Žiaci jednej základnej školy v maďarskej obci sa učia slovenčinu vo všetkých ročníkoch. Na dverách každej miestnosti sú vyložené aj názvy v slovenčine, takže ak chcete ísť do zborovne, môžete si byť istí, že nevojdete do 5. triedy.

Znie to ako preklep, ale nie je to tak a nejde tu ani o asimiláciu. Ide skôr o dávnu spoluprácu dvoch obcí, ktoré si takto navzájom pomáhajú. O ktorých obciach je reč? Nuž o Dengelegu a o Héhalme. Héhalom prijal žiakov zaniknutých vyšších ročníkov dengeleckej základnej školy a chcel im pomôcť v tom, aby sa mohli naďalej zdokonaľovať v jazyku svojich predkov. Vedenie školy pre istotu ešte predtým, než by začalo organizovať mimoriadne hodiny slovenčiny, sa spýtalo rodičov héhalomských detí, čo by povedali na to, keby aj ich deti mali možnosť učiť sa po slovensky. Veríte či nie, rodičia prikývli, ba s radosťou prijali možnosť, aby sa ich deti bezplatne naučili jazyk susedného národa. Boli sme zvedaví, ako sa to mohlo stať, ako prebiehal celý proces a ako sa teraz majú dengelecké deti vo svojej novej alma mater.

„Prvoradým cieľom bolo, aby pridružením nič nestratili ani žiaci z Dengelegu,“ začal náš rozhovoru riaditeľ školy Imre Tóth, ktorý stojí na čele inštitúcie od roku 2010. Ako nás informoval, do školy chodia aj deti zo Siráku a Bíru, vozí ich školský autobus – spolu so žiakmi z Dengelegu. Z týchto štyroch osád máme spolu 88 žiakov, 17 v nižších ročníkoch v Dengelegu sa učí v spojených triedach. Spojené sú zatiaľ aj triedy nižších ročníkov v Héhalome. Dengeleckí žiaci vyšších ročníkov sa „odsťahovali“ do susednej obce pred štyrmi rokmi, kde pre nich zabezpečili výučbu slovenčiny. Po dobrých skúsenostiach ju pred dvomi rokmi zaviedli aj od prvého ročníka. „U rodičov sme v prvom rade museli dosiahnuť, aby učenie sa nového jazyka nepokladali za povinné zlo, ale za možné dobro. Problémy sme mali skôr s rodičmi prvákov – terajších druhákov –, ktorí sa báli, že ich deti budú veľmi zaťažené. Ale treba vedieť, že ako každý cudzí jazyk, aj slovenčinu vyučujeme na nižšom stupni hravou formou a deti si ju naozaj obľúbili,“ povedal pán riaditeľ. Podobný názor má aj slovenčinárka na nižšom stupni Borbála Szabová, ktorá dodala, že ak sa niekto ťažšie učí, ten sa bude ťažšie učiť aj jazyky, bez ohľadu na to, o aký predmet ide. Ona vyučuje zo všetkých dostupných učebníc a pomôcok, pričom využíva aj bohaté poznatky, ktoré získala počas niekoľkoročnej praxe. Bývalá absolventka budapeštianskeho slovenského gymnázia nevyučuje iba v Héhalme, ale aj v Materskej škole v Dengelegu, kde majú deti týždenne dve slovenské zamestnania.

Štyri hodiny slovenčiny týždenne by však neopodstatnilo národnostnú výučbu: potrebná je aj výučba slovenskej vzdelanosti, ktorú integrovali takmer do všetkých predmetov.

