Keď ticho v novohradskej osade Bokor náhle prerušil hluk traktorov, nezľakla som sa, veď traktory a vidiek sú úzko spojené. Ba, pomyslela som si, aká je to paráda, že tu ešte obrábajú pôdu, nenechávajú ju ležať ladom. Tá druhá časť vety je síce pravda, aj keď v tento deň nesúvisela s traktormi.

Malebná novohradská obec so sotva 150 obyvateľmi je v posledných rokoch známa hlavne vďaka Majálesu traktorov, ktorý 19. mája usporiadali už desiaty raz. Hoci na podujatí boli zastúpení aj Slováci žijúci v Maďarsku v osobe Sarvašanov, ja som tam nebola kvôli nim. Iba som presne deň pred podujatím prišla do osady, aby som sa porozprávala s tunajšími slovenskými aktivistami, ako sa im žije, čo majú nového. Náš rozhovor počas prechádzky maličkou, ale úhľadnou dedinkou prerušil spomínaný hluk. Vtedy mi moje sprievodkyne Aranka Szepesová a Mária Cserenyiová prezradili, že na druhý deň sa koná slávne to podujatie, na ktoré čakajú aj záujemcov z ostatných novohradských slovenských osád. Keď sa už reč zvrtla na poľnohospodárske stroje a ich súťaž, povedzme si o nej niekoľko slov. Nápad usporiadať Majáles traktorov sa zrodil v hlave miestneho obyvateľa, šéfredaktora dvoch časopisov zameraných na historické autá – veterány Zoltána Ocskayho a zakladateľa odborárskeho zväzu, televízneho moderátora, mimochodom starostu obce Gábora Dömsödiho. Jedinečné stretnutie historických traktorov - veteránov našlo odozvu nielen medzi fanatikmi, ale aj v radoch širokej verejnosti, Tohto roku oň prejavilo záujem viac ako päťtisíc ľudí.

Ale vráťme sa radšej k Slovákom a slovenskej samospráve, ktorej predsedníčkou je A. Szepesová. Privítala ma v pamiatkovom dome, pýche Bokorčanov, nachádzajúcom sa na kraji dediny. Keď som vošla dnu, v „mašine“, teda v peci, už veselo blčal oheň, aby mohli na druhý deň ponúknuť hostí slovenskými špecialitami. Ani sme sa nenazdali, už sme hovorili o gastronómii. Ako som sa dozvedela, v Bokore majú radšej kapustové strapačky, ale pripravujú aj tvarohové a bryndzové. Tu chcem spomenúť, že v celej krajine sú známe špeciality z ovčieho mlieka, vyrábané v chotári obce. Vráťme sa však k menu: pre hostí pripravili aj kapustu, ktorú zvykli robiť na páračky, zemiakové pagáče a, samozrejme, „tvarožníke“ – kysnutý tvarohový koláč, veď najlepší vedia upiecť novohradskí Slováci.

A. Szepesová všestranne pomáha tunajšej komunite. Je kantorkou v baptistickom a evanjelickom cirkevnom zbore, zbiera a triedi všetko, čo pripomína minulosť obce.

Bokor je historickou osadou. Prvá písomná zmienka o lokalite pochádza z roku 1265, keď ju uvádzajú ako Bukut. Počas panovania Turkov obec nezničili, iba väčšina jej obyvateľov ušla pred nepriateľom. V rokoch 1693 až 1705 sa sem nasťahovali Slováci - evanjelici augsburského vierovyznania - z okolia Zvolena. Prvý kostol postavili v roku 1790 v barokovom štýle. Do 30. rokov minulého storočia tu bola slovenčina dominantným jazykom, postupne sa však vytratila z dennej komunikácie. V 50. rokoch tu zrušili výučbu slovenského jazyka, čo viedlo k veľkému oslabeniu miestnej Slovače. Napriek tomu si Bokorčania zachovali jazyk svojich predkov, hoci ho používali už iba v rodinnom kruhu. Na tomto základe chcela posilniť slovenské tradície slovenská samospráva, ktorú tu prvýkrát založili roku 2002. Medzi jej hlavné aktivity patrí usporadúvanie dvojjazyčných bohoslužieb, stretnutí obyvateľov Bíru, Terian a Bokoru a v roku 2005 rozbehla v obci výučbu slovenského jazyka pre dospelých. V skupine, v ktorej vyučuje farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová, bolo 8 až 12 frekventantov, medzi nimi aj Bokorčanov. Ako som sa dozvedela od pani predsedníčky, odkedy pani farárka nebýva v Teranoch, kde dlhé roky pôsobila aj ako predsedníčka slovenskej samosprávy, nie je ľahké zabezpečiť fungovanie kurzu. To ale neznamená, že je zrušený. Záujemcov uvádza do tajov slovenskej komunikácie Zuzana Bánová, ale ťažšie sa organizujú stretnutia. Tri slovenské osady Bír, Bokor a Terany vytvorili spoluprácu, na základe ktorej sa navzájom navštevujú a spoločne hľadajú možnosti na zlepšenie života Slovákov v Novohrade.

