Koncom druhého júnového týždňa bol okolo pitvarošskej školy veľký ruch. Veď záverečná školská slávnosť a predovšetkým rozlúčka ôsmakov je veľká udalosť nielen pre žiakov a rodičov, ale aj pre celú obec.

Sviatočnú vravu vystriedalo popoludňajšie ticho, ktoré prerušil príchod áut s ľuďmi o niečo zrelšieho veku. Pred budovou sa schádzali bývalí žiaci a žiačky, ktorí sa rozlúčili so školou roku 1962.

Je neuveriteľné, že so 42 spolužiakmi som sa rozlúčila pred polstoročím. Mnohí sme sa odvtedy nevideli, preto bolo pochopiteľné, že na stretnutie sme sa chystali s veľkým očakávaním a tak trochu aj s obavami, či sa vôbec spoznáme, kto príde, či ešte žijú naši učitelia.

Tí dochvíľni sa usadili v triede a po zvítaní sa zvedavo sledovali, kto sa objaví vo dverách. Domáci, ktorí zostali verní svojmu rodisku, to mali jednoduchšie, veď sa pravidelne vídali. Boli sme však v pomykove, keď do triedy vstúpil plešatý pán s bielymi fúzmi. Stačil však jeden úsmev, pár slov a spoznali sme v ňom spolužiaka, ktorý nám utkvel v pamäti ako fešák s tmavou. hrivou. Tak to bolo aj s dievčatami, dnes už babkami. Jedine ja som mala to šťastie, že väčšina spolužiakov - neuveriteľné - sleduje slovenskú národnostnú reláciu Maďarskej televízie Domovina, kde ma dosť často možno vidieť, takže ma spoznala bez problémov.

Polstoročie v histórii nie je veľa, ale v ľudskom živote je to o niečo viac ako obdobie produktívneho veku. To znamená, že všetci si už môžeme užívať zaslúžený dôchodok.

Začala sa mimoriadna triednická hodina s našim triednym učiteľom Františkom Szabóom. Najprv sme si minútou ticha a zapálením sviečky s úctou spomenuli na šiestich už zosnulých spolužiakov a mnohých učiteľov. Z hlásenia týždenníčky sme sa dozvedeli, že z 36 je prítomných 21 žiakov, meškajú 2 osoby.

Po jednom každý z nás stručne zhrnul svoju životnú dráhu. Pred nami sa vyrysovala pestrá paleta osudov. Bolo dobre počuť, že väčšina z nás s radosťou vykonávala svoju prácu. Každý bol zamestnaný a spokojný s tým, ako dokázal usmerňovať svoj život, starať sa o svoju rodinu.

Pán profesor na základe našich výpovedí konštatoval, že naša alma mater, jej pedagogický zbor pripravili do života ľudí, ktorí sa vlastnou kreativitou dokázali úspešne presadiť v spoločnosti. Nikto nehovoril o ťažkostiach, nik nebol bez práce, naopak, vysvitlo, že mnohí z našich radov pôsobili a niektorí dodnes pôsobia vo vedúcich funkciách.

Pre zaujímavosť: presne polovica spolužiakov je slovenského pôvodu a dodnes nezabudli svoj materinský jazyk. Aj keď mnohí bývajú ďaleko od svojho rodiska a ich rodičia už nežijú, udržiavajú kontakt so slovenčinou. Či už prostredníctvom masmédií, alebo príbuzných doma a na Slovensku.

Zuzana Hollósyová Šutinská