Slovenské divadlo Vertigo ● Do budúcnosti s optimizmom

Pomaly sa končí divadelná sezóna. Divadlá zatvárajú brány, avšak len pred divákmi, pretože život vo vnútri stánku Tálie sa letom nekončí. Záujemcov očakávajú letné festivaly, hercov trošku neviazanejšia atmosféra, ale aj skúšky nových predstavení. Aká bola divadelná sezóna Slovenského divadla Vertigo? Pri šálke kávy sme sa o tom, ale aj o všeličom inom porozprávali s vedúcou divadla Danielou Onodiovou.

- Začali sme, ako sa hovorí, šiť horúcou niťou, veď ešte v lete 2004 sme rozbehli skúšky nového predstavenia, ktoré sa veru v skorú jeseň stále viac a viac zhusťovali. Divadelná hra Osvalda Záhradníka Azyl, ktorú sme pripravili v spolupráci so Sarvašským slovenským divadlom, mala premiéru 25. novembra. Prizvali sme do nej profesionálnych umelcov, ktorí pracovali pod vedením Andrása Déra. Tým našim priaznivcom, ktorí videli predstavenie Lavička, je už jeho meno známe, veď ako režisér sa podpísal aj pod túto produkciu. Myslím si, že Azyl v mysliach divákov zarezonoval. Nie je to veselý príbeh, ale je ľudský a úprimný a divák si jeho protagonistov naozaj zamiluje. Azyl sme hrali niekoľkokrát v Budapešti, tu podotýkam, že nielen pre budapeštianske publikum, ale aj pre divákov z okolia, predovšetkým z Pilíša, ďalej v Sarvaši, v békeščabianskom Jókaiho divadle, v bratislavskom Divadle a.ha a v komárňanskom Jókaiho divadle. Zďaleka sme nemohli navštíviť všetky miesta, ktoré by sme chceli, pretože predstavenie jednak predpokladá istý divadelný priestor, nuž a zorganizovať šiestich hercov z rôznych kútov Maďarska a Slovenska tiež nie je najľahšie. Takto sa stalo, že napríklad v marci sme nemohli zahrať ani jedno predstavenie, pretože ak aj daný termín piatim hercom vyhovoval, šiesty mal v ten deň predstavenie v domovskom divadle. Myslím si však, že s týmto problémom sa potýkajú všetky divadlá, ktoré nemajú stály súbor.

- Kto vlastne tvorí súbor divadla Vertigo?

- Vertigo pôsobí od roku 1997. Založili sme ho s veľkým elánom, povedala by som, že až s drzým sebavedomím. Ja sama som síce ukončila televíznu a filmovú dramaturgiu, nikdy som sa jej však nemohla venovať (tak to za mňa vyriešil osud), a už vôbec som sa nevenovala réžii, nuž a naraz prišlo rozhodnutie, alebo, ako by povedala Linda v hre Azyl, „vnuknutie“: skús to! Vtedy sa to všetko začalo, s partiou ľudí, s ktorými sme si našli spoločnú reč... Urobili sme spolu Okasena a Nikoletu, Príbeh o stratených hodinkách, Spálenú morku alebo recept na dobrú náladu, potrápili i potešili sme sa, vlastne, prečo hovorím v minulom čase, veď, dúfam, toho trápenia i radosti máme pred sebou ešte plný kopec... Potom prišiel rok 2003, stali sme sa inštitúciou Celoštátnej slovenskej samosprávy a naše možnosti sa rozšírili. K ochotníkom sme mohli prizvať už spomenutých profesionálnych umelcov, v žiadnom prípade by som však (aspoň zatiaľ) nehovorila o „profesionálnej zložke“ divadla, pretože nejde o stály ansámbel, skôr o našich hostí, teda hercov “a.h“. Hoci, to netajím, veľmi by som sa tešila, keby sa ich okruh ustálil a keby si pri vyslovení názvu Vertigo diváci hneď predstavili tú-ktorú tvár herca... Myslím si, že v prípade ochotníkov sa už tento sen stal tak trošku skutočnosťou, veď spolu chystáme štvrté predstavenie... A ak snívam ďalej, vidím aspoň čiastočné skĺbenie ochotníkov a profesionálov.

- Mali diváci v tejto sezóne možnosť vidieť aj predstavenie Lavička?

