Fantastický huslista - to je najlepší prívlastok k menu Ján Berky Mrenica, ale jedným dychom treba dodať aj prívlastok - dobrý človek. O pravdivosti tohto tvrdenia každého presvedčí jeho hudba, ale aj príbeh života, ktorý tesne pred smrťou porozprával spisovateľovi Jánovi Čomajovi.

Ján Berky Mrenica bol s hudbou spätý celý život, hľadal a našiel v nej zmysel svojho života. Narodil sa 11. mája 1939 v Očovej, malebnej dedine pod Poľanou, ako tretie z piatich detí v rodine Berkyovcov. O svojom rodnom kraji, kolíske mnohých ľudových piesní a tancov, sa vyjadroval vždy s láskou, pokorou a rád sa tam vracal. Rodinu Berkyovcov každý v okolí poznal, lebo otec bol huslista a hrával pri všetkých dedinských sviatkoch. Čoskoro v dedine všetci poznali aj malého Janka, ktorý každú nedeľu chodil s otcom hrávať z domu do domu. Ľudia si na pravidelný koncert zvykli, bez neho by sa im ani nedeľa nerátala.

Jánov otec bol dobrý huslista, ale on si stále myslel, že nadanie zdedil po mame, ktorá tragicky zahynula, keď mal šesť rokov. Pamätal sa, že prekrásne spievala. Po jej smrti zostalo päť detí polosirotami, otec sa druhýkrát oženil a nová žena priviedla do domu ďalšie tri deti. Deti žili v chudobe, ale otec sa usiloval vychovať z nich statočných ľudí. Malý Janko mohol iba snívať, že raz bude hudobníkom. Aj prvé husle, na ktorých hral, boli otcove. No už vtedy natrafil na dobrých ľudí a ako malý školák dostal husle od vdovy, ktorej zostali po nebohom manželovi. Odvtedy hral všade a bol šťastný, keď si husle mohol zobrať aj do školy a ešte šťastnejší, keď mu spolužiaci tlieskali a učiteľka ho pochválila za to, čo zahral.

V škole sa Janko neučil najlepšie, najradšej zo všetkého mal slohové práce, pri ktorých mohol využiť svoju fantáziu. Učitelia ho aj tak mali radi, dobre vedeli, že sa chce venovať hudbe a sem-tam prižmúrili oči pri hodnotení iných predmetov. Veľmi túžil študovať na konzervatóriu v Bratislave a po skončení základnej školy aj urobil skúšky. Napokon uznal, že nebude mať za čo študovať a išiel sa učiť do Partizánskeho za zámočníka. V učilišti mal zabezpečené bývanie, stravu a rodičom odpadla starosť o jeden hladný krk. Janko si na život v internáte privykol, hoci mu spočiatku bolo smutno, najmä, keď si uvedomil, že ho doma nikto nečaká. Zaťal sa a povedal si, že keď raz bude mať svoju rodinu, jeho deti nesmú nikdy zažiť takýto pocit. Podarilo sa mu to, s manželkou Evou vychovali tri úspešné deti, z ktorých sa hudbe venuje syn Ján - umelecký vedúci orchestra Diabolské husle, ktorý založil jeho otec. Aj najmladšia dcéra Eva ukončila konzervatórium a je učiteľkou hudby vo Viedni.

V učilišti v Partizánskom sa stretlo niekoľko šikovných muzikantov a keď si založili malú kapelu, Jánovi Berkymu Mrenicovi sa život hneď zdal krajší. Zakrátko bola inštrumentálna skupina známa v celom okolí, ale sen o konzervatóriu sníval ďalej. Podarilo sa mu ho splniť až po ukončení učilišťa, keď sa dostal na Štátne konzervatórium v Bratislave do triedy významného slovenského husľového pedagóga Albína Vrteľa, ktorý predpovedal talentovanému huslistovi veľkú budúcnosť.

Medzitým sa zúčastnil na konkurze do Slovenského ľudového umeleckého súboru, kde s povzbudivým úsmevom k nemu pristúpil skladateľ a upravovateľ ľudových piesní Tibor Andrašovan. Skúšky urobil a 18-ročný sa stal členom azda najúspešnejšieho slovenského umeleckého súboru tých čias. Pri jeho príchode do súboru bol koncertným majstrom jeho bratranec a veľký vzor Rinaldo Oláh - famózny huslista, hudobník s absolútnym sluchom, človek úplne oddaný muzike. Po roku sa Ján Berky Mrenica stal, na podnet vtedajšieho umeleckého riaditeľa Tibora Andrašovana, zástupcom koncertného majstra. Po odchode Rinalda Oláha prebral miesto koncertného majstra a na tomto mieste v súbore pôsobil vyše tri desiatky rokov. Súbor nemal v repertoári len piesne a skladby slovenského folklóru, ale aj skladby cudzích autorov, ako aj vážnej hudby. S veľkým úspechom sa na koncertoch stretávali skladby s husľovým sólom, napríklad Doliny, doliny, Na nôtu z kríža, Švihrovská - fantázia alebo A husličky hrajte a množstvo ďalších. Populárne boli aj orchestrálne skladby: Verbung zo západného Slovenska, Čardáš D dur, Gopak, Zo Zemplína, Muzika z Terchovej, Na Štedrý večer, variácie Močí dievča konope a fantázia Ovce moje, len pomaly a iné.

So SĽUK-om pochodil Ján Berky Mrenica takmer celý svet a na svoje cesty vždy rád spomínal. Za najzaujímavejší považoval zájazd do Indie v roku 1974, zájazdy do USA či na Filipíny. Nezabudnuteľné zážitky mal zo stretnutí s krajanmi v USA, ktorí slovenských hudobníkov, spevákov a tanečníkov vítali srdečne a s dojatím počúvali piesne, cez ktoré sa aspoň na chvíľu vrátili domov.

Po odchode zo SĽUK-u v roku 1990 bol Ján Berky Mrenica koncertným majstrom orchestra medzinárodnej muzikálovej spoločnosti so sídlom v Nemecku, ktorý hral viacero svetových muzikálových hitov. Medzitým však pripravoval založenie vlastného orchestra. Zakrátko sa mu to podarilo, s bývalými členmi SĽUK-u založil skupinu Diabolské husle, ktorá úspešne koncertovala doma i v zahraničí. Ján Berky Mrenica prežil s Diabolskými husľami pár pekných rokov a súbor dosiahol viacero prvenstiev na hudobných festivaloch v zahraničí. Na Slovensku bol orchester ocenený v roku 1999 Zlatou platňou za album Gypsy Dance a trikrát získal cenu Grammy od slovenskej hudobnej akadémie.

V posledných rokoch života mu choroba natrvalo vytrhla husle z rúk, ale aspoň v mysli sa vracal do rodnej Očovej a na svetové javiská, kde vystupoval. Svoje vzácne husle daroval vnučke Barbore, ktorá študovala hru na husliach na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Vedel, že budú v dobrých rukách. Hudba znie v rodine Berkyovcov aj po smrti slávneho Jána Berkyho Mrenicu, a to by preňho, ktorý si rodinu vážil ako najcennejší poklad, bolo vari najväčším zadosťučinením. Zomrel 12. októbra 2008, krátko po smrti svojej milovanej manželky Evy.

Jozef Leikert