Békešská Čaba je typickým agrárnym dolnozemským mestom. V nedávnej minulosti boli pre ňu typické veľké trhoviská. Predaj a nákup domácich zvierat však prebiehal na jarmokoch, na veľkých trávnatých priestoroch. Keď zaniklo súkromné roľnícke hospodárenie, tieto lúky stratili svoj pôvodný význam a časom na nich vybudovali sídliská s poschodovými domami. Takto v roku 1965 na trhovisku ošípaných vybudovali sídlisko Gyulu Kulicha (neskôr Kazinczyho).

Na bývalej lúke prežili stavbu iba dva duby na východnom a dve moruše na západnom okraji, tieto sa stali svedectvom niekdajšieho chovu húseníc hodvábnika – priadky morušovej. Žiaľ, v okolitých kalužiach prežili zmeny aj komáre, ktoré sa v rojoch usadili na sídlisku. Medzi novými budovami sa dobre cítili aj bezočivé vrabce, ktoré sa s hlasným čvirikaním vadili a kúpali v prachu. Na plochých strechách začali hniezdiť balkánske hrdličky. S odchodom stavebných mechanizmov sa objavili prví obyvatelia. Medzi nimi bola aj naša rodina (vtedy som mala 5 rokov). Hoci sídlisko vybudovali v prvom rade pre tých ľudí, ktorí prichádzali do Békešskej Čaby z okolitých lokalít za prácou, dostalo tu byty aj niekoľko pôvodných čabianskych rodín. Pán Ďuška s rodinou napríklad žil v sedliackom domčeku na okraji trhoviska. Domček kvôli výstavbe museli zbúrať. Ako náhradu dostala rodina byt na sídlisku, práve v našom schodišti. Od najstaršej a najlepšie informovanej obyvateľky nášho vchodu viem, že na druhom poschodí žil starík, ktorý nedovolil svojej manželke Slovenke ani slova prehovoriť po slovensky. Dnes žijú v jeho byte potomkovia z tohto miešaného manželstva. Mladý pár na prvom poschodí prišiel tiež zo slovenského prostredia. Muž bol učiteľom slovenských žiakov nižšieho stupňa základnej školy. Žena, dcéra evanjelického farára, sa naučila po slovensky v detstve od svojich priateľov v malej slovenskej dedinke v severnej časti Maďarska.

Na novom sídlisku žilo v tom čase veľa detí. Na každom ihrisku sa ich hrávalo 30-40 (bez rodičovského dozoru!). Deti vo veku 6-14 rokov chodili do novučičkej základnej školy na sídlisku. Počas niekoľkých desaťročí ani jeden rodič nepožiadal, aby sa jeho dieťa učilo slovenčinu. Zdá sa, že aj čas dáva za pravdu rodičom. Viacerí z bývalých žiakov hľadali a našli prácu mimo mesta alebo v zahraničí. Ani jeden z nich nepotreboval slovenčinu k svojej práci a nie je to inak ani v prípade tých, ktorí si našli robotu na Čabe! Nájdu sa však aj takí, ktorí sa neskôr naučili po slovensky z úcty k svojim predkom.

Počas niekoľkých desaťročí sa zmenila flóra i fauna sídliska. Mestské záhradníctvo a obyvatelia tu zatrávnili parky a vysadili veľa stromov: vŕby, topole, agáty, jablone, liesky a orechové stromy. V posledných piatich rokoch voľakto zasadil aj figy. Objavili sa spevavé vtáky, ako slávik a drozd. (Ráno na jar prekrásne spievajú!) Často sa medzi vysokými budovami ozýva výrazný hlas kavky: „kjá“. Stromy v parku zabezpečujú poživeň aj „doktorom“ ďatľom. Nedávno moja susedka vystúpiac na balkón sa ocitla zoči-voči sove. Na sídlisku sa nájdu, žiaľ, aj myši a potkany, takže naša sovička má čo žrať. V posledných rokoch ako pozostatok stepovej vegetácie sa rozmnožili v parkoch sídliska Kazinczyho milé biele kvietočky. Tieto kvety s názvom bledavka, latinsky ornithogalum – doslova vtáčie mlieko, rozkvitajú začiatkom jari. Fialové a biele populácie fialky bielej (Viola alba), rozšírené pôvodne v pustatine, kvitnú aj v parkoch nášho sídliska. Ich príjemná vôňa sa šíri od marca do mája. V lete bzučia okolo kvetov osy, večer dávajú koncert svrčky. Slovom, život na sídlisku Kazinczyho je príjemný, skoro ako v lone matky-prírody.

