Okasen a Nikoleta: Príbeh, ktorý sa stal veľmi dávno, ale ktorý sa môže udiať i dnes... Napísal ho neznámy francúzsky autor z XII. storočia, prebásnili ho mnohí a zahráme ho my, členovia súboru VERTIGO. Čakáme Vás 18. decembra 1997 o 19.30 hod. v budapeštianskom Slovenskom inštitúte na Rákócziho triede č. 15.

Nie, to nie je omyl, ale časť prvého plagátu z prvého predstavenia – vtedy ešte – Slovenského divadelného súboru Vertigo. Jeho založenie bolo pre nás začiatkom, v širšom historickom rámci však pokračovaním niečoho... Oficiálne ako dátum vzniku nášho divadielka, dnes už Slovenského divadla Vertigo, uvádzame 1. január 1997, v skutočnosti sa však jeho história začala o niekoľko mesiacov skôr... Písal sa rok 1996, bola neskorá jeseň, keď sme v kancelárii Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) začali skúšať rytiersku historku neznámeho francúzskeho autora 12. storočia Okasen a Nikoleta. Ja som vtedy pracovala ako kultúrna referentka CSS, veľa som o slovenskom divadle v Maďarsku počula, žiaľ, už len málo z neho videla, a tak som oslovila niekoľko známych a priateľov, o ktorých som vedela, že majú radi divadlo, či by sme to spolu neskúsili. Súhlasili. Skúsili sme. Predstavenie som takpovediac „zobrala do vlastných rúk“ a okrem úpravy som sa pustila aj do jeho réžie. Študovala som síce v Bratislave filmovú a televíznu dramaturgiu, avšak o réžii, či už o filmovej alebo divadelnej, som toho veľa nevedela. Ak sa na to pozerám s odstupom času, bola to veru veľká trúfalosť... a priznám sa, niekedy som si naozaj nevedela rady... Odvtedy, v priebehu dlhých rokov a skúšok, som sa od režisérov, ktorí s Vertigom spolupracujú, veľa naučila a podučila, ale réžiu radšej nechávam im... tým skúsenejším.

Nuž, ubehlo viac ako pätnásť rokov. Máme za sebou šestnásť predstavení, jednak tie, ktoré pripravil amatérsky súbor divadla a jednak tie, na ktorých sa podieľali profesionálni umelci, ktorí sa k Vertigu v roku 2003 pridali. Málo? Veľa? Toľko sme dokázali, toľko sme stihli, toľko nám bolo umožnené. Na začiatku to bola už spomínaná romantická rytierska hra, na konci – v tejto chvíli – hudobno-prozaická montáž Mesačný svit na Dunaji. Medzitým veselšie i vážnejšie príbehy, ľudské osudy, ktoré boli určené na to, aby sme o nich rozprávali. Od roku 2008 Slovenské divadlo Vertigo okrem svojho hlavného zamerania organizuje podujatia z oblasti detského divadla, filmového umenia, ako aj aktivity vzdelávacieho charakteru, ale jeho prvoradou úlohou je tvorba PREDSTAVENÍ.

V Okasenovi a Nikolete hrali Hajnalka Avarová, Mária Tóthová, Miroslava Kovácsová, Anna Kőszegiová, Csaba Lampert, Iveta Nagyová a Ildika Záluszká. Ak hovoríme o zakladajúcich členoch divadla, rozhodne musíme spomenúť aj Oľgu Paulikovú Szincsokovú, ktorá sa do prvého predstavenia zapojila ako „hudobná spolupráca“. Ako herečka debutovala vo veselohre História o stratených hodinkách (1999). Hrala aj v ďalších predstaveniach, potom si urobila pauzu a do divadla sa, na našu radosť, vrátila vo veselohre Šestka pre šťastie (2010). Nesmieme zabudnúť na našu prvú technickú spolupracovníčku Zuzku Kovácsovú, ktorá s nami pochodila hory-doly. Nuž, a neskôr sa pridali Pavol Hrťan, Eva Patayová Fábianová, Ján Benčík, Bibiana Budaiová, Rozália Keleczová, z profesionálov ako prví Denisa Dérová, András Nagy a režisér András Dér, z ďalších spomeňme pani Violu Thirringovú, ktorá s nami spolupracuje od roku 2004, režiséra Štefana Korenčiho z Bratislavy, mohli by sme pokračovať ďalej a menovať ďalších hercov, režisérov, technický personál a vôbec, mohli by sme ešte písať a písať, veď 15 rokov sa nezmestí do niekoľkých strán. Nech však prehovoria tí, ktorí hrali v prvom predstavení Vertiga – a sú v ňom prakticky dodnes.

