Je prirodzené, že každá škola sa rada pýši svojimi žiakmi, ktorí po opustení jej lavíc dosahujú nadštandardné úspechy. Slovenská škola a gymnázium v Budapešti sa taktiež môže pýšiť viacerými úspešnými „odchovancami“, medzi ktorých sa v poslednej dobe bezpochyby zaradila jej maturantka z roku 2001, rodáčka z Dabašu Margita Garajszká.

Interná doktorandka na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave prednášajúca slovenčinárom Filozofickej fakulty (FF) slovenskú a svetovú drámu na magisterskom stupni, sa nedávno zviditeľnila ako prekladateľka a dramaturgička divadelnej činohry, ktorá sa po košickej premiére predstavila už aj v Budapešti a zároveň ako spisovateľka, ktorá vlani na jeseň krstila svoju prvú vlastnú autorskú knihu. Len s nemalou pýchou môžem poznamenať, že zhodou okolností sme boli spolužiakmi a dodnes udržiavame kontakty. Počas Margitinej nedávnej návštevy Budapešti sme sa vzhľadom na jej spomínané úspechy stretli tak trochu pracovne, aby porozprávala o sebe našim čitateľom.

Ako je známe, v Dabaši-Šáre žijú potomkovia Slovákov. Margitini starí rodičia i mama ovládajú jazyk svojich predkov, preto bolo prirodzené, že aj malá Margita si ho začala osvojovať v rámci fakultatívnej výučby slovenčiny v miestnej základnej škole. Dodnes s láskou spomína na pani učiteľku Teréziu Illésovú Tóthovú, ktorá položila pevné základy jej slovenčiny. Po absolvovaní základnej školy nastúpila do prvého ročníka budapeštianskeho slovenského gymnázia. Spomedzi všetkých predmetov si nepochybne najviac obľúbila literatúru – v rozbore básní i vedomostiach o literárnych dielach nemala v triede konkurenta. Literatúra bola pre ňu nielen predmetom, ale koníčkom, čo priam predurčilo jej ďalšie smerovanie po maturite. Popri učení sa nevyhýbala ani mimoškolským aktivitám – bola stabilnou členkou spevokolu školy a pravidelne sa zúčastňovala aj na divadelných táboroch organizovaných Danielou Onodiovou.

Po úspešných maturitách sme v septembri roku 2001 nastúpili na štúdium slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti (ELTE). Na impulz hosťujúceho lektora z Bratislavy Jozefa Štefánika sme si však čoraz viac začali osvojovať myšlienku pokračovať v štúdiách v Bratislave. Rozhodnutie nasledovala cieľavedomá jazyková i odborná príprava na prijímacie skúšky, vďaka ktorej sme v septembri 2002 pokračovali v štúdiách na bratislavskej UK.

Po štyroch rokoch strávených na budapeštianskom slovenskom gymnáziu a jednom na univerzite ELTE sa naše cesty v Bratislave rozišli, keďže kým ja som sa vybral cestou žurnalistiky, Margita ostala verná odboru slovenský jazyk a literatúra. Študentka z Maďarska, akú v Bratislave vtedy už roky nevideli, sa vďaka svojmu svedomitému prístupu k štúdiám postupne nielen vyrovnala svojim ročníkovým kolegom, ale ich aj predbehla. Dovolím si to tvrdiť na základe faktu, že po obhájení diplomovej práce s názvom Typológia ženských postáv v slovenskej dráme 60. rokov 20. storočia sa v roku 2007 nezastavila pri diplome, ale pokračovala v štúdiách ako interná doktorandka. Od získania úctyhodného titulu PhD. ju v súčasnosti delí už iba odovzdanie dizertačnej práce, na ktorej v súčasnosti pracuje.

Názov Margitinej diplomovej práce prezrádza jej priazeň k súčasnej literatúre. Ako prezradila, veľa jej dali v tejto súvislosti hodiny Lajosa Grendela s názvom Kapitoly z dejín modernej drámy, ktoré navštevovala v rámci voliteľných predmetov. Kto pozná Margitu, nemôže byť prekvapený, že svojím talentom zapôsobila na profesora, ktorý ju nasmeroval rovno do obrátenej pyramídy Slovenského rozhlasu. Na okruhu Rádio Devín začala pripravovať literárne relácie Kapitoly z dejín moderného románu a Kapitoly z dejín modernej drámy, v rámci ktorých odzneli rozbory i úryvky súčasných diel tohto žánru z úst slovenských hercov. Na okruhu Rádio Patria zároveň pripravovala rozhovory a písala eseje pre rôzne, prevažne kultúrne relácie maďarského vysielania.