- Lavičku sme vzhľadom na spomenuté skutočnosti hrali menej, konkrétne v tejto sezóne to boli predstavenia v Gerendáši, Budapešti, Níži a v Horných Peťanoch. Je mi toho ľúto, pretože túto milú hru o láske a nenávisti, pravde a lži máme veľmi radi, a myslím si, že aj diváci... Len pre zaujímavosť, v tejto sezóne ju do svojho repertoáru zaradilo aj budapeštianske divadlo Komédium, Andrása Nagya nahradil Őze Áron. V súvislosti s Lavičkou mám najčerstvejší zážitok z Horných Petian, kde bola taká dokonalá súhra medzi hercami a divákmi, ako snáď málokde. Za mnou v rade sedeli tri rozkošné tetušky, ktoré tak komentovali dianie na scéne, predvídali, čo sa bude diať a hnevali sa na Andriša, aký je len planý klamár, že to bolo fakt dojemné, a tak veľmi úprimné... Aj kvôli takýmto momentom sa oplatí robiť divadlo...

- Zakladajúci súbor pripravuje jednoaktovky J.G. Tajovského. Ako prebiehajú skúšky?

- Skúšky jednoaktoviek Matka a Hriech prebiehajú samozrejme inak ako v prípade profesionálov, veď tu ide všetko o ľudí, ktorí divadlo robia popri zamestnaní, takpovediac z nadšenia, a nie všetci sa vedia vždy uvolniť na piatkovú skúšku. Úprimne povediac, spočiatku, napriek tomu, že išlo „vlastný“ výber, ustálený po konzultácii s režisérkou predstavenia Mirkou Kovácsovou, som mala trošku obavy, pretože ide o ťažký text a príbehy, osudy, hoci aj stálej platnosti, predsa len nám už trošku vzdialené. Dnes už nemám obavy. Na Mirku sme - som uvalila ťažké bremeno, ale veľmi šikovne a kreatívne sa s ním potýka, ako aj všetci účinkujúci. Premiéru chystáme na október.

- Ako budú vyzerať najbližšie dni, týždne divadla Vertigo? Budete mať divadelné prázdniny?

- Nie, v žiadnom prípade sa nepripojíme k deťom, ktoré si konečne oddýchli a naplno využívajú pocit voľna... V júli začneme s profesionálmi skúšať novú hru, je to veselohra vynikajúceho slovenského dramatika Petra Karvaša Zadný vchod alebo rozkoše po polnoci. Nechcem zatiaľ veľa prezrádzať, snáď len toľko, že sa na nej diváci dobre pobavia, ale, a to je takisto môj zámer, aj zamyslia. Možno, že názov už všeličo prezrádza... Predstavenie, ktoré chystáme v spolupráci so Sarvašským slovenským divadlom, bude režírovať opäť András Dér, obsadenie bude podobné ako v prípade Azylu. Ak pôjde všetko tak, ako si to predstavujeme, v septembri by sme mali skúšky dokončiť. Takže Vertigo čakajú na jeseň dve premiéry. V tejto chvíli si ani len prestaviť neviem, ako to všetko stihneme, veď tu nejde len o režijnú a hereckú prípravu, treba zhotoviť a dokončiť kostýmy, kulisy, pozháňať rekvizity... dať dokopy techniku. Som však, ako vždy, optimista a pevne verím, že všetko dopadne dobre.

- Čo vám osobne dáva divadlo?

- Divadlo som mala vždy veľmi rada, už na gymnáziu som bola triednou „kultúrnou referentkou“ a chodili sme pravidelne na predstavenia Slovenského národného divadla, ale tak naozaj ho objavujem až teraz. Keď som sa rozhodla pre štúdium dramaturgie, môj otec, takisto dlhoročný dramaturg Slovenskej televízie, bol veľmi rád, aj preto, že budeme môcť spolu vždy konzultovať, už ako dvaja „odborníci“. Potom ma, ako som už spomenula, osud zavial do Budapešti a nakoľko som vedela len veľmi máličko po maďarsky, na dramaturgiu som nemohla ani pomyslieť. A teraz, v posledných rokoch, som sa k nej, vďaka nášmu divadlu, opäť vrátila. Ako mi nedávno povedala jedna moja priateľka, „všetko je tak, ako má byť“. Asi to tak naozaj malo byť. Divadlo mi dáva veľmi veľa. Objavujem nové svety, spoznávam množstvo dramatickej literatúry, stretávam sa s fajn ľuďmi a spoznávam ďalších Slovákov po celom Maďarsku. Sú to vždy veľmi milé stretnutia. Nie je to ľahké: som, priznám sa, netrpezlivá, keď neviem nájsť vhodný titul, som nervózna, keď neviem dať dokopy skúšku alebo predstavenie alebo keď sa administratíva vŕši nad „čistým umením“, som smutná, keď je menej divákov, než sme čakali, ale keď vidím, cítim, že sa ľudia na našich predstaveniach zabávajú, že sa smejú, ale aj plačú, hovorím si: áno, malo to, má to zmysel. Potom som veľmi šťastná. Nuž a tak, ako som ja kedysi dávala oteckovi dramaturgické pripomienky, teraz sa on pozerá na naše predstavenia a myslím si, dúfam, že som mu niečo z jeho predstáv o mojej životnej ceste vrátila...