(do)

- Ako si spomínaš na svoju prvú postavu v hre Okasen a Nikoleta? Keby si ju hral(a) dnes, staval(a) by si sa k nej takisto? Čo by si robil(a) inak?

Miroslava Kovácsová: - Moja prvá postava bola dvorná dáma. Pamätám sa, že som sa v tom čase na javisku necítila najlepšie, asi preto, že romantické hry nie sú šité práve na mňa, no a hlavne, že to bolo naše prvé účinkovanie pred divákmi. Nemali sme žiadne skúsenosti a tréma nám zväzovala nielen ruky, ale aj myseľ. Dnes by to už bolo určite iné, veď za 15 rokov sme prešli istým odborným výcvikom, máme za sebou zopár predstavení a, samozrejme, viacero režisérov nám vtĺkalo do hlavy množstvo vedomostí. Niečo sa na človeka nalepí.

Anna Kőszegiová: - Zahrala by som ju takisto (Okasenova matka – pozn. D. O.).

Csaba Lampert: - Moja prvá postava: Okasen. Vyslovene na rolu nemám nejaké „extra“ spomienky okrem jedného monológu, ktorý si ešte pamätám. Spomínam si skôr na atmosféru skúšok, ten začiatočný elán, že sme to konečne začali, nadšenie, že robíme slovenské divadlo v Maďarsku. Okasena by som dnes určite zahral oveľa smelšie, rozhodnejšie, ten môj Okasen by asi bol energickejší a odvážnejší. Ale to je už mojím vekom a skúsenosťami...

Iveta Nagyová: - Moja „herecká prvotina“ bola postava klebetnice. Nebola to veľká rola, ale práve stačila na to, aby som si zvykla na javisko, na divákov a predovšetkým na pocit hrať pred publikom. Pre začínajúceho ochotníka nie je ľahké odosobniť sa, zabudnúť na sálu plnú ľudí a plne sa vložiť do hranej postavy. Myslím si, že klebetnicu som zahrala celkom dobre, aj keď dnes by som ju hrala s väčšou odvahou, uvoľnenejšie a temperamentnejšie. Dokázala by som sa lepšie vžiť do situácie, preniesť sa do obdobia, v ktorom sa dej odohráva a do života ženy, ktorú stvárňujem. K tomu však, aby som to dokázala, muselo uplynúť 15 rokov s Vertigom, ktoré ma veľmi obohatili a mnohému naučili. Či by som robila niečo inak? Určite áno, ale vtedy to bolo tak dokonalé, ako to bolo!

Ildika Záluszká: - Mojou prvou rolou bola Nikoleta, s ktorou sa mi zo všetkých mnou stvárňovaných postáv podarilo najmenej stotožniť. Pred 15 rokmi som sa nazdávala, že krása, milota, oddanosť a obetavá láska sa majú prejaviť vo vonkajších črtách. Bolo to pre mňa frustrujúce, pretože moja postava nikdy nebola typická pre princezné. Práve preto som veľmi vďačná Danke, že raz som sa ňou mohla stať. Myslím si, že dnes by mi už nevadil zovňajšok, pretože spomínané prívlastky treba sprostredkovať zvnútra osoby. O to by som sa snažila dnes mojimi skromnými hereckými zručnosťami, ktoré som si osvojila počas 15 rokov. Táto inscenácia mala najkrajšiu, ale aj najťažšiu reč: viazanú, vo veršoch.

- Ktorú postavu si mal(a) najradšej a prečo?

MK: - Najradšej som hrala doktorku v čiernej komédii Pohreb Ivana Holuba (2008). Táto hra svojou absurdnosťou a veselosťou dovoľovala na scéne viac voľnej tvorivosti a niekedy aj improvizáciu. S touto hrou sme zažili aj najviac veselých a vtipných situácií. Podľa mojich známych mi vraj najlepšie sedela rola Moniky v Šestke pre šťastie. Tá hra akoby bola šitá všetkým babám na mieru.

