávania, porovnať by ho bolo možné aj s rôznymi formami dnešných diaľkových štúdií a podobne. Zo začiatku, v rámci rôznych kurzov, preškoľovaní, doškoľovaní dôstojníkov, sa hlásil do všetkých takých, ktoré aspoň nejakým spôsobom súviseli aj s letectvom. Takým bol napríklad kurz delostreleckých pozorovateľov lietadiel, ktorého cieľom bola príprava pre kvalifikovaných odborníkov pre zabezpečovanie účinnej súčinnosti delostrelectva s letectvom pri bojových operáciách a podobne. Až 1. júla 1925 sa konečne dočkal prvého zaslúženého čiastkového úspechu svojich predošlých iniciatív, kedy bol prevelený z delostreleckého ústavu z Vranova nad Topľou priamo k leteckému pluku č. 1 v Prahe, kde potom začal aj so systematickým výcvikom letca. Bol to zaslúžený, na tú dobu až neuveriteľný úspech osobnej iniciatívnosti, cieľavedomosti a húževnatosti človeka, ktorý sa od mladosti naučil robiť nielen to, čo mu prikazovali, ale aj z vlastnej iniciatívy to, čo považoval za potrebné a správne. V snahe zvyšovať úroveň svojej prípravy začal služobne s vojenským výcvikom pilota využívať na svoje zdokonaľovanie aj také možnosti, ako bolo športové lietanie, účasť na rôznych športových leteckých súťažiach doma aj v zahraničí. Postupne sa mnohé z týchto účastí premieňali aj na víťazstvá. Pritom účasť na takýchto športových leteckých podujatiach mu poskytovala príležitosť na zdokonaľovanie sa aj v profesii pilota-stíhača. Vysoká profesionálna úroveň jeho výkonov zvyšovala záujem o jeho účasť na rôznych leteckých, športových podujatiach tak doma, ako aj v zahraničí. Popri akrobatických súťažiach absolvoval súťažne aj rôzne diaľkové lety, ako napr. v roku 1934, keď sa zúčastnil na Medzinárodných pretekoch turistických lietadiel Európou, organizovaných Poľskom, na lietadle Aero-A-200, kde skončil ako štvrtý a vďaka nemu československé družstvo získalo prvú cenu národných tímov. Z diaľkových letov medzi najvýznamnejšie patrilo prekonanie medzinárodného rekordu na trati Praha–Chartúm, lietadlom československej výroby T-101, v máji 1938, ktorý nebol nikdy prekonaný.

Nasledovali však tragické udalosti v medzinárodných vzťahoch, ktoré začínali Mníchovským diktátom z roku 1938 a obsadením českého pohraničného územia Nemeckom. Nasledovala Viedenská arbitráž Nemecka a Talianska z roku 1938, keď Maďarsku bolo pridelené územie južného Slovenska o rozlohe 41 098 km². Všetky tieto udalosti jasne predzvestovali blížiaci sa začiatok jednej z najväčších tragédii ľudstva – 2. svetovej vojny.

Do života majora Jána Ambruša radikálne zasiahlo aj vytvorenie Slovenského štátu 14. marca 1939, keď bol odvelený z Prahy na Slovensko. Tu bol ako najstarší a najskúsenejší dôstojník vymenovaný za prednostu a veliteľa letectva na Slovensku. Bez ohľadu na to, že podplukovník Ján Ambruš (na podplukovníka ho povýšil vtedajší minister obrany Slovenského štátu, podplukovník generálneho štábu František Čatloš v máji 1939 k jeho 40. narodeninám) sa o svojej osobnej politickej orientácii otvorene nevyjadroval, ale v skutočnosti bol demokratom. Nebol proti nasadeniu slovenského letectva proti maďarskému útoku na Slovensko v marci 1939, lebo keď maďarská armáda začala obsadzovať južné Slovensko, z maďarskej strany išlo o agresiu a Slovensko malo právo sa brániť. Bol však proti spoluúčasti slovenskej armády na útokoch fašistického Nemecka proti demokratickým štátom.

