„Samo andjeli znaju, kako je u raju...“ - spieva skupina Burin na terase s úchvatným výhľadom na Jadran. Sme na kopci nad dedinkou Martinščica, odkiaľ vidno dokonca aj kúsok otvoreného mora, čo je v tomto svete prehustených ostrovov vzácnosť.

Aj preto si myslím, že okrem anjelov viem aj ja, ako je v raji: pravdepodobne tak, ako tu, na ostrove Cres.

„My by sme chceli byť a aj sme eko-ostrov. To znamená, že všetko, čo tu ľudia jedia, pijú, konzumujú, je prírodné, bez akejkoľvek chemickej úpravy. Dôkazom toho je sup bielohlavý, ktorý si tu našiel domov, lebo tu môže bez problémov žiť a lietať“ - to je zasa argument riaditeľky turistického spoločenstva Cresu Sanji Živanovičovej. Profesionálka okamžite, ako sa dáme do reči, začne chváliť českých, slovenských a maďarských turistov, že akí sú dobrí, vzácni, uctievaní. Len aby ich bolo čo najviac!

Olivový olej ako materinské mlieko

Rád by som citoval aj supa bielohlavého, ale som ho videl iba z diaľky, ak to nebola náhodou čajka. Nezávisle od toho získavam dôkazy, že som v raji. Jem napríklad šalviový med, ktorý je vo svojej kategórii najlepší na svete, aj preto, lebo šalviové polia tu naozaj žijú v stopercentnej čistote. Alebo pijem - áno: pijem! - olivový olej, v ktorom cítiť tisícročné tradície, pot tunajších ľudí, vrelé kamene, slankavosť mora, ktorú sem prifúkne horúci či chladný vietor, zelenú i žltú farbu rastlinstva navôkol, horkastú či kyselkavú chuť dužiny olivy.

„Olivový olej je ako materinské mlieko, lebo ho možno dávať novorodeniatkam“ - túto najkrajšiu vetu, ktorú som na ostrove Cres počul, vyriekol konateľ miestnej fabričky na výrobu olivového oleja Matteo Ferarič. „Olej obsahuje všetko, čo prečisťuje to, kadiaľ tečie v ľudskom tele krv. Cresania sú mimoriadne zdraví, nemajú zdravotné problémy, s krvným tlakom tobôž nie. Vďaka olivovému oleju a z olivového oleja žili celé stáročia a žijú aj dnes.“ Matteo je aj šéfom spomínanej speváckej skupiny Burin. Šesť chlapov ovláda všetky pesničky o Jadranskom mori. Aj pod ich vplyvom vyhlasujem odteraz za svoj Cres, tento najväčší chorvátsky ostrov v Jadranskom mori (o tento titul súťaží so susedným ostrovom Krk, ale ich premerali a minimálny rozdiel zistili v prospech Cresu). Hoci už raz bol - ak aj nie môj, ale už raz patril mojim-našim predkom. Bol totiž súčasťou Rakúsko-uhorskej monarchie, čiže aj Cres bol náš! Tak ako Rijeka-Fiume, odkiaľ sa preplavovala vybraná spoločnosť aj sem. Ale až potom, čo sa otec neskoršieho cisára-pána Františka Jozefa - Karol František - ráčili 1. júna 1845 na parníku preplaviť z Rijeky do mesta Cres. Bol vlastne prvým turistom, pretože dnešní Cresania rátajú presne od tohto dátumu začiatok turizmu na ostrove. Bolo to práve pred 167. rokmi. Je jasné, že sa medzitým na dlhšie obdobie nazýval ostrov aj Cherso, ale mne talianska nadvláda takto spätne vôbec nevadí.

Kultúra z kláštora

Apropo, Taliani! „Kláštor Františka svätého v Crese je jedným z najstarších takýchto objektov v tomto područí, postavili ho v polovici 13. storočia, keď naši predkovia, františkánski mnísi, museli z Talianska utekať. V chudobe, čistote a poslušnosti tu žili celé stáročia, spolu s miestnymi ľuďmi“ - zamýšľa sa nad minulosťou hlava tohto mníšskeho spoločenstva, takzvaný gvardian kláštora a magister tunajších postulantov, páter Zdravko Tuba. Sme v jednom z najkrajších pamiatok, ktoré nie sú mŕtve, naopak, sú živé. „Kláštor poskytuje priestor na letné kultúrne večery, ktoré sa práve začali v meste, čiže františkáni na Crese ponúkajú aj cez kultúru duchovnú obnovu.“

Akoby na povel zazvučia zvony, avšak tie o chvíľu prehlušia delobuchy, ktoré nám pripomínajú, že v týchto dňoch je v celom Chorvátsku vrcholom kultúry futbal. A v každej reštaurácii v zálive mesta Cres je veľkoplošný televízor, akurát beží zápas Taliansko-Chorvátsko, a „naši“ práve dali vyrovnávací gól.

Pred delobuchmi, a vôbec, pred rušnejším mestom možno utiecť, skryť sa v nespočetných malých zákutiach ostrova. Mne sa pošťastilo spoznať skutočnú oázu - dedinku Martinščica, kde som v plnej šírke pochopil význam možno trocha detinského, zato pravdivého hesla „No stres on Cres“. A kde som večer, na terase reštaurácie Zlatni Lav narazil na „klapu“ Burin na čele s Matteom. Trocha som im kibicoval, spolu s nimi som spieval aj ja clivú pesničku, ktorá výstižne vyjadruje aj moje citové rozpoloženie večer pred odchodom z Cresu: „... samo bol u duši...“, čiže iba bôľ v duši.

Ak to tak nebolo, nech viac neuvidím more!

Gregor Martin Papucsek