Týždenný pobyt v Škole v prírode v Hronci je pre žiakov odmenou za ich celoročnú prácu. Ako sme sa dozvedeli, už na druhý deň strávený vo vôbec nie relaxačnom tábore sa žiaci vypytujú svojich učiteľov, či môžu ísť aj o rok a oni im nekladú nijaké iné očakávania, iba dobré známky, ktoré musia dosiahnuť počas školského roka. Nie je to však iba výzva pre žiakov, ale aj pre učiteľov, aby vzbudili pozornosť svojich zverencov o slovenčinu. Ako mi prezradil slovenčinár vo vyšších ročníkoch Atila Rusnák, celkom sa im to darí, veď žiaci neraz spomenuli, že zo všetkého majú najradšej skloňovanie. „Ba odznelo aj to, prečo nemáme hodinu slovenčiny namiesto maďarčiny,“ povedal mladý učiteľ, ktorý vyučuje v škole iba druhý rok, ale si ho obľúbili nielen žiaci, ale i kolegovia a našiel si miesto aj v spoločenskom živote obce. Jeho prístup k vyučovaniu je novátorský a zdá sa, že účinný. Mala som možnosť navštíviť jeho hodinu s piatakmi, kde som sa mohla presvedčiť o tom, že na nej deti naozaj pracujú a nie iba sedia a počúvajú učiteľa, prípadne opisujú texty z tabule. Slovníky sú ich každodennou pomôckou a veľmi dobre vedia s nimi pracovať. Zaujímavá je aj štruktúra hodiny, nakoľko sa začína 5-minútovým opakovaním nových slovíčok, pričom nie učiteľ sa pýta žiakov, ale jeden zo žiakov sa postaví pred tabuľu a pýta sa ostatných s tým, že každý má jednu možnosť vyrieknuť „pas“ a raz môže „odovzdať slovo“ spolužiakom. Jedným z najlepších motivačných prostriedkov je fanúšikovský šál so slovenskou trikolórou. Ten môže získať žiak, ktorý je najúspešnejší v rýchlej písomnej úlohe. Počas mojej návštevy mali hľadať kukučie vajíčko medzi slovíčkami, ktoré mali napísané. Čo znamená vlastniť šál? Nuž jeho majiteľ rozhodne o tom, v čom mu pomôžu spolužiaci. A. Rusnák hovorí so svojimi žiakmi výlučne po slovensky, maďarčinu používa iba občas, chce využiť všetky možnosti na to, aby si deti osvojili čo najväčšie množstvo učiva na hodinách. Na to mu slúži aj interaktívna tabuľa, na ktorú síce nemajú v škole slovenský program, ale pán učiteľ si pomohol sám - z internetu a z vlastných zdrojov pripravil zaujímavé úlohy pre žiakov. Mladý a naozaj energický učiteľ priniesol medzi steny héhalomskej školy aj trochu modernej slovenskej hudby. Sledujúc trendy v slovenskej hudbe naučil svojich žiakov skladbu Horehronie, s ktorou sa speváčka Kristína v roku 2010 predstavila v nórskom Osle na semifinále súťaže Eurovision Song Contest.

V súčasnosti sa pripravujú na regionálnu súťaž zo slovenského jazyka, ktorá sa uskutoční 29. marca v Ďurke, pričom sa zapojili aj do písomnej súťaže štyroch-piatich škôl zo slovenčiny, iniciátorom ktorej bola tiež ZŠ v Ďurke. Pán učiteľ sa pochválil, že už vedia ukázať aj hmatateľné výsledky, nakoľko dvaja absolventi héhalomskej školy zložili základný stupeň štátnej skúšky zo slovenského jazyka a aj ďalší prejavili záujem o skúšku.

V záujme toho sa prevádzkovatelia uchádzali o zriadenie interaktívnych tabúľ a v súťaži uspeli: získali pre školu štyri interaktívne tabule a osem počítačov. V súčasnosti plánujú obnoviť budovu školy a neskoršie aj škôlky, kde by tiež chceli zaviesť slovenské zamestnania. Hoci podporu už dostali, chýba im ešte vlastná čiastka, ktorú sa snažia zabezpečiť. Rodičia sa ponúkli, že by radi podporili školu povedzme formou usporiadania dobročinného plesu, ktorý organizujú 14. apríla. Vystúpia na ňom žiaci školy s kultúrnym programom, v ktorom nebude chýbať slovenčina. Z príspevkov rodičov by chceli obložiť steny na chodbe. Ako nás informoval pán riaditeľ, uchádzajú sa o ďalšie počítače, aby mohli doplniť učebňu výpočtovej techniky a takto ponúknuť všetkým žiakom možnosť osvojiť si základy práce s počítačom a surfovania na svetovej sieti.

