Obec Čabačud sa nachádza neďaleko Sarvaša, pozdĺž hlavnej cesty č. 44, vedúcej do Békešskej Čaby. Pozostáva z troch častí: centrálnej, periférnych majerov a samôt, ktoré tu nazývajú sálaše.

Podľa štatistických údajov v januári tohto roku mala 1 917 obyvateľov. V roku 2001 sa 95% hlásilo k maďarskej a 5% k slovenskej národnosti. Do zoznamu slovenských voličov sa v roku 2010 zapísalo 240 občanov a 157 sa na voľbách slovenskej samosprávy zúčastnilo.

Obyvatelia obce žijú hlavne z poľnohospodárstva, niektorí pracujú v miestnych firmách alebo v okolitých väčších mestách ako je Sarvaš, Kondoroš, alebo Békešská Čaba. Najväčším zamestnávateľom je obecný úrad, v jeho inštitúciách pracuje 60 ľudí. V Čabačude sa objavil aj poľovnícky turizmus. Poľovnícky spolok tu organizuje poľovačky na drobnú a na vysokú zver pre Nemcov a Talianov.

O pomenovaní obce existujú dve legendy. Podľa jednej poľovník Csaba na tomto mieste rozložil pasce a neskôr tu vzniklo osídlenie. Druhý prameň vychádza z toho, že slovo „csűd” je odvodené od „cső” - rúra, trúbka a trúbky používali vojaci, preto údajne na tomto území táborili obrancovia čabianskeho hradu. Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1444 (Chabachyde). Listina z roku 1456 ju uvádza ako majetok župana Jánosa Hunyadiho, ktorému daroval majetok kráľ Žigmund. V roku 1596 obec zničili Turci. Zachovalo sa tvrdenie, že tehly zo zbúraných domov Turci poodvážali do Sarvaša a postavili z nich tamojšie kúpele. Po znovuosídlení v XVIII. storočí, keď sem prišli slovenské rodiny z Hontianskej stolice, sa Čabačud stal časťou panstva v Békešskom Sv. Ondreji. Miestni obyvatelia bojovali aj v sedliackom povstaní roku 1735. V rokoch 1848-49 sa tu skrýval barón József Eötvös. Istý čas tu žil minister cirkevných vecí a školstva Ágoston Treffort, na jeho počesť miestna základná škola od roku 2001 nesie jeho meno. Osada do roku 1924 patrila k panstvu v Békešskom Sv. Ondreji, potom sa z nej stala samostatná obec. Odvtedy sa datuje jej novodobá história. V tom čase tu žilo 1 388 osôb. V roku 1932 už mala obec vlastnú školu, artézsku studňu a železničnú stanicu. Dynamický rozvoj zastavila II. svetová vojna. Život tunajšej slovenskej komunity negatívne ovplyvnila výmena obyvateľstva v rokoch 1946-1947, keď sa veľa slovenských rodín presťahovalo do Československa a namiesto nich sem prišli tamojšie maďarské rodiny.

Čo sa týka pozoruhodností, v srdci obce sa nachádza Námestie ústavy, ktoré je chránenou prírodnou rezerváciou. Pozoruhodná je tunajšia alej sofory japonskej previsnutej, mohutných stromov s prekrásne voňajúcimi kvetmi a evanjelický kostol, vybudovaný pred 60. rokmi. Oproti kostolu stojí obnovená artézska studňa Czárán, ktorú vyvŕtali v roku 1931. Na vrchole studne je socha cikajúceho chlapca, ktorú zrekonštruoval sochár György Egri. Medzi ďalšie pozoruhodnosti obce patrí obilnica, ktorá bola postavená v roku 1867 podľa projektu Miklósa Ybla a ktorú dodnes používajú.

