Erdőtarcsa nemá slovenský názov. Ani ho nemôže mať, veď Slováci tu nežijú oddávna, iba niekoľko desiatok rokov. Presťahovali sa sem za prácou alebo za láskou v polovici 20. storočia.

Napriek tomu tu v roku 2002 založili slovenskú samosprávu, ktorá zastupuje záujmy „prisťahovalcov“. Na čele zboru stojí Aranka Merészová, ktorej starí rodičia pochádzajú z Dengelegu. Viacerí Slováci sa sem prisťahovali z Veňarca, Kirťu, ale aj z Békešskej Čaby.

Obec, vzdialená od hlavného mesta sotva 70 kilometrov, sa vyznačuje výborným vzduchom, usporiadaným prostredím a kaštieľmi. Viem, že to znie čudne, ale nachádza sa tu množstvo kaštieľov, letohrádkov a kúrií, niektoré boli postavené postupne od 18. storočia. Zopár sa zachovalo, po iných ostali len ruiny, na ich miestach si postavili dedinčania nové domy. Býva tu aj známy maďarský spevák a nachádza sa tu rekreačné zariadenie Maďarskej akadémie vied.

Keď som sa spýtala pani Merészovej, aký je počet obyvateľov so slovenskými koreňmi, povedala, že asi polovica obyvateľov je rómskeho pôvodu a dve tretiny druhej polovice majú niečo spoločné so Slovákmi. Hovoriť po slovensky však už nevedia, alebo iba veľmi slabo. Nečudo, veď nemajú ani veľa možností, nakoľko v miestnej materskej a základnej škole sa slovenčina nevyučuje. Slovenská samospráva sa pokúšala organizovať rôzne podujatia, avšak bol o ne slabý záujem. Za úspech možno pokladať, že sa jej podarilo prispieť k obnove zvonice. Pozemok darovala obecná samospráva erdőtarcsianskym evanjelikom. Tu treba uviesť, že evanjelická cirkev tiež združuje Slovákov. Nečudo, veď väčšina novohradských Slovákov je evanjelického vierovyznania a svoju vieru si zachovala dodnes. Maličká kaplnka bola kedysi rodinnou hrobkou, ale dlho do nej už nikoho nepochovali. Evanjelici mávali bohoslužby v rodinnom dome Tóbiášovcov a keď dostali kaplnku, v 70. rokoch ju obnovili z vlastných síl. Pred siedmymi rokmi ju opäť renovovali, ale už z grantov. Kaplnku (teda pôvodne hrobku) navrhol slávny architekt Miklós Ybl, ktorý projektoval aj budapeštiansku Operu. O rodine Tóbiášovcov mi pani Merészová veľa hovorila, ako povedala, miestni evanjelici jej môžu za veľa ďakovať. Bohoslužby sú tu iba raz mesačne a vzhľadom na reálnu situáciu si nerobia nádeje na usporiadanie slovenských služieb Božích.

Za jednu z možností zachovania slovenského jazyka pokladá pani Merészová klub dôchodcov, ktorý založila skoro hneď po návrate domov. Totiž aj keď detstvo prežila v tejto novohradskej osade, pracovné možnosti ju viazali k Budapešti. Ale akonáhle sa naskytla príležitosť, vrátila sa domov, do rodnej obce, kde založila klub dôchodcov a dala sa do organizovania slovenského života. Usporiadala množstvo slovenských programov, vrátane vianočných besiedok a letných folklórnych programov, na ktoré pozývali známe súbory zo Slovenska a Maďarska. Rodinná tragédia jej však nedovolila naplno sa venovať slovenským aktivitám, prvoradá bola pre ňu opatera chorej matky. Matku pochovala vo februári, dodnes jej veľmi chýba a ja som jej veľmi vďačná, že sa so mnou stretla, aby mi porozprávala o živote tejto malej obce s približne 600 obyvateľmi.

Opodstatnenosť slovenskej samosprávy vidí v tom, že hoci začiatkom prvého desaťročia stačilo na jej zvolenie päť osôb, pri posledných dvoch voľbách bolo treba nájsť najmenej tridsať slovenských voličov, čo sa im aj podarilo. O minuloročnom sčítaní ľudu, vlastne o jeho výsledkoch, mi pani predsedníčka nevedela veľa povedať. Ako uviedla, obáva sa, že sa k slovenskej národnosti hlásilo málo ľudí. Presný výsledok sa dozvieme až neskôr, snáď na jeseň.

Slováci v Erdőtarcsi sú v polospánku. Závisí aj od nás, či sa prebudia, alebo či navždy zaspia.

Eva Patayová Fábiánová