Vybudovanie slovenského pamiatkového domu je úzko späté s menom predsedníčky A. Sepešovej a bývalej vedúcej spolku pre zachovávanie miestnych tradícií Márie Hegedűsovej. Pani Hegedűsová bola hnacím motorom všetkého, čo súviselo so zachovávaním tradícií. Stála aj pri zrode spolku pre zachovávanie tradícií, ktorého členovia nielen spievali miestne slovenské ľudové piesne, ale aj inscenovali mnoho ľudových zvykov. Pani Hegedűsová však ťažko ochorela a pred dvomi rokmi zomrela. Jej miesto v súčasnosti nemá kto zastúpiť a takto postupne zanikol aj spolok pre zachovávanie tradícií a ochabli i ostatné slovenské aktivity. Spoločne vymysleli napríklad aj stretnutie ľudových krojov, ktoré dlhé roky organizovali pre novohradské slovenské a maďarské osady. Neskôr ich akciu začali napodobňovať aj inde a o bokorské podujatie nebol už taký záujem. Boli aj iniciátormi dvojjazyčných bohoslužieb. V súčasnosti organizujú evanjelické bohoslužby v slovenskom a maďarskom jazyku dvakrát ročne: na jar a v adventnom období, podľa toho, kedy k nim môže prísť putovná farárka H. Gulácsiová Fabuľová. Ako mi moje informátorky povedali, počas bohoslužieb spievajú slovenské cirkevné piesne a nemajú problém ani so slovenskou liturgiou. Mala som možnosť vidieť všetko to bohatstvo, ktoré nazbierala a vyšila pani Hegedűsová. Jej rodný dom nám napriek neohlásenej návšteve ochotne ukázali členovia rodiny. Izba pani Márie je nedotknutá a skrýva množstvo krásnych výšiviek a krojovaných bábik, ktoré vlastnoručne zhotovila.

V Bokori som sa dozvedela ešte jednu zaujímavosť. Slováci žili kedysi aj v susednej obci Kutasó, tí sa ale veľmi rýchle asimilovali. Veľa rodín je zmiešaných z týchto dvoch osád. Napríklad aj svokor A. Szepesovej pochádza zo susednej obce a veru ťažko sa mu hovorilo po maďarsky, radšej komunikoval po slovensky.

Slovenčina dnes nie je prítomná v úradnom styku ani v Bokore. Žiaľ, nie je tu materská ani základná škola, deti dochádzajú do susedných osád. Jediným priestorom na zachovávanie slovenských tradícií je teda pamiatkový dom.

