Univ. prof. dr. hab. Anna Divičanová, CSc., ELTE, radkyňa VÚSM: V tomto kraji sme robili výskum v roku 1984 spolu s odborníkmi župných múzeí v Stoličnom Belehrade a vo Vesperíme. V obidvoch múzeách je pomerne bohatá expozícia z týchto osád. Štefan Lami a Ondrej Krupa tiež zozbierali v tomto regióne ešte pomerne bohatý materiál pre svoje zbierky, o ktorý sme sa opierali... Musím sa priznať, že keď padol návrh robiť výskum v bakonských slovenských obciach, bola som proti, pretože napriek tomu, že táto oblasť patrí medzi regióny, kam si osídlenci začiatkom 18. storočia priniesli veľmi bohatú tradičnú kultúru a veľmi dlho si zachovali archaické prvky..., ja osobne som mala ten pocit, že roku 1984 sme tu stretli v poslednej chvíli poslednú generáciu, ktorá ešte hovorila po slovensky... Bolo pre mňa prekvapením, že sme tu ešte našli informátorov, ktorí hovorili po slovensky. V tábore som nadobudla dve veľké ponaučenia, ktoré by mohli byť užitočné pre Celoštátnu slovenskú samosprávu a pre Zväz Slovákov v Maďarsku, ale aj pre iné spoločenské organizácie, ktoré sa podľa mňa na tieto osady neveľmi sústreďovali. Po prvé: v Černi a Capári sú menšinové slovenské samosprávy a v Černi bolo založené aj Regionálne osvetové stredisko CSS. Je očividné a len pozitívne môžeme hodnotiť, že v osadách, kde fungujú tieto zbory, resp. inštitúcie, sa niečo deje, ak aj s istými konfliktami, pretože napr. miestne obecné samosprávy nie vždy s porozumením sledujú ich činnosť. Slovenskú kultúru v týchto osadách dnes už môžeme zachrániť len „zhora“, inštitucionálnou formou. Druhá, negatívnejšia skúsenosť sa týka negatívneho náhľadu miestnych ľudí na budúcnosť slovenskej kultúry („sme tu starí ľudia, štyria, piati, desiati, ktorí ešte veľa poznáme z tradičnej kultúry, sme z toho dojatí, ale s nami sa to končí, spolu s nami vymiera aj slovenská kultúra a slovenský jazyk"). Mne osobne takto pesimisticky a konkrétne ešte nikto v žiadnom regióne neskoncipoval takýto postoj. Všade inde bolo badať aspoň trocha optimizmu, tu však nie. S výnimkou Černe v ostatných obciach nie sú si vedomí hodnoty svojej kultúry... Všetko sa tu zachovalo ústnou slovesnosťou, okrem súčasných inštitúcii (samosprávy, kultúrneho strediska) tu nikdy neprebiehala výučba slovenčiny a cirkev bola tiež veľmi skoro pomaďarčená. Ak si toto uvedomíme, potom je aj ten pesimizmus pochopiteľný. V katolíckych obciach sa už ani nepamätajú, kedy tu bolo v oblasti náboženstva niečo slovenské. V evanjelických osadách bola náboženská výučba v slovenčine ešte začiatkom minulého storočia (v Eške približne do roku 1900, v Černi asi do roku 1945). Treba pripomenúť, že v Černi zavedenie výučby slovenčiny v miestnej škole neuspelo a putovný farár CSS musí viesť biblické hodiny v osvetovom stredisku, a nie na evanjelickej fare... Zaujímavý postreh z psychologického hľadiska: toľko smutných spomienok na výmenu slovensko-maďarského obyvateľstva, jeho dramatické a tragické prežívanie nebadať nikde inde ako tu, s takouto živou spomienkou sme sa ešte nestretli. Možno je to aj tým, že napr. Jášč je pôvodne nemecko-slovenská obec, kde vysťahovanie Nemcov je tiež živou spomienkou. Napr. spolu s Nemcami sa na nútené práce do ZSSR dostali aj niektorí Slováci... Musíme si uvedomiť, že štátne orgány, zbory, spolu s občianskymi organizáciami a vedeckými inštitúciami musíme spoločne niečo vykonať, aby sme zbavili ľudí týchto negatívnych úzkostlivých pocitov.

