Začiatkom decembra bola v Slovenskom dome v Sarvaši zaujímavá vedecká prednáška o dejinách Karpatskej kotliny, ktorú zorganizoval Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť. Hostia boli z Filozofickej fakulty Univerzity Konštantina Filozofa v Nitre (FF UKF), prednášal docent RNDr. Peter Chrastina, PhD.

Prítomných privítal predseda slovenskej samosprávy Tibor Mótyán. Na prednáške sa zúčastnili podpredseda župnej slovenskej samosprávy Peter Pečeňa, predsedníčka spolku Vernosť Anna Franková, evanjelická farárka Alžbeta Nobiková, členovia spolku Vernosť a učitelia Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Prednáška sa týkala dejín Karpatskej kotliny v období sťahovania národov až do zániku Veľkej Moravy. Ide o kontroverznú tému, ktorá je citlivá tak pre Maďarov, ako aj pre Slovákov. Preto je nutné vniesť svetlo do tejto problematiky, povzniesť sa nad úzke národné záujmy a snažiť sa o najobjektívnejšie vysvetlenie komplikovaných dejín našich susediacich krajín ležiacich v srdci Európy. Docent Katedry histórie FF UKF Peter Chrastina o slovensko-maďarských vzťahoch povedal, že problém je v tom, že sa málo poznáme. Toho, čo nepoznáme, sa bojíme. Preto je nevyhnutné, aby sme navzájom poznali svoje dejiny a hľadali v nich spoločné prieniky. Veď dejiny Uhorska sú dejinami Maďarov aj Slovákov. Tisícročie v spoločnom štáte nebolo vždy zlé a problémové. Národnostné rozpory sa vyhrotili na obidvoch stranách v 19. storočí a potom sa stupňovali v dôsledku neriešenia problémov.

Ťažiskom prednášky bolo obdobie sťahovania národov a vytvárania prvých ranofeudálnych štátnych útvarov v tomto regióne. Najprv je potrebné zadefinovať termín Karpatská kotlina. V európskych geovedách prevláda názov Pannonian basin (Panónska panva), ktorý je synonymom termínu Carpathian basin (Karpatská kotlina). Pre naše potreby sa budeme pridŕžať názvu Karpatská kotlina. Tento názov používa maďarská historiografia a je rešpektovaný aj historickou obcou na Slovensku. Korene geopolitického uvažovania o Karpatskej kotline môžeme hľadať minimálne v období principátu Rímskej ríše za vlády cisára Augusta. Prirodzenou hranicou zaisťujúcou bezpečnosť Rímskej ríše bol Dunaj, na ktorom bol vybudovaný a posilňovaný vojenský obranný systém Limes Romanus. Porážka pri Hadrianopole v roku 378 bola predzvesťou úpadku rímskej moci. Odrazom tohto stavu boli dobyvačné aktivity rôznych etník. Ku Gótom a Vandalom pribudli Alani, Gepidi a Huni. Nastalo obdobie sťahovania národov. V roku 433 rímska provincia Valéria padla do rúk Hunom, čím sa začalo obdobie ich nadvlády v Karpatskej kotline. Neskôr Huni prenikli až do západnej Európy, kde boli porazení v bitke na Katalunských poliach (451). Po porážke sa hunské etnikum usadilo vo Veľkej dunajskej nížine. Náhla smrť Atilu (451) urýchlila zánik ríše. Koniec nastal v roku 454/455 v bitke pri Nedao (v Panónii), v ktorej porazili Atilových synov bývalí hunskí vazali Gepidi a Ostrogóti. Po rozpade niekoľkých kráľovstiev medzi rokmi 526/527 až 546/547 Longobardi (Dlhobradí) ovládli celú Panóniu. Tu sa stretli Gepidi s Longobardmi a museli rátať aj s treťou silou Slovanmi, ktorí zasahovali do ich vzájomného súperenia. Od poslednej tretiny 5. do začiatku 9. storočia dochádza k transformácii geopolitického statusu quo a územia, ktoré sa nachádzalo vo sfére vplyvu Východorímskej (Byzantskej ríše) a Franskej ríše. Na sklonku druhej tretiny 6. storočia pribudol k existujúcim dominantným etnikám v Karpatskej kotline nový súper – Avari. V Karpatskej kotline si Slovania ešte pred príchodom Avarov vydobyli svoju reálnu pozíciu. Vojensky pomohli Avarom pri etablovaní ich kaganátu, ale avarský despotizmus vyvolal nespokojnosť Slovanov (Vinidov) a výsledkom bolo založenie Samovej ríše (623-658). Po Samovej smrti sa ríša rozpadla na menšie územné celky, čo znova posilnilo Avarov. V období 670 až 700 Avarov v Karpatskej kotline posilnil príchod početnej nomádskej skupiny z východu, ktorá sa vyčlenila z rozpadajúceho sa onogurského kmeňového zväzu. Podľa teórie niektorých maďarských historikov a archeológov boli súčasťou tohto spoločenstva aj Maďari. Táto teória nie je dodnes spoľahlivo potvrdená ani vyvrátená. V poslednej štvrtine 8. storočia sa vytvorili predpoklady pre štátoprávny proces u naddunajských Slovanov a Moravanov. Do popredia sa dostávajú dve kniežatstvá: moravské Mojmírovo a nitrianske Pribinovo. Okolo roku 833 vznikla Veľkomoravská ríša. Okrem vlády Rastislava asi najvýraznejším momentom geopolitiky Veľkej Moravy bolo panovanie Svätopluka I., ktorý rozšíril územie kniežatstva od Dunaja do Čiech, od Sály k Odre a po hornú Vislu, pravdepodobne k prameňom rieky Dnester. Okolo roku 894/896 sa vo východokarpatských priesmykoch objavujú starí Maďari. Fuldské anály zaznamenávajú situáciu, keď Moravania po byzantsko-bulharskej vojne, keď Maďari stratili svoju vlasť Etelköz, rozprestierajúcu sa na stepiach medzi Donom a dolným Dunajom, časť oslabených Maďarov prijali k sebe. Prepustili im územie Džíra medzi Dunajom a Tisou. Takto sa Maďari stali foederátmi (spojencami) Moravanov. Keď bola po Svätoplukovej smrti Veľká Morava oslabená vnútornými rozpormi, v roku 906 v bitke pri Bratislave zvíťazili Maďari a fakticky tým zanikla Veľkomoravská ríša.

Spoločné dejiny Uhorska potom trvali celé tisícročie. V mnohom boli prínosné a v mnohom ťažké a bolestné. Ale to je už iná téma, ktorá si tiež zasluhuje našu pozornosť. Na spoločné dejiny sa treba pozerať bez predsudkov, objektívne a racionálne. Súčasná doba nám prináša iné problémy a nové výzvy. Európa sa zmieta v ekonomických problémoch, ktoré musíme riešiť všetci spoločne. Lebo je len jedna Európa a jedna planéta Zem. A otázka už neznie, kto bol prvý, ale kto prežije…

Dagmar Králiková