Väčšina čitateľov Ľudových novín pozná meno Jozefa Karola Viktorína. Bol to katolícky kňaz, ktorý v druhej polovici 19. storočia viac ako dvadsať rokov pôsobil v Budíne, Starom Budíne a Vyšehrade (Visegrád).

Tu si nielen dôsledne plnil svoje kňazské povinnosti, ale aj vykonal skutky, ktoré ho povýšili na významného slovenského národovca. Jeho autorská jazykovedná, editorská a manažérska činnosť na poli slovenského jazyka a literatúry, jeho organizačná práca v oblasti slovenskej kultúrnej politiky (Matica slovenská, Spolok svätého Vojtecha) mu priniesli vrcholové miesto v Slovenskom panteóne (pokiaľ ho niekedy zriadime). Bol to muž číslo dva v Listine zakladajúcich členov Matice slovenskej. Neverím, že to bola náhoda, skôr objektívne posúdenie jeho „slovenských kvalít“.

Ale nevoľkajme si len na našej slovenskej postati! Jozef Viktorín (12. III. 1822 – 21. VII. 1874) sa zapísal zlatým písmom aj do dejín uhorského cestovného ruchu. Mnohí ho pokladajú za jeho zakladateľa (určite je jeden zo zakladateľov). Upozornil na slávu vyšehradských ruín, na ich žalostný stav a na potrebu ich záchrany a sprístupnenia. Nielen upozornil, ale veľa pre ich „využitie“ aj urobil. Napísal a vydal publikáciu o histórii a prítomnosti Vyšehradu v nemčine i maďarčine (to boli rozhodujúce jazyky vtedajšej klientely cestovného ruchu). Osobne sa obrátil o pomoc na ministra cirkevných záležitostí a verejného vzdelávania Józsefa Eötvösa, dnes by sme tomu povedali, so žiadosťou o grant. Dal vybudovať turistický chodník z mestečka na horný hrad, ktorý dodnes nesie jeho meno. A ako dobrý „obchodník“ pridal aj historickú „story“ o Kláre Zachovej, ktorú pripomínal kríž pod hradom postavený jeho zásluhou. Darmo, už pred 150 rokmi Viktorín vedel, že „reklama“ priťahuje zákazníkov. Aj dnešná maďarská spoločnosť oceňuje jeho zásluhy na záchrane a zviditeľnení Vyšehradu.

A tak 17. marca 2012 sa schádzajú účastníci Pamätného dňa Jozefa Viktorína organizovaného pri príležitosti 190. výročia jeho narodenia. Miestom je konferenčná sála kráľovského paláca vo Vyšehrade. Možno nie je od veci uviesť, že Vyšehrad nie je len hrad na vysokom kopci. Vyšehrad je aj, a ja hovorím predovšetkým, kráľovský palác, ktorý sa nachádza na brehu Dunaja a ktorý bol v čase Anjouovcov, Luxemburga a Mateja Korvína sídelným miestom Uhorska. Pred vchodom čítam na mramorovej tabuli (maďarsky), že práve tu podpísali 15. februára 1991 zmluvu o vzniku vyšehradského zoskupenia V3. Sem mieria kroky účastníkov prvého podujatia dnešného pamätného dňa – konferencie s názvom J. Viktorín a doba, v ktorej žil a pracoval. Jej organizátormi sú Múzeum kráľa Mateja Korvína pri Maďarskom národnom múzeu, Dom osvety kráľa Mateja Korvína a Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti – Jozefova. Privítal nás archeológ, muzeológ a vedecký pracovník Maďarského národného múzea Péter Gróf. Konferenciu moderoval literárny historik a prekladateľ Karol Wlachovský.

Prvá prednáška niesla názov Dejiny slovenskej politiky z r. 1949 - 1875. J. Viktorín a Nová škola. Autorom bol vedecko–výskumný pracovník Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku József Demmel, maďarský historik, známy aj slovenskej verejnosti, historik, ktorý o výsostne slovenskej veci hovorí s plnou znalosťou a najmä s objektívnym zasadením do európskych a predovšetkým uhorských (maďarských) súvislostí. Druhým prednášateľom bol bývalý pracovník archívu z Bratislavy Ferdinand Vrábel, ktorý si zvolil tému Jozef Viktorín a Ján Kollár – príklad zbytočného nedorozumenia – poučenie pre budúcnosť? Pani Helena Rusnáková nezaprela v sebe pedagogičku a doslova názorne predniesla príspevok Búrlivý život Jozefa Karola Viktorína. So záverečnou prednáškou o J. Viktorínovi - katolíckom kňazovi, literárnom pracovníkovi, vydavateľovi, spisovateľovi a mecenášovi vystúpil predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai. Priamo na mieste som sa dozvedel, že pán Kápolnai je aj dobrý duch peštianskej slovenskej minulosti. Na svojom konte má zriadenie deviatich pamätných dvojjazyčných tabúľ v Jozefove pripomínajúcich slovenskosť Budapešti.