Budovu, v ktorej je zriadený, zakúpila miestna slovenská samospráva spolu s obecným zastupiteľstvom v roku 2005. Slovenská samospráva venovala na tento účel svoj takmer dvojročný rozpočet. Z rôznych grantov dom obnovila, aby v ňom mohla umiestniť národopisnú zbierku. „Mali sme dlhé rokovania o otázke vlastníctva so samosprávou, lebo ja som pripravovala všetky súbehy vrátane odborného programu. Získali sme takmer osem miliónov forintov. Nedávno mám ponúkli 45-percentné vlastníctvo, ale zatiaľ nevieme, či máme na to pristúpiť,“ povedala mi pani Szepesová, pričom zdôraznila, že s väčšinovou samosprávou majú výborné kontakty. Exponáty zbierky začali zoskupovať v 80. rokoch 20. storočia za účasti miestnych školákov a členov spolku pre zachovávanie miestnych tradícií. Zbierku tvorí vyše 100 predmetov, ktoré odzrkadľujú niekdajší život v tejto malej dedinke. Medzi exponátmi nie sú len staré predmety, nachádzame tu aj novšie, napríklad tanieriky, ktoré vo voľných chvíľach namaľovala A. Szepesová na základe miestnych motívov. Keď som sa jej spýtala, či existuje ozajstný bokorský motív, povedala, že čisto miestny nie, ale tunajšie ženy rady vyšívali pestrofarebné vzorky na obrusy a iné úžitkové materiály. Nie je typická ani miestna výšivka, ale v pamiatkovom dome nachádzame aj storočné čepce, sukne a šaty vyšité modrou farbou na čiernom podklade. Krása ukrytá v každodennom a sviatočnom šatstve.

Pôvodným majiteľom budovy bol miestny slovenský gazda Štefan Cserényi, na jej štíte sa nachádza dátum 1909 a podľa miestnych tradícií aj tulipány, ale v dedine sa traduje názor, že ju postavili v roku 1905. V pamiatkovom dome sú tri miestnosti, pitvor a kuchyňa s otvoreným komínom, v ktorej je pec na pečenie chleba. Predná - čistá izba je zariadená z dedičstva Márie Kaločaiovej Krátkej. Má v Bokore typickú natieranú hlinenú podlahu. V zadnej izbe, v ktorej sa rodina kedysi bežne zdržiavala, sú vystavené každodenné predmety. Okrem predmetov pani Kaločaiovej sú tu exponáty z rodinného dedičstva pani Szepesovej a Cserenyiovej.

Rekonštrukciou a zriadením pamiatkového domu sa splnil dávny cieľ obecnej a miestnej slovenskej samosprávy, vznikla báza pre zachovávanie a pestovanie miestnych tradícií. Zadná miestnosť domu slúži aj ako dielňa, tu prezentujú tradičné miestne remeslá a pracovné úkony, akými sú pečenie chleba, pradenie, tkanie, vyšívanie, maľovanie tanierov, drevorezbárstvo, resp. príprava tradičných jedál, zhotovovanie ľudových krojov a krojovaných bábik. Slovenský pamiatkový ľudový dom v Bokore očakáva každého, kto sa zaujíma o slovenské tradície, históriu a ľudové umenie tohto kraja. Pani Szepesová mi niekoľkokrát pripomenula všestrannú pomoc, ktorú jej poskytol pri budovaní a zriaďovaní pamiatkového domu vedúci Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum Juraj Ando, vďaka ktorému sú tu v súčasnosti vystavené krojované bábiky.

Bokorskí Slováci sa vlani predstavili na Dni Slovákov v Maďarsku vo Veľkom Bánhedeši a podľa plánov pricestujú aj na tohtoročné oslavy do Jášču. Okrem toho chodievajú na podujatia novohradských osád, ako je slivková sobota v Kétbodonyi, kde vyhrali viackrát zlatú cenu so slivkovými knedľami, alebo veňarecký haluškový festival.

V obci svorne spolunažívajú evanjelici, baptisti a katolíci. Hoci kedysi mali medzi sebou problémy evanjelici a baptisti, nakoľko baptisti sa vyčlenili z evanjelického zboru, dnes sa spory utíšili a aj vďaka spoločnej kantorke si už dobre vychádzajú. Históriu bokorských a novohradských baptistov spracoval syn predsedníčky slovenského voleného zboru Peter Szepes, ale o tom sa zmienime v niektorom z ďalších čísel nášho týždenníka.

Počas našej prechádzky po malej, ale prekrásnej dedinke sme sa stretli so spomínanými traktoristami a ich veteránmi, ktorí sa vítali s bokorskými gazdinkami ako s dobrými známymi.

Eva Patayová Fábiánová