Záujmy Slovákov v obci zastupuje slovenská samospráva, na čele ktorej stojí Katarína Fehérová. Zástupkyňou predsedníčky je Zuzana Paličková a členkami sú Alžbeta Gömöriová a Alžbeta Kožuchová. Slovenský volený zbor bol založený v roku 2002, prvou predsedníčkou bola učiteľka slovenčiny Judita Oláhová. - Pani Oláhová už aj predtým chcela založiť zbor, len nemala okolo seba takých ľudí, s ktorými by mohla realizovať vytýčený cieľ. Tunajšia slovenská komunita aj pred založením slovenskej samosprávy mala občianske organizácie. S veľkým úspechom tu pôsobil spevácky zbor, ktorý vystupoval v okolitých Slovákmi obývaných osadách, - informovala nás Katarína Fehérová, ktorá je natoľko Slovenka, že do svojich šiestich rokov nevedela ani slovo po maďarsky. Vyrastala u starých rodičov, ktorí s ňou rozprávali len po slovensky. Keď ju matka zapísala do školy, musela vynechať rok, aby sa naučila po maďarsky, až potom mohla ísť do prvej triedy. Na svoju slovenčinu je veľmi hrdá, lebo po založení slovenskej samosprávy tri roky chodila na kurz slovenského jazyka, ktorý viedla miestna slovenčinárka Anna Somogyváriová Huňová. Ako povedala, za krátky čas si oživila zabudnuté slová a dnes s radosťou číta aj náš týždenník. Podľa pani predsedníčky čabačudskí Slováci tvoria vynikajúci kolektív, ktorý sa aktívne zapája do všetkých miestnych podujatí a stará sa o zachovávanie slovenských tradícií.

Slovenská samospráva v Čabačude od svojho založenia úspešne spolupracuje s komlóšskou a pitvarošskou slovenskou samosprávou. Kontakty s nimi nadviazala J. Oláhová, ktorá sa v Pitvaroši zoznámila s tamojšou slovenčinárkou Annou Molnárovou, pochádzajúcou zo Slovenského Komlóša. Vynikajúce kontakty má s dolnozemskými slovenskými volenými zbormi, najužšie spolupracuje so sarvašským regiónom, čiže samosprávami v Sarvaši, Kardoši, Irminčoku a Kondoroši. Veľmi dobré pracovné styky má aj so zbormi v Békešskej Čabe, Poľnom Berinčoku, Čorváši, Gerendáši, Telekgerendáši, Kétšoproni, Segedíne a Senváclave. Priateľské styky udržiava aj s Elečanmi, s ktorými nadviazala kontakty počas Valného zhromaždenia Zväzu Slovákov v Maďarsku v Hronci. Obecná a slovenská samospráva v Eleku každý rok v auguste usporadúva Svetové stretnutie Elečanov, na ktorom sa každý druhý rok zúčastňuje aj Čabačudský spevácky zbor. Ich najnovšími priateľmi sú Slováci z Novej Huty, s ktorými sa zoznámili tiež v Hronci a od vlaňajšieho roku organizujú výmenné návštevy.

Podľa pani predsedníčky v tomto roku nemajú finančné ťažkosti. Vlani v auguste dostali diferencovanú podporu za vykonanú činnosť v hodnote viac ako 2 milióny forintov, spomedzi slovenských samospráv štvrtú najvyššiu podporu tohto druhu. Na tento rok preniesli 1 161 000 forintov. Tohoročná podpora zo štátneho rozpočtu činí 214 000 forintov, takže majú finančné zázemie na organizovanie podujatí.

Vo februári si pripomenuli 15. výročie založenia miestneho speváckeho zboru. Na oslavy pozvali slovenské spevokoly z regiónu. Program si prišlo pozrieť približne stotridsať divákov - miestnych Slovákov. Každý rok v polovici marca organizujú ukážku tradičných slovenských jedál. V tomto roku predstavili v kultúrnom dome domáce polievky, hlavné jedlá, halušky, šišky a rôzne sladké a slané koláče a zákusky. Jedlá pripravili miestne Slovenky z vlastných surovín a zadarmo pohostili každého, kto zavítal na toto podujatie. V máji usporadúvajú národnostný deň, na ktorý pozývajú nielen miestnych obyvateľov, ale aj Slovákov z celého regiónu. O toto podujatie je obrovský záujem. Pravidelne sa na ňom predstavujú aj deti z miestnej materskej a základnej školy, ktoré sa učia slovenčinu. V tomto roku okrem nich vystúpil aj spevácky zbor Borouka z Telekgerendášu a miestny spevácky zbor. 10. novembra organizujú tzv. večierky, na ktoré už teraz pozvali Slovákov z Poľného Berinčoka, Kétšoproňu, Eleku a Čorváša. Korene tejto tradície siahajú do dávnejších čias. Ľudia sa kedysi po zozbieraní úrody stretli na večierku, aby pohostili susedov domácimi zákuskami, pukancami a vínom a porozprávali sa pri prestretom stole. Na počesť tejto tradície usporadúvajú večierky, na ktorých ponúknu hostí sendvičmi, čajom a zákuskami. V decembri oslavujú spoločné Vianoce s kultúrnym programom, v ktorom vystupujú škôlkari a žiaci miestnej školy.