K vážnejšiemu otvorenému konfliktu medzi J. Ambrušom a ministrom národnej obrany Františkom Čatlošom došlo v júni 1939, keď ôsmi piloti na štyroch lietadlách dezertovali z piešťanského letiska do Poľska. Minister národnej obrany začal vyšetrovať udalosti a od J. Ambruša žiadal rázne opatrenia. Tento súbežne uskutočnil aj vlastné vyšetrovanie, keď požiadal letcov o lojálnosť. Nová situácia nastala v septembri 1939, keď fašistické Nemecko zaútočilo na Poľsko a tak začalo 2. svetovú vojnu. J. Ambruš poznal zámery vlády a vedel, že v každom okamihu môže dostať rozkaz aj on k okamžitému útoku slovenského letectva na oporu Nemecka proti Poľsku. J. Ambruš ešte začiatkom septembra 1939 podal demisiu z funkcie veliteľa slovenského letectva a zároveň požiadal o preradenie do dôchodku. Skôr ako sa orgány mohli spamätať a zatknúť ho, ešte v septembri 1939 utiekol do Francúzska cez Maďarsko a Juhosláviu. Slovenská vláda ho za to najprv degradovala na vojaka a následne bol aj prvýkrát odsúdený na trest smrti v neprítomnosti. Vo Francúzsku v Paríži sa prihlásil na Československom národnom výbore, ktorý bol vrcholný orgán československého odboja v zahraničí a jeho vedúci bol Dr. Štefan Osuský. Ján Ambruš po odchode do emigrácie ako jednu z foriem svojho protestu proti profašistickej orientácii vtedajšej vlády Slovenska prestal používať hodnosť podplukovníka, ktorú dostal od vtedajšej vlády Slovenského štátu. Najprv bol zaradený do Vojenskej správy Československého národného výboru ako letecký dôstojník. Do emigrácie neodišiel preto, aby sa chránil pred frontovým nebezpečenstvom, ale aby sa mohol aktívne zúčastňovať bojov proti fašizmu. Preto v roku 1940 sa začal precvičovať na francúzske stíhačky, čo nemohol dokončiť, lebo v júni 1940 nemecká armáda obsadila aj Paríž. Preto sa snažil urýchlene dostať do Veľkej Británie, kde bol 12. júla 1940 na svoju žiadosť prijatý do Britského kráľovského letectva. Dokončil tam aj svoje precvičovanie, ale už na britské stíhačky. Počet československých letcov vo Veľkej Británii narastal takým rýchlym tempom, že už v auguste 1940 v rámci Britského kráľovského letectva boli vytvorené 310. a vzápätí 312. československá stíhacia peruť, ktorej veliteľom bol major Ján Ambruš.

V decembri 1940 bol odvelený na Inšpektorát československého letectva v Londýne. V roku 1941 bol znovu povýšený na podplukovníka. Týmto aktom skončilo v živote Jána Ambruša najdôležitejšie obdobie spojené s aktívnym profesionálnym lietaním, ktorému venoval najkrajšie roky svojho života a v ktorom dosahoval najvyššiu profesionálnu úroveň - tituly majstrov sveta.

Po odchode z Royal Air Force bol vymenovaný do Československej vojenskej misie v Kanade, ktorá tam uskutočňovala nábor dobrovoľníkov z radov českých a slovenských krajanov, jednak v Kanade a taktiež v USA. Úspechy aj v tejto činnosti viedli k ďalšiemu významnému medzníku v kariére Jána Ambruša, keď bol vymenovaný za československého vojenského a leteckého pridelenca pri kanadskej vláde so sídlom v Otave. Koncom 2. svetovej vojny bol povýšený na plukovníka letectva. Po ukončení 2. svetovej vojny sa vrátil späť na Slovensko, kde po rozvode s Emou Schillerovou žije s Elenou Gálovou a odkiaľ po nastolení komunizmu v roku 1948 znovu utečie, tento krát do Ameriky.

Po úteku do Ameriky sa usadil v Chicagu, kde si našiel civilné zamestnanie a do vlasti sa už nikdy nevrátil. V roku 1993 prejavoval záujem o návrat na Slovensko, no zo zdravotných dôvodov nemohol tento zámer uskutočniť.

Zásadné vnútropolitické premeny po roku 1989 v Československu umožnili návrat a oceňovanie takých významných osobností z minulosti, akou bez sporu bol generálplukovník Ján Ambruš. Na generálplukovníka ho povýšil vtedajší prezident Václav Havel roku 1991. Dňa 4. 6. 1993 bol vyznamenaný Radom Milana Rastislava Štefánika a pomenovali po ňom leteckú základňu v Prešove. Dňa 27. 4. 2003 bola v Bratislave na Panenskej ulici č. 11 odhalená pamätná tabuľa Spolku Slovákov z Bulharska a Spolku Slovákov z Rumunska venovaná generálplukovníkovi Jánovi Ambrušovi. Na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave, kde bol Ján Ambruš dňa 26. 5. 1994 pochovaný, je pri vchode do cintorína umiestnená aj orientačná tabuľa s menami najvýznamnejších osobností pochovaných na cintoríne. Meno Ján Ambruš je uvedené ako 2. v poradí.

Len v meste, v ktorom prežil najdôležitejšie roky svojho detstva, ku ktorému mal vzťah ako k rodnému mestu, si na neho už málokto spomenie. Práve preto som si ako tému môjho referátu vybral osobnosť generálplukovníka Jána Ambruša.

Použitá literatúra:

Machala Dahoslav: Návrat do Itaky, Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, Bratislava 1998

Ervin Schäfer – Miroslav

Školské stredisko Jozefa Gregora Tajovského, Nadlak (Rumunsko)

Odborný poradca: prof. Ján Kukučka

Prácu zaslal autor do študentskej súťaže

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Ja a moji predkovia

(Príspevok je redakčne upravený, krátený)