Spojením škôl teda získali žiaci aj učitelia. Nebolo to však chvíľkové rozhodnutie, predchádzali mu mnohé rokovania medzi zastupiteľstvami oboch obcí, ktoré udržiavajú tesné kontakty. O tom mi už rozprával starosta Héhalmu Albert Szilágyi, ktorý stojí na čele osady od roku 1990. Héhalom zohrával vždy akúsi centrálnu úlohu medzi okolitými osadami. Hoci s tisíc obyvateľmi nepatrí medzi najväčšie, jeho geografická poloha ho priam predurčuje na to, aby bol strediskovou obcou. Výhodnú zemepisnú polohu využili už aj predkovia dnešných obyvateľov, keď si tu v dobe bronzovej vytvorili vŕšok, na ktorom v stredoveku postavili kostol. Okolo kostola bol cintorín, ktorý však zanikol spolu so sakrálnou pamiatkou. „Povráva sa, že vápencové časti múrov nášho kostola prevážali až do Hatvanu, keď tam renovovali hrad,“ tvrdí starosta, keď mi ukazuje miestne pamätihodnosti. Jeho dávnym snom je uskutočnenie archeologického prieskumu, aby zistili, čo sa nachádzalo na území dnešného vŕška pri cintoríne. Ale peňazí je málo, archeológov ešte menej, takže okolie je pred verejnosťou uzatvorené, hoci je odtiaľ krásny výhľad a podľa starostu za pekného počasia vidno na jednej strane až po Tatry a na druhej až po nížinu. Isté však je, že vŕšok je geometrickým stredom južného Novohradu a využívali ho aj na vojenské ciele. Ale vráťme sa k centrálnej úlohe obce. Rodinné známosti a priateľstvá sa rozrastali a po čase dedinky zistili, že jedna bez druhej sa nezaobídu, musia sa spojiť. Rozhodli sa vytvoriť spoločný notársky úrad a niektoré aj regionálne združenie na prevádzku výchovno-vzdelávacích inštitúcií. Ako konštatoval A. Szilágyi, samozrejme, išlo im aj o vyšší štátny normatív, ktorý mohli získať, ale v prvom rade o to, aby deti mohli pokračovať v osvojovaní si slovenského jazyka. Nestretávajú sa iba starostovia, ale aj obyvatelia osád, napríklad na rôznych podujatiach, ba podľa odhadu starostu je v oboch obciach aspoň 50 zmiešaných rodín.

Od pána starostu sme sa dozvedeli, že dengelecké deti popoludní neostávajú v Héhalme. Príde po ne autobus a učia sa spolu doma v budove tamojšej školy. Je to výhodné aj pre slovenskú dedinu, takto si mládež udržiava citové putá k svojmu bydlisku.

K spoločnému notárstvu patrí aj Kirť, kde tiež prebieha výučba slovenčiny. Už prebiehajú rokovania o tom, aby aj tamojší žiaci dochádzali do héhalomskej školy, kde by mohli pokračovať v osvojovaní si slovenčiny. Tu by mali viac možností aktivizovať sa, čo by mohli využiť tamojšie spoločenské organizácie pri zapájaní detí do spoločenského života obce, čím by sa vytvorilo silné puto bez ohľadu na to, že základné vzdelanie nezískajú priamo vo svojom bydlisku.

Veľkým snom héhalomského starostu je vytvorenie jazera na bahnitom území okolo dvoch riek, ktoré pretekajú cez obec: Bír a Buják. Okolo jazera si predstavuje rekreačné zariadenia, ktoré by sem priťahovali turistov i rybárov. Lebo ako hovorí, mali by čo ukázať svetu, napríklad takmer 50-metrový most s dvomi piliermi, ktorý je od roku 1960 kultúrnou pamiatkou. Žiaľ, nie sú peniaze na jeho rekonštrukciu a tak sa pomaly rozpadáva. Na vŕšku by zasa chceli vytvoriť skanzen a odhaliť tu ruiny niekdajšieho kostola. „Na to, aby sme sa mohli zviditeľniť svetu, potrebujeme niečo ponúknuť. Podľa mňa možným východiskovým bodom je práve naša dobrá spolupráca s okolitými dedinami, ktorú by sme mohli rozšíriť aj na oblasť vidieckeho turizmu. Myslím tu na vytvorenie spoločných programov, kde by sme turistom v jednom bloku ukázali zaujímavosti týchto dedín,“ povedal A. Szilágyi. Z tohto hľadiska pokladá za perspektívnu aj rozbiehajúcu sa činnosť občianskych organizácií.

Jedno je však isté, ak ku všetkým úlohám pristupujú tak ako k výučbe slovenčiny, nezostanú len pri snoch.

Eva Patayová Fábiánová