- Ďakujem za rozhovor!

Ku koncu sezóny divadla Vertigo

Zakladajúci súbor slovenského divadla Vertigo v tejto sezóne nemal premiéru. V poradí posledná inscenácia budapeštianskych ochotníkov bola Spálená morka alebo recept na dobrú náladu, s ktorou vystupovali v nejednej našej osade. Neznamená to však, že v tejto sezóne nepracovali. Súbor už dlhší čas nacvičuje jednoaktovky J. G. Tajovského Matka a Hriech, ktoré režíruje vychovávateľka Slovenského internátu v Budapešti Miroslava Kovácsová. Medzi členmi zakladajúceho súboru má prevahu ženské pohlavie, čo sa týka profesie, väčšinou sú pedagogičky, ale nájdu sa medzi nimi aj tlmočníčky, redaktori, dokonca aj úradník daňového úradu. Skúšky majú podľa možností každý piatok v priestoroch Celoštátnej slovenskej samosprávy v Budapešti, ale raz ročne chodia aj na intenzívne sústredenia do niektorej slovenskej osady. Tohto roku to bola novohradská Banka, kde sa v Slovenskom vzdelávacom centre venovali spoločnej kreatívnej práci. Ako vidia prácu tohto súboru jeho členovia, nech sa vyjadria niektorí z nich:

Anna Kőszegiová, učiteľka biológie a telesnej výchovy na dôchodku: - Som členkou súboru od jeho začiatkov, zatiaľ som účinkovala v každej inscenácii. Dala som sa na túto prácu jednak preto, lebo keď som odišla do dôchodku, cítila som potrebu v nejakej forme zostať v kontakte a pomôcť Slovákom v Maďarsku a po druhé, je to pre mňa jediná možnosť byť medzi Slovákmi a hovoriť dlhší čas po slovensky. Každý týždeň sa teším na skúšky, sme dobrý kolektív, myslím si, že si dobre vychádzame nielen pracovne, ale aj ľudsky. Chcela by som pokračovať v práci, kým mi to bude robiť radosť a kým mi to zdravie dovolí.

Ján Benčík, redaktor slovenskej relácie MTV Domovina: - Je to druhá hra, v ktorej účinkujem. Oslovila ma vedúca divadla Daniela Onodiová, či sa nechcem pridať, pretože mali v súbore málo mužov. Vyslovene s herectvom nemám skúsenosti napriek tomu, že som študoval na strednej škole dramatickej, ale tam som mal odbor film, dlho som chcel byť kameramanom. Povahovo som typ, ktorý má blízko k herectvu, s kamarátmi sme "hrali" už na základnej škole, ešte viac na strednej a potom aj na vysokej škole. Nerobili sme zvlášť nejaké predstavenia, ale pre vlastnú zábavu sme si stále vymýšľali nejaké vtipné scénky, situácie. Myslím si, že s humorom sa žije ľahšie. Dodnes však mám takú „zdravú“ trému, ktorú by som mohol nazvať aj motiváciou. Vždy ju budem mať - ako pred vystúpením, tak aj pred kamerou. Myslím si, že je to normálne, keď človek chce vydať zo seba to najlepšie, čo len dokáže. Časovo som na tom vo Vertigu asi najhoršie, pretože bývam v Segedíne a skúšky sú v Budapešti. Veľa času stratím cestovaním a občas mám dojem, že čas na skúškach nie je využitý najefektívnejšie. Strašne rád mám ale vystúpenia, keď navštívime malé dedinky, napr. Lucinu. Cez divadlo človek spozná ľudí inak, než keď tam príde ako hosť. Takto sa oveľa viac dozviem o osade, ako keď prídem na nejakú akciu pracovne a rýchlo tam musím urobiť nejaký rozhovor. Je to voľnejší, bezprostrednejší kontakt s ľuďmi. Získavam takto nové skúsenosti, také základné kamienky, ktoré si môžem uložiť do vrecka a hocikedy v budúcnosti ich vybrať. Tiež je dobre byť v spoločnosti dávnych známych, máme si čo povedať a môžeme si vymieňať názory. Samozrejme, hovoríme aj o živote Slovákov v Maďarsku, o aktuálnych akciách, je tu teda určitá výmena informácií.

