Slovenské ochotnícke divadlo v Slovenskom Komlóši nemá iba slávnu, vyše 100-ročnú minulosť, ale aj súčasnosť. Divadelníkov z tejto dolnozemskej lokality poznajú v mnohých Slovákmi obývaných regiónoch Maďarska, ba aj na Slovensku. Na čele skupinky oduševnených členov Organizácie komlóšskych Slovákov stojí učiteľka na dôchodku Erna Lauková.

„V roku 1997 bolo 90. výročie slovenského ochotníckeho divadelníctva v Slovenskom Komlóši. Vtedy nás vtedajšia riaditeľka slovenskej školy Anka Lehoczká nahovorila, aby sme zahrali Páračke. Vlastne sme ich už mali hotové, lebo Bandi báči Lopušný chceli, aby sme zahrali tradičnú svadbu, páračke, šúpanie kukurice a krstiny, ale to sa nakoniec neuskutočnilo, a aby sa to nahralo na videokazety. Takže sme to zostavili a Anka nás nahovorila, aby sme zahrali aj na javisku“ - takto spomína na okolnosti obnovenia slovenského ochotníckeho divadla v Slovenskom Komlóši jeho vedúca.

- Potom prišlo nakrúcanie Jadviginho vankúšika (film podľa románu miestneho rodáka, spisovateľa Pála Závadu sa nakrúcal v Slovenskom Komlóši - pozn. red.), tak sme sa dali dovedna a rozmýšľali sme o tom, ako ďalej. Vtedy sme si našli Pacientku, pravdaže, tá bola dlhšia, ale sme si ju prispôsobili, aby sme sa nemuseli naučiť tak veľa textu. Tak sme ju naštudovali, aj sme ju niekoľkokrát zahrali. Potom manžel ochorel (slovenský učiteľ na dôchodku, aktívny člen divadla Pavol Lauko - pozn. red.), tak to prestalo. Zomrel v roku 2006 a v nasledujúcom roku, keď sme si pripomínali 100. výročie ochotníckeho divadla v Komlóši, som si myslela, že na jeho pamiatku zorganizujem predstavenie, lebo on bol veľmi oduševnený, rád hral aj režíroval. Potom sme obnovili Pacientku s Jankom Klementom, ktorý v hre prevzal jeho úlohu. Mali sme úspech. Pochodili sme s hrou celú krajinu a inú sme nemali. Preto som našla dve krátke hry, Kozu a nevestu a Môjho otecka. Ale aj to boli dlhšie hry, členovia mali obavy, že sa nedokážu naučiť text, tak sme sa nakoniec rozdelili na dve skupiny. Štyria hrali Môjho otecka a piati sme hrali Kozu a nevestu. No a keď sme aj s týmito hrami už všade boli a po istom čase už ani pre nás to nebolo také zaujímavé, ľudia nechceli ďalej hrať. Vtedy som ich nahovorila na Páračke. Tie sme prepísali, lebo v pôvodných Páračkách boli aj verše Kálmána Szokolayho v miešanej reči. Prišli sme na to, že ak pôjdeme vystupovať na také miesta, kde diváci nevedia po maďarsky, to nebude dobré. Spojili sme sa s pávím krúžkom, aby nám pomáhal spievať. Vedúca zboru Zuzka Farkašová a aktívna členka Zuzka Venerčanová vybrali piesne, aby neboli také isté, ako v prvých páračkách, lebo tie už máme na kazete archivované.

- K stému výročiu ste zostavili aj cennú výstavu archívnych fotografií. Kde je uložený tento cenný materiál?

- Rok som chodila, kým som zozbierala materiál. Väčšiu časť teraz už máme na CD-čkach, samotné panely sú poukladané v krabici v regionálnom stredisku, takže ak by sme chceli, mohli by sme ich všetky znovu vystaviť. Inak fotografie som zbierala po rodinách. Na jednom stretnutí slovenského klubu som povedala, čo chceme urobiť. Členovia ma posmelili, povedali, že „môžeš prísť, pohľadám“. Aj do novín sme dali oznam, že kto má staré fotografie, aby sa prihlásil. Dva mesiace trvalo, kým som ich vrátila majiteľom. Naskenovali sme ich a poslali do Pešti, aby z nich vyrobili obrazy, ktoré boli nalepené na panely. Pôvodné fotografie sme vrátili.

- Sú ešte ľudia, ktorí sa pamätajú na staré divadlo?

- Janko Synčok aj Zuzka Venerčanová veľa hrali a chodili na „kerút“, ako vraveli vtedy, na kultúrne zájazdy. Divadelnú činnosť vlastne prerušila vojna a potom presídľovacia akcia. Veľmi veľa ľudí sa presťahovalo na Slovensko. Bolo zaujímavé, že keď sme hrali v Galante Pacientku, spýtala som sa Anky Pilárikovej (predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska - pozn. red.), či máme zobrať výstavu, pretože tam žije mnoho Komlóšanov. Veľmi sa potešili výstave, bol o ňu veľký záujem, tak sme ju nechali v Galante. Neskôr nám ju vrátili.

- Boli takí, ktorí sa spoznali na fotografiách?

- Boli. Prišli napr. aj dcéry Ondreja Kulíka, ktorý napísal knihu o divadle. Hovorieva sa, že krúžok založil Ondrej Beňo, ale začiatky sa viažu k menu Judity Tomkovej. V tom čase z Komlóša chodievali do repy do Mosonmagyaróváru, ale aj do iných miest, ešte aj do Nemecka, na celé týždne. Keď nepracovali, aby sa nenudili, tak ňaňa Juca napísala scénky, ktoré naštudovali. Potom sa to ľuďom zapáčilo, predstavili sa doma, ale chodili vystupovať aj do Nadlaku, kde organizovali kultúrne večierky. S Nadlakom udržiavali pravidelné styky, veď toto mesto založili kedysi Komlóšania. Mnohí tam mali rodinu a navštevovali sa.

- Kedysi ste pracovali v maďarskej škole. Do činnosti slovenského klubu ste sa začali zapájať po odchode do dôchodku?

- V podstate áno, lebo dovtedy som nemala čas. Až potom som mala viac času, keď boli deti väčšie. S dychovkou som bola desať rokov, ale aj potom som mala prácu na tomto poli, len nie ja som bola vedúca. Aj deťom sme vždy pripravovali nejaké podujatia a programy. S manželom sme si navzájom pomáhali, on pracoval v slovenskej škole.

- Ako je to vlastne s hercami? Až na výnimky sú to ľudia v pokročilejšom veku. Spomenuli, že už nie veľmi chcú hrať.

- Ale zato ich viem nahovoriť, aby hrali... Boja sa, že sa nenaučia text. Keď je zlé počasie, vtedy neskúšame, ale keď máme niekde vystupovať, skúšame častejšie.

Za rozhovor ďakuje A. Račková