Aké bolo byť dieťaťom za železnou oponou? S čím sa hrali deti za socializmu, kým sa totalitný režim hral s ich rodičmi? Čo sa vyrábalo v socialistickom tábore pod názvom „hračky“? Na tieto a ďalšie otázky možno nájsť odpovede na zaujímavej výstave v budapeštianskom dopravnom a technickom múzeu.

Všade sa šíri detský smiech, hlasný, hrdelný, až rehot. Nie je to z reklamného filmu spred 40 rokov. Smiech 6-ročného chlapčeka je živý a úprimný. Hrá sa s československou autodráhou, otec mu robí súpera, ale ho necháva vyhrávať. Takže sa teší. Ani nevie, že dve autíčka kúpil hlavný organizátor výstavy na blšom trhu v Prahe. No a teraz navoďme atmosféru!

Vidím dojatý úsmev na tvári 65-ročnej pani, ktorá mi vraví, že sa veľmi dobre pamätá na tieto hračky. Obe jej dcéry už majú 40 rokov, teraz je tu s vnúčatami, aby im ukázala, s čím sa hrávali ich rodičia.

„Často som stávala v rade, kým som mohla kúpiť jednotlivé hračky v obchodnom dome Corvin. Dnešné deti si ani nevedia predstaviť, aké to bolo, lebo teraz majú hračiek takú hojnosť všade, že až! Spomíname si na každú tu vystavenú hračku. Mali sme radi aj československé hračky, boli pevné, nedali sa zničiť, dlho vydržali, pritom boli remeselnícky vyrobené, napríklad električky, autíčka, aj sme ich odkladali. Keby som sa pousilovala, možno by som v komore niečo z nich našla.“

Človekom, ktorý vlani v novembri, keď túto výstavu pripravoval, obetoval dvesto českých korún na pražskom blšom trhu za dve autíčka, je Tamás Janovszki, námestník riaditeľa múzea. Podľa mňa na prvý pohľad fanatik. Aj na druhý. O starých hračkách rozpráva s detským zanietením, o československých zvlášť, tie sú aj dnes vzácne pre maďarských zberateľov. „Niektoré z nich bolo dostať v Maďarsku, iné zasa nie, museli za nimi s rodičmi cestovať do Československa, kde bolo dostať dobré hračky aj v najmenšej dedinke, v obchode s miešaným tovarom.“

Vzrušenie vo výstavnej sieni spôsobuje zrazu vášnivý zberateľ, ktorý sa priznáva, že jeho byt je už malý, má tam retro-ríšu, v zberateľskej obci ho volajú Retrolaci a ako štyridsaťročný prežíva svoje druhé detstvo.

„Zberateľstvo hračiek začína byť v Maďarsku veľkou módou, aj tu vystavené predmety sú zväčša od zberateľov. Každý má k starým predmetom iný vzťah, niekto ich vyhadzuje, iný zasa opatruje, aj pre tunajších návštevníkov, ktorým spôsobuje mimoriadnu radosť spoznávanie hračiek z ich detstva,“ hovorí na to Tamás Janovszki.

Fotografie na stenách z hračkárskych fabrík, úryvky z dobových televíznych novín, ale aj šlágre z reproduktorov sú z obdobia totality. Deti sa chceli hrať aj vtedy. S autíčkom, ktoré vyštartovalo, akonáhle dieťa stlačilo hlavu šoféra, alebo s naťahovacou škaredozelenou skákajúcou žabkou, so šašom na trojkolke, ktorý jazdil dokola takisto po natiahnutí, s drevenými nákladiakmi, plechovými tankami a lietadlami... No a vrchol? Vrcholom bol – aspoň v Maďarsku, to si pamätám – šliapací moskvič! Každý šarvanec po ňom túžil. Aj teraz je najpopulárnejšia sovietska sekcia, ale ľudia s nadšením spoznávajú svoje hračky aj v „endéeráckych“, poľských, československých a maďarských vitrínach.

„Dôležitou zložkou výstavy sú emócie, a tie dokonale vyvoláva zariadená izbička zo socializmu, ktorá bola zrejme rovnaká všade, v Prahe, Bratislave, Sofii, Bukurešti, Budapešti či v Moskve,“ dodáva môj sprievodca. „Dve deti sa hrajú v obývačke, okolo majú pohádzané hračky a premietajú si diafilmy, práve ide Snehulienka.“

Dospelí si skáču do reči, spomínajú, aj slzu vyronia, lebo to bol ich svet, svet hračiek v období, keď ešte neboli počítače. Muž, ktorému ťahá na päťdesiatku, konštatuje: „Bol to však úplne iný svet, cítime nostalgiu, ale je tu aj plno falošnej nostalgie, napríklad na trabanta sa čakalo vtedy 5-6 rokov, ale potom ho mohol človek používať aj dve desaťročia...“

Gregor Martin Papucsek