V októbri tohto roku v Békešskej Čabe usporiadali pätnásty Klobásový festival. Súťaž údených klobás prebiehala týždeň pred festivalom, ceny sa odovzdávali na otváracej slávnosti. Hlavnú cenu dostala slovenská gazdinka z Békešskej Čaby Judita Zeleňánska Čičeľová.

Týmto sa dokázalo, že čabiansku klobásu vedia najlepšie pripraviť ešte stále čabianski gazdovia a gazdinky slovenského pôvodu. Výherkyňu som vyhľadala v jej rodinnom dome na kraji mesta. Keď som vstúpila do kuchyne, hneď som zacítila príjemnú vôňu plnenej kapusty variacej sa vo veľkom hrnci na sporáku. Gazdiná chystala sármu na objednávku pre známych. Nikdy sa nenudí, vždy si nájde nejakú prácu. Po krátkej prehliadke bytu plného kvetov ma ponúkla svojou najnovšou pýchou, takzvanou „detskou klobásou“, ktorú prichystala bez štipľavej papriky. Počas príjemného rozhovoru som sa dozvedela, že detstvo v 50. rokoch minulého storočia prežila v slovenskej rodine na sálaši na Veľkej lúke (Nagyrét) neďaleko jej terajšieho bydliska. Vždy rada pomáhala rodičom v gazdovstve. Sledovala každú fázu práce okolo zvierat a rastlín.

- Blahoželám vám k hlavnej cene na súťaži údených klobás. Od koho ste sa naučili pripravovať klobásy?

- Môj otec robil každý rok pred Jánom veľké zabíjačky. Aj on bol Ján a na meniny mu prišli gratulovať príbuzní. Jeho zásada bola, že keď prídu hostia, „nak je dosť pálena a klobásy v dome“! Ja som pomáhala pri spracúvaní brava. Naučila som sa plniť klobásy, jaternice a krvavnice, chystať zabíjačkové jedlá ako je sárma a chýrna cigánka.

- Hovoríte o týchto jedlách znalecky. Vaša nakladaná zelenina bola každý rok ocenená na súťaži Čabianskej organizácie Slovákov. V tomto roku ste sa nominovali aj do súťaže vo varení plnenej kapusty. Ste snáď povolaním kuchárkou?

- Nie. Po dokončení štúdií som pracovala v meste ako administratívna referentka na oddelení sociálnej starostlivosti, ale neprestala som pomáhať rodičom na záhumienku. Keď som išla do dôchodku, mala som ešte veľa sily, nechcela som vysedávať doma. Tak som začala znovu gazdovať. Chcela som zachovať a oživiť staré chute. Začala som vyrábať domáce potraviny, ako cestoviny, slivkový lekvár, kyslú kapustu a údené klobásy.

- Teda sa zaoberáte zachovávaním gurmánskych tradícií Slovákov žijúcich na sálašoch okolo Békešskej Čaby. Chystáte tieto produkty iba pre rodinu a na súťaže, alebo aj na predaj?

- Svoje produkty predávam na biotrhu. Takže cez zachovávanie tradícií som sa dostala k najmódnejšiemu spôsobu gazdovania, k výrobe bioproduktov. Naši predkovia - bývalí hospodári – na Čabe nepoužívali v domácnosti plastové predmety (poháre, taniere, vrecká), a rôzne chemikálie (ani ich nepoznali) a zo zvyškov rastlín robili kompost. Gazdinky – pamätám sa, aj moja stará mať tak robila – umývali riad horúcou vodou, ktorú potom vyliali do vedra na pomyje. Lúhom umývali riad až neskôr, a to len vtedy, ak to bolo nutné. Mydlo varili tiež doma z prirodzených látok (z potuchnutej slaniny a masti). Žili teda v symbióze s prírodou. Dbali o ochranu životného prostredia a o opätovné spracúvanie druhotných surovín. Tieto zásady dodržiavam aj ja pri výrobe svojich produktov.

- Pracujete teda ako súkromná živnostníčka?

- Áno a sama vykonávam aj administráciu svojho podnikania. Som modernou gazdinkou, používam pri tom počítač.

- Objavili vás aj členovia Čabianskeho klobásového klubu. Ako ste sa dostali do styku s klubom?

- Klub založil roku 1997 čabiansky gazda Zoltán Uhrin. Členom klubu bol aj môj sused Juraj Petényi, ktorý ma pozval do klubu. Ináč on dostal hlavné ocenenie za suchú klobásu na prvom klobásovom festivale. Raz som išla s ním do klubu a odvtedy som aj ja členkou. Neskoršie som pôsobila aj vo vedení klubu.

- Počula som, že vaša rodina si pekne zachovala aj slovenskú reč.

- Áno, moji rodičia sa zhovárali medzi sebou, so svojimi rodičmi, príbuznými, známymi a s nami, deťmi, po slovensky. Vo svojom detstve som sa zhovárala aj ja len po slovensky. Po maďarsky som sa naučila v škole. Aj ja som dala svojho syna do slovenskej školy, aby sa naučil po slovensky. Ináč moji rodičia v 70. – 80. rokoch boli aktívni členovia Čabianskeho slovenského klubu, – rozprávala mi pani Judita, zanietene spomínajúc svojich rodičov. Potom mi s dojatím ukázala pekne vyšívané uteráky, ktoré tkala ešte jej stará mama.

- Aké plány máte do budúcnosti?

- Pamätám sa na pec na sálaši, ktorá dávala v zime príjemné teplo. Nám deťom bolo dobre pod pecou v kútiku „buvíkať“. Nikdy nezabudnem na chute jedál, ktoré sa pripravovali v tejto peci. Chcela by som tie chute oživiť. K tomu však potrebujem pec. Mojím snom je mať vlastnú tradičnú pec.

- Želám vám veľa síl a zdravia k tomu, aby ste mohli uskutočniť svoj sen a aby ste vedeli oboznámiť mladšie generácie s týmito tradičnými chuťami.

Ildika Očovská