Medzihorie je jednou z najkrajších oblastí Maďarska, kde sa dodnes zachovalo mnoho archaických prvkov ľudovej kultúry. Leží v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe severne od Nového Mesta pod Šiatrom pri hraniciach so Slovenskom.

Panva tiahnuca sa na východnej strane Zemplínskych vrchov vznikla v dôsledku vulkanickej a tektonickej činnosti a spomedzi 400 - 700 metrov vysokých vrchov tiahnucich sa po jej okraji je najvyšším Veľký Milič (Nagy Milic). Dedinky boli vybudované v doline potoka Bozsva a popri malých potôčikoch, alebo na úpätí vrchov, či v ich údoliach. Bozsva je zároveň najväčším zdrojom vody tejto oblasti. Kto raz spozná tento kraj, nevie sa nabažiť jeho prírodných a historických krás, bohatej fauny a flóry, čistého vzduchu a pohostinnosti tunajších ľudí. Okrem Nového Mesta pod Šiatrom, Baňačky a Széphalmu, ktoré sa považujú za vstupnú bránu do Medzihoria, sem patrí 18 obcí. Tieto pôvodne patrili k Abovskej župe so župným sídlom Košice, no po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie sa pričlenili k Zemplínu. Názov Medzihorie sa spomína od začiatku 18. storočia. Väčšina obcí má pôvod v dobe Arpádovcov, keď dôležitú rolu zohrával hrad Fizér (Füzér). Iba Huty boli obývané neskôr, v polovici 18. storočia. Od začiatku 17. storočia až do roku 1945 patrili k panstvu rodiny Károlyiovcov so sídlom vo Füzérradványi. Obyvatelia Medzihoria si museli kvôli neúrodnej pôde hľadať aj iné možnosti obživy a tak okrem chovu dobytka, pestovania ovocia a viniča pracovali aj ako pomocní robotníci v okolitých lesoch, zbierali lesné plody, vyrábali drevené pracovné náradie, alebo vandrovali ako sklári či drotári po krajine. No podarilo sa im odhaliť aj prírodné nerastné bohatstvo regiónu, ťažili rudu, kaolín a kameň.

Slováci sa na území dnešného Maďarska usadili po vyhnaní Turkov v 17. storočí, keď krajina trpela nedostatkom pracovnej sily. Do Medzihoria prišli v 18. storočí po národno-oslobodzovacom boji Rákócziho a morovej epidémii, keď sa pôvodné obyvateľstvo značne preriedilo. Usadili sa hlavne v Mikóháze, Baňačke, Fizéri, Bozsve, Pálháze, Hollóháze, Dolnom Regmeci, Széphalme a Filkeháze. Sú tu dodnes, o čom svedčia aj miestne slovenské samosprávy pôsobiace v deviatich obciach Medzihoria: v Novom Meste pod Šiatrom - Baňačke (Sátoraljaújhely – Rudabányácska, 1994), Mikóháze (2002), Dolnom Regmeci (Alsóregmec, 1994), Pálháze (2002), Vágašskej Hute (Vágáshuta, 1994), Malej Hute (Kishuta, 1994), Veľkej Hute (Nagyhuta, 2002), Hollóháze (1998) a Fizéri (Füzér, 2002).

Za prežitie slovenského jazyka a kultúry

Čo sa týka prítomnosti Slovákov vo Fizéri, od roku 2002 zastupuje ich záujmy miestna slovenská samospráva, od minulého roku pod vedením učiteľky materskej školy Emőky Novákovej. Do zoznamu slovenských voličov sa vlani zapísalo 72 občanov, 50 sa volieb zúčastnilo. Prvým a dlhoročným predsedom voleného zboru bol Imrich Novák. Členmi terajšieho zboru sú  dôchodcovia Imrich Novák a Jolana Magyariová a poštová doručovateľka Katarína Bačová. S miestnou samosprávou majú vynikajúce kontakty, starosta obce Jenő Horváth a notárka Mária Kárpátiová sa pravidelne zúčastňujú na zasadnutiach zboru slovenských poslancov a bezplatne im zabezpečujú kanceláriu. Keďže úzko spolupracujú s miestnou samosprávou, Slováci sa pravidelne zúčastňujú na obecných podujatiach. Najväčšou spoločnou akciou je Deň obce, na ktorom vystupujú so slovenským programom. Vo Fizéri pôsobí približne tridsaťročný ľudový spevácky zbor (páví krúžok), a to pod vedením Imricha Nováka. Zohráva dôležitú úlohu v živote obce, jeho styky prekračujú štátne hranice. Každý rok v júni usporadúva v rámci regionálnych národnostných dní stretnutie folklórnych speváckych zborov, kde vystupujú nielen domáce, ale aj zahraničné súbory. Vágašská Huta, Baňačka, Pálháza, Mikóháza a Dolný Regmec majú tiež ľudové spevácke zbory, ktoré úzko spolupracujú so slovenskými volenými zbormi, stretávajú sa pravidelne. Fizérski Slováci na jeseň pomocou starších obyvateľov oživujú spomienky na páračky. Vtedy starší ľudia ukážu mladším, ako treba priasť konope, šúpať kukuricu a naučia ich aj pôvodné slovenské a maďarské ľudové piesne. Vianoce oslavujú obyvatelia obce spolu. Deti a mládež chodia po obci s betlehemom, pričom túto tradíciu zachovávajú v slovenskom i maďarskom jazyku, podľa objednávky občanov. Slovenská samospráva vo Fizéri má vynikajúce kontakty nielen s okolitými slovenskými dedinami, ale aj s obcami Slanec a Janík na Slovensku. Navzájom sa navštevujú a zúčastňujú sa na svojich podujatiach.

Slovenský jazyk vyučujú v súčasnosti v miestnej materskej i základnej škole. V škôlke majú v jednej skupine dvadsať detí, s ktorými sa zaoberá Emőke Nováková. Učia sa básničky, riekanky, hry a piesne po slovensky. V záujme toho, aby si deti obľúbili slovenčinu, materská škola pomocou slovenskej samosprávy raz ročne organizuje národnostný deň, na ktorý pozýva hostí zo slovenských materských škôl z okolia.

Na nižšom stupni základnej školy sa učí po slovensky sedemnásť žiakov, a to štyri hodiny týždenne. Zaoberá sa s nimi pani učiteľka Valéria Oroszová Kállaiová zo Slovenska. Žiaci vyššieho stupňa navštevujú základné školy v Pálháze, alebo vo Füzérkomlósi. Čo sa týka ďalšieho štúdia, hlásia sa do stredných škôl do okolitých miest. V minulosti mali aj takých, ktorí pokračovali v štúdiách v budapeštianskom slovenskom gymnáziu. Naposledy to bola Adrienn Halkovičová.

Prvoradým cieľom samosprávy je, aby sa v obci naďalej zachovali tradície slovenských predkov a aby deti spoznali krásy slovenčiny. Medzi dlhodobými plánmi figurujú návštevy Slovenska, aby deti a aktivisti obce spoznali materskú krajinu svojich predkov.

Andrea Szabová Mataiszová

Zdroj: Súťažná práca Estery Drengubákovej pre VÚSM 2008