Kým sa na sídlisku obnovila príroda, v priebehu 46 rokov sa vymenili aj obyvatelia. Nové rodiny slovenského pôvodu sa nasťahovali aj do nášho schodišťa. Pani Badinková vyrástla na sálaši v slovenskej sedliackej rodine. Po maďarsky sa naučila až v škole. Pracovala v meste ako ošetrovateľka. Teraz je na dôchodku. Predala sálaš a so svojou dcérou a vnučkou sa presťahovala do poschodového domu. Pani Verašková vyrástla tiež v slovenskej rodine na sálaši. Pred odchodom do dôchodku pracovala v továrni ako krajčírka. So svojimi rodičmi sa ešte aj dnes zhovára po slovensky. Od r. 1947 má príbuzných aj na Slovensku, s ktorými komunikuje po slovensky. Žije dnes v jednej domácnosti so svojím synom, ktorý sa naučil po slovensky od starých rodičov. Pracuje v továrni. Jeho staršia dcéra so svojimi prastarými rodičmi komunikovala ešte po slovensky, ale keď začala chodiť do školy, všetko zabudla. Slovenský pôvod prezradia aj priezviská ďalších rodín, ako Palkovič, Kolimár, Dyňa, Spišiak, Novák a Kútik. V 9 z 15 bytov žijú ľudia slovenského pôvodu. Preskúmala som menovky aj v ďalších domoch. Všade som našla slovenské priezviská aspoň v pomere jednej tretiny.

Na moju prosbu si spomínajú na svojich slovenských predkov aj moje známe na ihrisku. Jedna matka napríklad porozprávala, že po otcovskej línii boli ženy Slovenky. Stará mama sa volala Sasáková, dve prastaré mamy boli dcéry Hrabovského a Šipického. Po materskej línii spomenuli slovenské priezviská Petro a Bartališ. Na druhom ihrisku sa skoro každý deň stretnem s pani Šípošovou a jej dvoma vnukmi. Mama Šípošová pochádza tiež zo slovenskej rodiny. V detstve hovorila po slovensky. Maturovala v čabianskom slovenskom gymnáziu. Jej muž je maďarského pôvodu, ale v detstve sa dobre dorozumel aj so svojimi slovenskými pajtášmi na ulici. Jedinú dcéru nenaučili po slovensky. Ich zať pochádza tiež zo slovensko-maďarského miešaného manželstva. Mladí žijú tiež na Kazinczyho sídlisku. Veľa pracujú, rodičia im pomáhajú pri výchove detí. 5- a 7-roční vnuci sa ešte vôbec nestretli so slovenskou kultúrou.

Každý víkend sa hrá na tomto ihrisku so svojimi kamarátkami aj 11- ročná vnučka pani Valašťánovej. Soboty a nedele trávi u starej mamy, ktorá býva v bloku vedľa ihriska. Stará mama vyrástla – ako toľkí iní v tomto meste – v slovenskej rodine vo Viniciach. Vo svojom detstve a v mladom veku aj hovorila po slovensky. Keď sa stretnem s ňou, s veľkým záujmom počúvam jej anekdoty zo života. Napríklad ako využila svoju znalosť slovenčiny v detstve, keď v druhej svetovej vojne prišli Rusi do vinickej ulice, alebo keď bola mladá dievka, ako prežívala októbrové-novembrové udalosti roku 1956. Čo z čoho varili, ako kúrili… ako žili, a podobne. Jej muž je menovcom slovenského pedagóga, dirigenta a skladateľa, čabianskeho rodáka Jána Valašťána, ktorý tvoril pod menom J. V. Dolinský. Priezvisko Valašťan, najmä v prepise Valašťán, je aj dnes rozšírené v Békešskej Čabe. Aj sama som mala pred 20 rokmi vo Viniciach žiaka Valašťana. Vnučka pani Valašťánovej o tom všetkom ešte nič nevie. Pri našich rozhovoroch počúva cez slúchátka obľúbenú modernú hudbu a hrá sa digitálne hry na mobile, ako to robia všetci jej rovesníci.

Každý príbeh spomínaných rodín prezentuje, že Slováci v Békečskej Čabe sa v 21. storočí úplne vzdajú jazyka a kultúry svojich predkov. Túto tendenciu potvrdzuje aj nasledujúci prípad. Nedávno prišiel k nám do bytu mladý montér. Predstavil sa a začal pracovať. Mal prekrásne slovenské meno. Po krátkom čase som sa ho opýtala, či vie, čo znamená jeho priezvisko. Nevedel, doposiaľ sa ani nezaoberal so svojím pôvodom. Keď som mu vysvetlila, že jeho priezvisko znamená pradávne slovanské remeslo, ktorým sa pravdepodobne zaoberali aj jeho dávni predkovia, dlho rozmýšľal a nakoniec si spomenul, že jeho prastará mama hovorila po slovensky a ani nevedela po maďarsky. Potom rezko pokračoval v práci.

Takto žijú a pracujú potomkovia Slovákov v roku 2011 na 46-ročnom Kazinczyho sídlisku v Békešskej Čabe.

Ildika Očovská