Vtáka poznáš po perí a človeka po reči - často s úsmevom pripomínal ľudové príslovie profesor Ján Stanislav. Mal na mysli, že kultúrneho človeka, dobrého herca, speváka poznáme podľa kultivovanej reči a správnej výslovnosti.

Učenca Jána Stanislava právom považujeme za jedného z prvých slovenských profesionálnych jazykovedcov a jeho dielo možno pokojne prirovnať k dielu Antona Bernoláka.

Ján Stanislav sa narodil 12. decembra 1904 v Liptove v malej drevenici na začiatku dediny Liptovský Ján. Bol tretím dieťaťom Jána Stanislava a Paulíny, rodenej Chvojkovej, ale jeho dve staršie sestry zomreli v útlom veku. Otec bol chudobný debnár, opravoval a robil kuchynské nádoby. Mama, kým sa nevydala, slúžila. Postupne do rodiny pribudli ďalšie deti: Michal, Rudolf, Pavlína a Margita a rodina sa musela presťahovať do časti jednej z bývalých zemianskych kúrií, akých bolo v Liptovskom Jáne sedemnásť. Otec sa kúpou domu zadlžil, ale remeslo veľmi nevynášalo, mal čo robiť, aby vyživil rodinu a na dlhy mu nezvýšilo. Dlhy za dom počkali až na syna Jána, ktorý ich vyplatil z prvých honorárov za diela Liptovské nárečie a Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda.

Do školy začal Ján Stanislav chodiť v septembri 1910 a po skončení ľudovej školy išiel do gymnázia v Levoči, kde vtedy učili Slováci, Nemci i Maďari. Slovenské vyučovanie sa v škole zaviedlo až v marci 1919, keď ju prevzal Anton Štefánek. Čoskoro však Ján Stanislav prešiel na gymnázium do Liptovského Sv. Mikuláša, kde sa slovenčina učila svedomitejšie. Cez prázdniny si šikovný študent zarábal u notára a vyučoval „hlúpe deti bohatých rodičov za 5 Kč na hodinu“, ako si uvádzal v životopise.

V júni 1924 zmaturoval a odišiel študovať slovenský a francúzsky jazyk na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pedagógovia pobadali jeho zanietenie a mimoriadny záujem o štúdium. Ujali sa ho najmä profesori Miloš Weingart, Albert Pražák a Frank Wolman, ktorí ho viedli k štúdiu nárečí a ľudovej slovesnosti v Liptove. Študenti v tom čase chodili zbierať staré písomnosti a knihy po dedinách, čítali diela klasikov a už v druhom ročníku písali náročné práce a referáty. To bol aj prípad Jána Stanislava. Dňa 14. decembra 1928 obhájil dizertačnú prácu Nárečia východnej tretiny Liptova (hláskoslovie, tvaroslovie) a stal sa doktorom filozofie. Zavŕšil významnú etapu života a nehanbil sa za slzy, keď ho doma objala šťastím dojatá mama. Bratislavské štúdiá preňho znamenali veľa, profesori si ho obľúbili, vážili si jeho talent a nesmiernu húževnatosť. Radi s ním spolupracovali i po skončení štúdia a silné puto vedcov prerástlo do hlbokého osobného priateľstva. Čerstvý doktor filozofie zostal v Bratislave a stal sa asistentom Slovanského seminára Univerzity Komenského, ale len nakrátko.

Po Novom roku 1929 ho pozval jeho bývalý profesor Miloš Weingart do Prahy na ministerstvo školstva a národnej osvety. Ján Stanislav sa chcel zdokonaliť v českom jazyku a navštevoval prednášky profesorov slovanskej filológie na Karlovej univerzite, preto pozvanie prijal a na jar roku 1929 sa odsťahoval do Prahy. Svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval. Praha - mesto s bohatým kultúrnym zázemím, neopakovateľnou atmosférou, centrum slavistiky a iných vedných disciplín, si ho získala. Dobré podmienky na štúdium mal aj v Slovanskom seminári, kde chcel profesor Weingart z neho vychovať svojho nástupcu. Ján Stanislav sa mu za to odmeňoval príslovečnou húževnatosťou, usilovne študoval, publikoval, zbieral materiály a spracúval ich pre svoj prvý veľký spis Liptovské nárečia. Na tomto diele pracoval vyše päť rokov. Pri výskume nárečí si zapisoval i rozprávky, tak ako ich počul od prostých ľudí. Neskôr ich publikoval pod názvom Niekoľko rozprávok z východnej tretiny Liptova. Profesor Weingart najlepšie videl, ako prostredie Karlovej univerzity pôsobí na jeho slovenského asistenta a vedel, že ak chce z neho vychovať jedinečnú vedeckú osobnosť, musí mu umožniť ísť zbierať skúsenosti aj do sveta. Na jeho návrh vyslalo vedenie filozofickej fakulty Jána Stanislava na študijné pobyty na univerzity, kde bola slavistika na vysokej medzinárodnej úrovni. V rokoch 1930 až 1932 bol na študijnom pobyte v Belehrade, Ľubľane, v poľskom Krakove a Paríži. Do cudziny chodieval na rôzne kongresy a konferencie i v neskorších rokoch.

Do Prahy sa Ján Stanislav vrátil v apríli 1932, práve vtedy, keď mu v Matici slovenskej v Turčianskom Sv. Martine vychádzala kniha Liptovské nárečia. No v práci nepoľavil ani potom a už v roku 1933 zostavil zborník Ríša Veľkomoravská a vydal Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Začiatkom roka 1934 sa stal docentom a členom Slovanského ústavu v Prahe a Société des Slavistans v Paríži. O dva roky neskôr už bol najmladším profesorom v Československu. V tom období spoznal aj svoju budúcu manželku, poslucháčku Hudobnej a dramatickej akadémie pre Slovensko Delfínu Kramplovú, s ktorou sa zosobášili v júli 1938. Manželom sa roku 1939 narodil syn Ivan a roku 1950 syn Juraj.

Vo vedeckej práci pokračoval Ján Stanislav aj počas druhej svetovej vojny. Vyšli mu knihy K jazykovednému dielu Antona Bernoláka, Kultúra starých Slovákov a Slovanskí apoštoli Cyril a Metod a ich činnosť vo Veľkomoravskej ríši a niekoľko štúdií. Po vojne vo svojej publikačnej činnosti pokračoval, vyšli mu diela z oblasti súčasného slovenského spisovného jazyka Slovenská výslovnosť a Hudba, spev, reč. Syntézu jeho výskumov reprezentujú skriptá Slovenská historická gramatika 1 - 4, a najmä prvá historická gramatika slovenčiny Dejiny slovenského jazyka 1 - 5. V školskom roku 1958 - 1959 bol Ján Stanislav prodekanom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Pravidelne sa zúčastňoval na medzinárodných zjazdoch slavistov v Európe, kde zaujal fundovanými prednáškami.

Krátko pred smrťou sa Ján Stanislav podrobil operácii hrubého čreva, z ktorej sa zotavoval vo svojom rodisku. Zomrel 29. júla 1977 vo vlaku na ceste späť do Bratislavy. Pochovaný je na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.

Jozef Leikert