Univerzitnou pôdou a rozhlasom však pole Margitinho pôsobenia nie je zďaleka vyčerpané. Vďaka už spomínaným divadelným táborom a tam získaným kontaktom, ako aj vďaka svojmu neúnavnému záujmu o divadlo, už v mladom veku môže o sebe povedať, že je dvojnásobnou dramaturgičkou divadelných predstavení režírovaných dramatikom Silvestrom Lavríkom. Ich rukopis nesie okrem inscenácie Klietka z červeného zlata aj čerstvá maďarsko-slovenská činohra inšpirovaná dielom Sándora Máraiho pod názvom Ako naučiť poslušnosti meštianskeho psa - A polgári kutya nevelése. V prípade „čerstvej“ činohry sa k Margitinmu menu viaže okrem dramaturgie aj jej samotný preklad. Keďže obe predstavenia sa tešili veľkému úspechu, Margita sa rozhodla dať svojmu koníčku profesionálnejší rozmer a podala si prihlášku na Vysokú školu múzických umení (VŠMU). V januári úspešne absolvovala náročné prijímacie skúšky na odbor Divadelná réžia a dramaturgia, a tak od septembra sa jej naskytne možnosť rozvíjať svoj talent a zúročiť svoje skúsenosti pod patronátom profesora Vladimíra Strniska.

Vráťme sa však trošku naspäť do minulosti. Po získaní univerzitného diplomu začala pracovať vo vydavateľstve Eastone Books, kde okrem koordinovania práce prekladateľov a korektorov aj sama redigovala a korigovala texty prevažne populárno-náučného charakteru. Veľkú zmenu do jej života priniesla konferencia štátov Visegrádskej štvorky (V4) v roku 2008, kam ju pozvali sprevádzať maďarskú delegáciu a tlmočiť pre vtedajšiu štátnu tajomníčku Ministerstva školstva a kultúry MR. Na tomto podujatí si ju všimol vtedajší veľvyslanec MR v Bratislave a ponúkol jej asistentskú, prekladateľskú a tlmočnícku prácu na maďarskej ambasáde. Margita po prijatí ponuky absolvovala množstvo spoločenských podujatí, počas ktorých mala možnosť nazrieť do slovensko-maďarských reálií, porozprávať a zoznámiť sa s významnými predstaviteľmi politického, spoločenského a kultúrneho života oboch národov, čo jej dalo veľa skúseností. Zistila, že spoločných čŕt medzi oboma národmi je oveľa viac, ako rozdielnych. Aj preto sa v súčasnosti angažuje v projekte nadácie Terra Recognita s názvom Neznámy sused – Az ismeretlen szomszéd. Cieľom iniciatívy je predstaviť slovenskej verejnosti súčasné Maďarsko a maďarskú spoločnosť a posilniť spoluprácu medzi slovenskou a maďarskou občianskou sférou. Pozitívne ladené príspevky s výsostne nepolitickou tematikou si môžete prečítať na stránke www.sme.sk/tema/projekt-neznamy-sused. Okrem editovania stránky v bratislavskom Maďarskom inštitúte sa v rámci pravidelných literárnych večierkov Beseda v obývačke (Csevely a Nappaliban) rozpráva so súčasnými, najmä mladšími maďarskými básnikmi, spisovateľmi, ktorých činnosť približuje hosťom v neviazanej, príjemnej atmosfére. Najbližšie 17. apríla bude hosťom večierka László Garaczi.

Popri tom všetkom Margitinu životnú dráhu napriek jej mladému veku už teraz zdobí mimoriadne bohatá prekladateľská a publikačná činnosť. Jej umelecké i odborné preklady vychádzajú v renomovaných časopisoch ako Lettre Internationale, Kalligram či Élet és Irodalom (Život a literatúra), s jej recenziami sa môžete stretnúť v periodikách ako Pravda, Revue svetovej literatúry, Let, Češtinář, alebo Új Szó, kým svoju publikačnú činnosť vyvíja najmä na vyššie spomenutej webovej stránke denníka Sme. „Na svedomí“ má popri tom okrem rozhlasových hier odvysielaných na vlnách Rádia Patria už aj preklad štyroch kníh, rôzne poviedky i prvú samostatnú knižnú publikáciu s názvom Bobuľa. Hrdosť autorky na svoje „dieťa“ je maximálne opodstatnená, knižka je už na prvý pohľad veľmi estetická, farebne ilustrovaná, tak trochu neposedná – ako Bobuľa sama. Začala sa rodiť pred niekoľkými rokmi úplne nepatrne, keď pod vplyvom románu Eleny Maróthy-Šoltésovej Moje deti sa v Margite zobudila zvedavosť, ako vlastne komunikujú slovenskí rodičia so svojimi deťmi. Zadovážila si preto rôzne detské časopisy a v jednom z nich natrafila na výzvu na napísanie poviedky pre deti. To bol ten správny impulz, vďaka ktorému sa zrodil prvý príbeh o Bobuli, v ktorom navštívila kúpele. Na Margitine veľké prekvapenie i radosť bola poviedka ocenená a uverejnená v zborníku. Po tomto dobrom zážitku sa začali rodiť Bobuline ďalšie dobrodružstvá, ktoré vlani vyústili do spomínanej krásnej publikácie. Ako Margita prezradila, Bobuline príbehy sú vlastne spracovaním jej vlastného detstva – miest, udalostí a osôb, ktoré v detstve (ale aj neskôr) stretla, len sú trošku dokreslené a okorenené fantáziou.

Čo k tomu všetkému dodať? Ostáva nám azda len popriať Margite veľa šťastia a vytrvalosti do štúdií, mnoho ďalších kníh, divadelných i pracovných úspechov, aby sme o pár rokov mohli pokračovať aspoň podobne rozsiahlym, ak nie ešte dlhším príspevkom.

Zlatko Papuček