AK: - Starú mamu z Hodiniek (História o stratených hodinkách), ktorá sa snažila držať rodinu pospolok a Smrť z Pohrebu, čo je jediná istá skutočnosť v živote a „....nesmie sa s ňou žartovať“.

CSL: - Moja najobľúbenejšia postava je Pišta z Pohrebu. Doteraz pre mňa bol tento dedinský puberťák najťažším, čo sa týka stvárnenia, teda najnáročnejšou rolou. Spočiatku som ho vyslovene nenávidel, časom som prišiel na to, že sa hnevám v podstate sám na seba, lebo nenájdem k nemu cestu. Časom som našiel ten zázračný kľúč a hlavne v posledných 5-7 predstaveniach som sa vyslovene vyžíval v tejto role, vďaka inscenácii a kolektívu, partnerom.

IN: - Neviem, ako je to v prípade profesionálnych hercov, ktorí sa herecké umenie učia dlhé roky, ale ja ako ochotníčka sa viem najlepšie stotožniť s takou postavou, ktorá sa mi aspoň v niečom podobá. Práve preto som mala najradšej postavu Olívie v hre Šestka pre šťastie. Mohla som sa do nej pohrúžiť, vyžiť sa a robiť možno aj také veci, ktoré by som v skutočnom živote z distingvovanosti neurobila. Za túto vnútornú uvoľnenosť môžem vďačiť skúsenostiam, získaným za uplynulé roky a režisérom, ktorí nás naučili nájsť v sebe všetky naše ukryté podoby.

IZ: - Eva z Tajovského Hriechu (2005) sa ma hlboko dotkla. Najprv som v nej nesprávne videla slabú ženu, ktorá je obeťou, martýrkou, nevie bojovať za svoje záujmy, a preto som sa na ňu hnevala. Neskôr som si uvedomila, že Eva je úprimnou manželkou, ktorá má zodpovednosť za seba a za svoje činy a ktorá je pokorná, čistá, veľmi silná, smelá mama a svedomitá žena. Napriek hriechu, ktorý spáchala (nevera), je na oveľa vyššej morálnej úrovni než jej manžel a ľudia v jej prostredí. S veľkým pôžitkom som si zahrala Angelu v Pohrebe, ktorá je raz utáraná, inokedy zase priebojná a vehementne bojuje za svoje záujmy, pritom zvádza svojho múdrejšieho, ale nemožného manžela, ktorého bije kabelkou po hlave. Bolo pre mňa veľkým zážitkom zahrať tento charakter, ktorý je vypočítavý a svoje šťastie meria podľa miery majetku.

- Čo si myslíš, kvôli čomu chodia ľudia na predstavenia Vertiga (alebo vo všeobecnosti: na slovenské predstavenia v Maďarsku?)

MK: - Na naše predstavenia chodia diváci radi asi aj preto, lebo vedia, že my nie sme ozajstní herci, že sme jedni z nich a sú zvedaví, čo sme opäť vymysleli, dokázali. Radi sa pobavia nielen na našej hre, ale aj na nás.

AK: - Aby okriali na duši vo svojej rodnej reči.

CSL: - Na slovenské divadelné predstavenia chodia Slováci v Maďarsku podľa mňa predovšetkým preto, lebo je to niečo iné ako folklór... Väčšina z nás má rada tradičnú slovenskú kultúru, sme lokálpatrioti a nejakým spôsobom zachovávame folklór, ľudovú slovesnosť a hmotnú kultúru našich predkov. Ale keď berieme vážne revitalizáciu jazyka, o ktorej sa v deväťdesiatych rokoch ešte toľko hovorilo, tak podľa môjho názoru je nepopierateľné, že školstvo, literatúra a divadlo sú najúčinnejšími fórami a formami tohto procesu.