V materskej škole sa v tomto školskom roku zoznamuje so slovenčinou v troch skupinách šesťdesiatosem detí. Vedúcou škôlky je Angyalka Kórogyiová, ktorá spolu s učiteľkami Agnešou Vargovou Hipskou a Emeše Hruškovou Hajdúovou vedú slovenské zamestnania.

V základnej škole prebieha výučba slovenčiny už šiesty rok, zúčastňuje sa na nej 99 percent žiakov. 142 detí vyučujú 4 a pol hodiny týždenne slovenský jazyk a slovenskú vzdelanosť Anna Somogyváriová Huňová zo Sarvaša a Emeše Hrušková Hajdúová z Irminčoku. Pravidelne chodievajú na Slovensko, v tomto roku odcestuje do školy v prírode 14 žiakov, čiže celá piata trieda. V inštitúcii v rámci záujmového krúžku pôsobí aj 23-členná citarová skupina, ktorá má v repertoári veľa slovenských ľudových piesní. Skupiny začiatočníkov a pokročilých vedú vedúci speváckeho zboru Jozef Major a Emeše Hrušková Hajdúová. 20-člennú tanečnú skupinu, ktorá sa zaoberá aj so slovenskými tancami, vedú Tomáš Hanko a Alžbeta Bakróová zo Sarvaša.

Slovenská samospráva v Čabačude podporuje 15-ročný spevácky zbor, vedúcim ktorého je Jozef Major. 22-členný spevokol vystupuje hlavne v Slovákmi obývaných obciach, v repertoári má predovšetkým miestne slovenské ľudové piesne. Zbor má aj šesťčlennú citarovú zložku, ale spevákov občas sprevádzajú aj dvaja harmonikári. Pravidelne sa zúčastňuje na rôznych súťažiach a na kvalifikačnej súťaži ZSM mu trikrát prisúdili Zlatého škovránka.

Slovenská samospráva úzko spolupracuje aj s 84-členným miestnym slovenským spolkom, vedúcou ktorého je knihovníčka Melinda Fábriová. Jeho členovia tvoria vlastne bázu miestnej slovenskej komunity. Zapájajú sa do organizovania aktivít, ženy pečú, varia a robia všetko v záujme úspešného priebehu podujatí.

Katarína Fehérová nás informovala o tom, že ich zbor podpísal dohodu o spolupráci s rodičovským združením školy, miestnym evanjelickým zborom, klubom dôchodcov, spolkom telesne postihnutých a klubom mnohodetných rodín. Navzájom navštevujú svoje podujatia a pomáhajú si.

Slovenský volený zbor má mimoriadne dobré vzťahy s obecným zastupiteľstvom. Od obecnej samosprávy dostal samostatnú miestnosť v budove kultúrneho domu, režijné náklady hradí obec. Divadelnú sálu kultúrneho domu môže používať bezplatne a ak potrebuje pomoc, pracovníci obecného úradu na čele so starostom Józsefom Molnárom mu ju vždy ochotne poskytnú. Slovenská samospráva sa zasa zapája do všetkých miestnych podujatí, na ktorých ženy tradične varia a pečú slovenské jedlá. Najbližšie sa zúčastnia na Dni obce, ktorý sa tohto roku uskutoční 7. júla.

Andrea Szabová Mataiszová