Nebudem hodnotiť, na to sú možno povolanejší. Ale budem chváliť! Vynikajúci nápad, potrebná práca. Prednášky boli veľmi zaujímavé, väčšina prítomných priniesla podnetné fakty a súvislosti. Osobne sa prihováram za ich sprístupnenie pre čo najširšiu slovenskú a maďarskú verejnosť. Viem, že práca pani Rusnákovej už vyšla knižne. Ale hlasujem aj za uverejnenie všetkých prednášok vo vhodných mediálnych prostriedkoch, klasických tlačovinách či internetových vydaniach. Veď Viktorín, sám vydavateľ, si to zaslúži.

S veľkou ľútosťou som musel vynechať svoju účasť na spomienke na Viktorína pri jeho hrobe na vyšehradskom cintoríne. Zastavil som sa tam však pred konferenciou. Vyzeral skromne, bolo vidieť, že je po zime, ale Viktorína pripomína dôstojne. Vidno však, že to bol náš slovenský národovec. Prečo to píšem? Nuž, pokiaľ by to bola významná osobnosť maďarskej histórie, tak by tu určite nechýbali kytičky či vence s trikolórou, samozrejme, maďarskou. Pozrite sa na sochu Petőfiho v Bratislave, či hrob Rákócziho v Košiciach alebo Tökölyho v Kežmarku. Tam sa to „trikolóri“ jedna radosť. To nie je maďarská chyba, ale naša. Nuž my si našu minulosť neveľmi pripomíname. Medzi nami Slovákmi to akosi nie je zvykom. Prečo? Azda aby nás neobviňovali z nacionalizmu, alebo je nám naša minulosť ukradnutá? Nech si každý vyberie.

Moje dnešné stretnutie s Viktorínom sa skončilo. Otvorenie výstavy o ňom ani svätú omšu som už nestihol. Ale neopúšťam ho nadlho. Okrem tohto textu sa chystám zmapovať jeho životný miestopis, pozrieť sa na osudy niektorých jeho nápadov. A nelúčim sa ani s Vyšehradom. Veď v lete uplynie 65. rokov od Slovanského dňa na týchto miestach.

Jozef Schwarz

V popoludňajších hodinách sa vo vyšehradskom cintoríne konala pietna spomienka venovaná J. Viktorínovi spojená s kladením vencov. Prítomným sa prihovoril aj zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi, ktorý vo svojom prejave zdôraznil stáročné spolužitie našich národov. „Vzdávame mu hold ako potomkovia Slovákov, ktorí sa tu usadili pred viac ako tristo rokmi. Keď J. Viktorin v roku 1866 prišiel do Vyšehradu, videl, že Slováci potrebujú pomoc predovšetkým na poli kultúry. Veľké bremeno vzal na svoje plecia, keď sa rozhodol činiť za renovovanie hradu a barokovej kaplnky Panny Márie. Aj preto sú Slováci v Maďarsku hrdí na Jozefa Viktorina,“ povedal zástupca predsedu CSS.

Účastníci pamätného dňa sa potom presunuli do neďalekého osvetového strediska, kde vedecký pracovník Múzea kráľa Mateja Korvína Péter Gróf slávnostne otvoril výstavu J. Viktorín a Vyšehrad. Početným záujemcom sa prihovoril aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss, ktorý priblížil životnú dráhu významného Slováka. „Jeho zásluhou napríklad postavili pomník J. Hollého na Dobrej vode, naliehal na založenie Matice slovenskej a neskôr ako mecenáš jej zanechal svoju knižnicu. Podobne venoval značnú sumu Katolíckemu gymnáziu v Kláštore pod Znievom... Bol známy ako historik a vynikajúci znalec slovanských a maďarských dejín. Prednášal aj v zahraničí na Katedre slovanskej histórie Univerzity v Kyjeve. Charkovská univerzita uznala jeho činnosť vymenovaním za čestného člena, bol aj členom prestížnej Kisfaludyho spoločnosti a nositeľom ruského rádu sv. Anny II. stupňa,“ povedal P. Weiss. „Jozef Viktorín bol a ostal veľkou osobnosťou, zanechal po sebe stopy, v ktorých môžeme kráčať ďalej a tým si najhodnotnejšie uctiť jeho pamiatku,“ dokončil svoj prejav mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec.

Pamätný deň sa skončil vo vyšehradskom farskom kostole slávnostnou svätou omšou na pamiatku J. Viktorína, ktorú slúžil miestny duchovný István Kalász.

(ef)