PhDr. Eva Krekovičová, CSc., Etnologický ústav SAV: Už štrnásť rokov skúmam tradičné ľudové piesne a piesňový repertoár. Podarilo sa mi v rámci tohto tábora navštíviť všetky tri obce, najviac pozornosti som venovala Jášču a po jednom dni som bola aj v ostatných dvoch obciach. Zozbieraný materiál je veľmi zaujímavý, pretože poukazuje na to, že každá jednotlivá obec bola niečím špecifikovaná, tak v jazyku, ako aj v hudobnej zložke piesní. Sú tu badateľné rôzne vplyvy, najarchaickejší je Jášč. Mimoriadne zaujímavý bol aj Capár, kde badať vplyvy moravsko-nemecko-slovensko-maďarské... hlavne z hudobného a z jazykového hľadiska... Je tu situácia veľmi smutná v tom, že sa našli napr. také paradoxy, keď jazyk už bol v podstate mŕtvy a ľudia, ktorí dokázali hovoriť len po maďarsky, spievali po slovensky. Na jednej strane ma to potešilo, že tu nie je úplne zaniknutá istá kultúrna hodnota, na druhej strane je smutné, že jazyk už neexistuje. Je viacero faktorov, ktoré to podmienili.

Prof. PhDr. Jaroslav Čukan, CSc., vedúci Katedry manažmentu kultúry a turizmu UKF Nitra: Ja som bol celý týždeň v Jášči, zameral som sa na faktory, ktoré ovplyvňovali formovanie kultúry v tejto dedine v jednotlivých časových obdobiach. Pekne sa tu objavujú presné stupne vývoja etnickej štruktúry v tejto dedine, dochádzalo tu aj k zaujímavým zmenám. Všimol som si zaujímavý faktor, s ktorým sa kolegovia stretli neskôr, a síce rozvoj turizmu v regióne. Celý deň sme venovali formám, akým spôsobom to tu prebieha. Stretli sme nielen takých ľudí, s ktorými sme sa dobre dohovorili..., ale aj s takými, ktorí boli srdeční a úprimní.

Doc. Mária Žiláková, PhD., ELTE: Po výskumníkoch, ktorí sem prišli tesne po presídľovacej akcii a z prác ktorých vznikli základné monografie, som ako prvá prišla v sedemdesiatych rokoch do tohto regiónu robiť výskum. Vtedy som mala hlavne v Černi veľmi dobrých informátorov. Za tých vyše dvadsať rokov tu však nastala výrazná zmena... Musím sa priznať, priam ma šokovalo, ako málo ľudí už prirodzene komunikuje v miestnom archaickom nárečí...Našla som dve informátorky z tých čias, ktoré na nás milo pospomínali, ukázali nám o. i. ako sa autenticky viazala šatka, spomenuli si na repertoár ľudových piesní. V oblasti ľudového liečenia sa mi v Černi nepodarilo získať veľa nových informácií, snáď toľko, ako sa dodnes používa v ľudovom liečení nechtík lekársky, ktorý je populárny aj v súčasnej alternatívnej medicíne. Chcela som predovšetkým zistiť, nakoľko sa držia archaizmy v miestnych nárečiach. Samozrejme, kruh používateľov sa veľmi zúžil, ale archaizmy aj naďalej pretrvávajú... Jedna informátorka mi doplnila materiál o pôrode, o úlohe babíc, o čom sme našli dokument aj v matrike, a síce keď babice už boli vyučené, v prípade hrozby smrti dieťaťa mohli aj ony krstiť. Čo sa týka všeobecných skúseností: už z matrík bolo jasné, odkedy bola daná obec maďarizovaná, pretože tu bola silná maďarizácia... Zdá sa, že jazyk, ktorý sa tradoval iba v rámci rodiny, sa tu mal už dávno zastrešovať nejakou inštitúciou. V tomto regióne, na rozdiel od iných, si ľudia neuvedomujú ani praktickú stránku slovenčiny. Tvrdia: „Však načo nám bude slovenčina!" Neboli tu školy a cirkev sa tiež veľmi skoro pomaďarčila, už na začiatku 19. storočia. Je div, že sa tu doteraz tak-ako udržala slovenčina... Tomuto regiónu sa ani spoločne nepodarilo získať učiteľa slovenčiny, pretože je to zapadnutý kraj. Vtedy v sedemdesiatych rokoch by sa zavedením výučby slovenčiny bolo dalo ešte veľa zachrániť. Dôležité je zdôrazniť úlohu osobnosti. Keď sa nájde v jednej osade osobnosť, ktorá je vierohodná a leží jej na srdci otázka slovenčiny, môže mať veľký vplyv aj na ostatných. Revitalizácia slovenčiny sa tu môže uskutočniť iba cez inštitúcie, myslím tu predovšetkým na Regionálne osvetové stredisko v Černi, kde zaviedli kurz slovenčiny. Vyučuje tu študentka našej univerzity.

(la-)