IN: - Vertigo je šťastné divadlo, lebo ho diváci vždy čakajú. Amatérska zložka Slovenského divadla Vertigo bola prvá po zmene režimu, ktorá priniesla slovenskú divadelnú kultúru a slovenský jazyk aj do takých slovenských národnostných obcí v Maďarsku, kde divadelné predstavenie, a najmä v slovenčine, už dlhé - dlhé roky nevideli. Ochotníci sú divákom blízki, lebo o nich vedia, že „hrajú ochotne“, z lásky k divadlu, k jazyku a publiku, čiže nie je to ich profesia. Divák má preto možno pocit, že by aj on sám mohol byť jedným z nich. Slovenské divadlo Vertigo v dnešnej podobe zastáva nesmierne dôležitú misiu, lebo o šírenie slovenskej divadelnej kultúry a slovenského jazyka v radoch slovenskej menšiny v Maďarsku sa snaží v období mimoriadne nepriaznivej finančnej situácie a globalizačnej uniformity.

IZ: - Myslím si, že ľudia chodia na predstavenia preto, lebo sa chcú zabaviť. Môžu si pozrieť raz veselšie komédie, inokedy vážnejšie inscenácie, ktoré ich motivujú k premýšľaniu, a inokedy zase také, ktoré im pripomínajú ich mladosť, a to všetko v materčine! Vo viacerých osadách nás už vítajú ako osobných priateľov, čo je pre mňa veľkou cťou a dojíma ma to. Tieto príležitosti nie sú iba o divadle, ale aj o priateľstve, dlhých rozhovoroch a dobrej nálade v príjemnej spoločnosti.

- Povedz – heslovite - tri dôvody, prečo si zotrval(a) vo Vertigu.

MK: - Mám rada amatérske divadlo, baví ma tvoriť a zabávať ľudí, je to veľmi dobrá aktivita, kde človek trochu zabudne na každodenné starosti, odreaguje sa, naberie nové sily, dobre sa naladí, vypne, 15 rokov je 15 rokov. V dobrom aj zlom, ako v manželstve. Človek neodíde z dobrého kolektívu bez vážneho dôvodu. Jednoducho, patríme k sebe.

AK: - Rada hrám, robím niečo dobré pre Slovač v Maďarsku, ale aj kvôli veselej spoločnosti.

CSL: - Vertigo, to sú predovšetkým priatelia, radosť zo spoločnej tvorivej práce a radosť z radosti divákov. No a – nebudem pokrytcom –, strašne dobre je stáť na javisku, keď ti tlieska kopa známych a aj neznámych divákov.

IN: - Slovenský jazyk + divadelné umenie = mimoriadne dobrá kombinácia, vďačné publikum a vynikajúci kolektív.

IZ: - Kvôli priateľstvu ľudí v súbore a láske divákov. Kvôli hre. Kvôli možnosti používania slovenského jazyka.

- Ako vidíš budúcnosť slovenského divadla v Maďarsku?

MK: - Budúcnosť slovenského divadla, vychádzajúc z našej ekonomickej situácie, žiaľ, nevidím ružovo.

AK: - Divadlo bude naďalej nažive, pokiaľ ho bude viesť obetavá osoba ako naša „matka“ a bude mať naďalej aj obetavých členov - divadelníkov.

CSL: - Budúcnosť slovenského divadla v Maďarsku? Okrem existujúcich inštitúcií a detských súborov by bolo dobré, keby čoraz viac ľudí dostalo chuť robiť divadlo v slovenčine v našich osadách, ako to robia niekoľko rokov opäť v Slovenskom Komlóši, alebo o čo sa snažia príležitostne slovenskí klubovníci v Békešskej Čabe. Hoc aj v nárečí, veď napr. taká Gerčiho Vyslúžená žena by mala hlavne v radoch staršej generácie určite pozitívnu odozvu...

IN: - Čo sa týka budúcnosti slovenského divadla v Maďarsku, veľmi veľa, ba dokonca možno všetko závisí od finančných okolností a možností. Nevieme, alebo ich vieme len sčasti ovplyvniť. Ak by však jestvovanie slovenského národnostného divadla a divadelníctva v Maďarsku malo závisieť len od ľudí, som presvedčená, že by sa vždy našli takí, ktorí by obetovali svoj voľný čas a energiu na túto mimoriadne vznešenú aktivitu. Neverím, že by sme buď my, alebo pedagógovia zaoberajúci sa slovenským detským divadlom neboli zasiali v uplynulých rokoch zrnká, ktoré by vyklíčili.

Otázky položila D. Onodiová