Ildika Záluská, vychovávateľka na stredoškolskom internáte: - Je to už štvrtá hra, ktorú nacvičujeme, ja účinkujem v súbore od samých začiatkov. Znamená to pre mňa predovšetkým hru. Páči sa mi, keď môžem zahrať takú úlohu, ktorá nie je v súlade s mojou osobnosťou. Je to určitá výzva presvedčivo zahrať takú rolu, zobraziť na javisku taký charakter, ktorý mi je vzdialený - nikdy som taká nebola ani nebudem, hoci možno v kútiku duše by som takou chcela byť, alebo takú osobnosť, akou by som nikdy v živote nechcela byť. Teda treba čerpať z hlbokých vrstiev svojej osobnosti, vedieť stvárniť také túžby, ktoré neakceptujem, ba popieram. Je to veľmi vzrušujúca hra. Nikdy som sa neučila toto „remeslo“, nemám profesionálne poznatky a vedomosti, ale na základnej škole som spolužiakov „dirigovala“, mučila som ich rôznymi svojimi režírovaniami. Okrem toho, že doma s rodičmi hovorím po komlóšsky a v Mlynkoch, kde žijem, tiež hovorím so známymi občas po slovensky, nemám sa kde po slovensky prejaviť. Tento súbor je dobrou príležitosťou aj na to, aby som sa zdokonalila v reči, v spisovnej slovenčine.

Miroslava Kovácsová, režisérka: - Keďže naša „matka“ Daniela Onodiová, ktorá má veľký podiel na tom, že sme uzreli svetlo sveta a ktorá bola dlho našou manažérkou, režisérkou, dramaturgičkou a učiteľkou v jednej osobe, je čoraz zaneprázdnenejšia, boli sme nútení zamyslieť sa nad tým, kto ju odbremení aspoň od režírovania. Rozhodli sme sa, že pod mojim vedením, spoločnými silami a skúsenosťami sa pokúsime dať niečo na dosky, ktoré znamenajú svet. Prvým krokom bol výber. Vytýčili sme si viac podmienok: má to byť slovenský autor, hra, v ktorej by si všetci zahrali, optimálne by bolo, keby bol autor aspoň 80 rokov po smrti, lebo v tom prípade už netreba platiť autorské práva. Tak sme si vybrali J. G. Tajovského. Dosť dlho som s pánom Tajovským zaspávala, zobúdzala sa a pokúšala sa stotožniť s ním a spriateliť. Aby boli hry ľahko stráviteľné a niečím iné, ako tie, ktoré doteraz režírovali, také, aby sme ich herecky, dramaturgicky a režijne zvládli a aby sme upútali divákov. Mám skúsenosti v práci s detským dramatickým súborom, čo si vyžaduje veľa trpezlivosti a tvorivosti. Lenže to, čo sa dá s deťmi, nedá sa s dospelými, s nimi je práca oveľa ťažšia. Dospelí kladú viac otázok „prečo“ ako deti, dospelí majú menej času, dospelí sa dlhšie učia texty, na dospelých sa nesmieš škaredo pozrieť, či zvýšiť hlas, dospelí sú... dospelí... Pri práci môžem využiť všetky svoje doterajšie skúsenosti z divadelnej oblasti, účasti na seminároch, divadelných dielňach, prehliadkach, školeniach, účasti na Divadelnej Šali, či Scénických žatvách v Martine, ako aj z práce amatérskej herečky v našom súbore. Mám svoju predstavu a koncepciu, ktorej sa držím, ale je tu priestor aj pre dobré nápady iných. Ak naše predstavenia dokončíme, nebude to len moja zásluha a moja práca, ale bude to kolektívne dielo. Inak v čase rozšírenia nášho súboru o profesionálnych umelcov sa nadhodila myšlienka prípadného spoločného predstavenia, uvedomili sme si však, že to najmä z organizačných dôvodov zatiaľ nie je možné. Okrem toho sme predpokladali, že by nebolo bezproblémové zlúčenie takých ľudí, ktorí robia divadlo z pasie a takých, ktorí z povolania.

Csaba Lampert