I tento rok je v znamení mnohých významných výročí v dejinách Slovenska. A jedným z nich je i dvestopäťdesiat rokov, ktoré uplynú od narodenia tvorcu prvej spisovnej slovenčiny - Antona Bernoláka - človeka, ktorý hoci sa aj významne zapísal do dejín slovenského národa, bol občas opomínaný ba až obviňovaný z neslovenskosti a povrchnosti pri tvorbe prvého spisovného jazyka.

Ozývali sa hlasy, že vraj nabádal, aby sa ľudia učili maďarčinu a aké to bude, až bude ona znieť po celej uhorskej krajine. Nedokonalosť ním vytvorenej slovenčiny vyvrátili mnohí literáti tej doby, najmä básnik Ján Hollý, ktorý popri vlastnej básnickej tvorbe v bernolákovčine do nej prebásnil i väčšinu antickej literatúry. Hoci sa Bernolák cítil vlastencom uhorským a rozhodne nevolal a ani volať nemohol po rozbití Uhorska, nebránilo mu to však, aby si uvedomoval, že krajina potrebuje nevyhnuté reformy. Preto nadšene podporoval tereziánske a jozefínske reformy a vadilo mu, že po smrti cisára Jozefa II. jeho brat Leopold v nich nepokračoval podobne ako si uvedomoval konzervatívnosť uhorskej šľachty, pre ktorú ani Jozef nemohol všetko (čo chcel zmeniť) dotiahnuť do konca. Pre vznik spisovného jazyka tu bol tlak zo strany samotného cisára Jozefa, ktorý zrušil v Uhrách latinčinu ako dorozumievací úradný jazyk a zaviedol nemčinu a zároveň neustále siliace snahy z maďarskej strany - teda nebezpečenstvo z dvoch strán a to germanizácie a maďarizácie. Situácia na Slovensku bola vtedy po stránke jazykovej značne problematická. Nebolo to z dôvodu, žeby chýbala literárna tvorba, i keď nebola spisovná slovenčina. Tvorba tu bola iba často opomínaná, takže to pôsobí dojmom akoby sa v dobe predštúrovskej až na niekoľko (sem-tam) udalostí nič nedialo. Ako vieme, úradnou rečou bola latinčina, takže vedecké spisy, kroniky i časť beletrie boli písané po latinsky, evanjelici písali v bibličtine (majúcej pôvod v starej češtine) gréckokatolíci a pravoslávni, ktorí používali ako svoj bohoslovecký jazyk staroslovienčinu, uvažovali o jej reformovaní, teda prispôsobení požiadavkám doby, z čoho vznikol plán spoločného jazyka s Rusínmi. A katolícka časť? Tá sa držala hovorovej slovenčiny, kde prevažoval trnavský dialekt. Prečo on? Trnava bola centrom mnohých škôl vrátane univerzity, bolo tu množstvo kláštorov, boli tu tlačiarne. Pravda, na univerzite sa prednášalo v latinčine, ale i tak vzhľadom na to, že prevažná časť katolíckej inteligencie mala väzbu na Trnavu, malo to vplyv na vypracovanosť trnavského dialektu a tak sa dalo predpokladať, že pokiaľ sa ujmú tvorby spisovného jazyka katolíci, vezmú si ho za základ. Z toho vychádzal i Bernolák - preto utvoril prvú spisovnú slovenčinu na základe západoslovenského nárečia, ale keďže si uvedomoval rozdiely medzi jednotlivými nárečiami v krajine, tak ju doplnil o množstvo výrazov z nárečia stredoslovenského. Ako je známe, mnohí romantici nadsadzovali a tak i Bernolák pod vplyvom romantizmu veril (alebo chcel veriť), že slovenčina tu kedysi už bola, ale je iba „tŕním zarastená“. Ako teda hodnotiť Bernolákove snahy? V žiadnom prípade by nemal byt' opomínaný i keď sa jeho slovenčina ujala iba u katolíckej časti. Evanjelici si naďalej podržali bibličtinu, gréckokatolíci a pravoslávni spoločný jazyk s Rusínmi. Anton Bernolák sa narodil 3. októbra 1762 v Stanici na Orave. Vyštudoval teológiu v bratislavskom seminári, ktorý bol v tej dobe jedným z centier pokrokových myšlienok. V roku 1789 napísal po latinsky akúsi učebnicu slovenčiny, vtedy ešte hovorovej, kde sa pokúsil zachytiť jej momentálny stav. V roku 1792 vyhlásil západoslovenské nárečie za spisovný jazyk a rok na to vydal prvú učebnicu spisovnej slovenčiny. V tom roku tiež zakladá spolok zvaný Učené tovarišstvo združujúci pokrokovo orientovaných katolíckych kňazov. Išlo o prvý špecifický spolok v dejinách Slovenska a najpočetnejší vo vtedajších Uhrách. Jeho úlohou bolo šíriť spisovný jazyk, ale tiež pôsobiť na obyvateľstvo, najmä na vidieku, v duchu pokrokových myšlienok, tak ako to chcel cisár Jozef II., podľa ktorého predstáv mali kňazi nielen slúžiť omše, ale i vysvetľovať vidieckemu obyvateľstvu nové metódy v poľnohospodárstve. V roku 1806 zostavil slovník slovensko-česko-nemecko-maďarsko-latinský, kde chcel demonštrovať, že sa slovenčina - čo do slovnej zásoby, ostatným jazykom vyrovná. Nedá sa povedať, že by mal plné pochopenie aj u predstaviteľov katolíckej cirkvi, ale bolo šťastím, že vtedajší ostrihomský arcibiskup Juraj Palkovič bol nadšený vlastenec a ochranca bernolákovcov, známy tiež svojím výrokom: „I keby som sa dostal na Petrov stolec (stal sa pápežom), Slovákom vždy zostanem.“ Anton Bernolák zomrel 15. januára 1813 v Nových Zámkoch a je pochovaný v kaplnke Najsvätejšej Trojice, neďaleko centra mesta.

Vladimír Kasjaněnko

Slovenské dotyky