Začalo sa to začiatkom 90. rokov priateľským futbalovým zápasom medzi obcami Ohrady a Mostová. O niekoľko rokov neskôr k nim pribudli aj futbalisti zo Strekova, založili si putovný pohár a stretávali sa raz ročne vždy v inej osade.

Prečo píšeme o týchto maďarských lokalitách na Slovensku? Preto, lebo v roku 2004 k nim pribudla osada z Maďarska a o niekoľko rokov aj slovenská obec z Maďarska. Vlastne kvôli tej poslednej, Kirti, kde dodnes žijú aj Slováci. Práve Kirť hostila 11. augusta predstaviteľov osád s názvom Kürt. Áno, spomenuté osady a ešte ďalšie dve spája ich maďarské pomenovanie. Od polovice minulého desaťročia sa pravidelne stretávajú ich predstavitelia, striedavo vždy v inej osade.

Obec Kirť leží na úpätí pohoria Čerhát, pozdĺž potoka Céklavölgyi. Kedysi mala názov Kyrth. Existovala už v stredoveku. Rímskokatolícky kostol bol postavený v klasicistickom štýle roku 1702, v 19. storočí bol prestavaný. Evanjelický kostol vybudovali roku 1785 v neskorobarokovom štýle. Baptistická modlitebňa pochádza z roku 1920. Osada má 560 obyvateľov. Dodnes tu žijú slovenské tradície. Kirť vlastnil gróf Wilczek, ktorý tu dal koncom 18. storočia postaviť kaštieľ. Koncom druhej svetovej vojny bol však úplne zničený, nezachoval sa z neho ani kameň. Meno grófa uvádzajú nielen kroniky, ale aj názvy základnej a materskej školy, kde sa vyučuje slovenčina. V Kirti žijú pobožní ľudia. Napriek tomu, že je to malá dedina, má dosť silný katolícky aj evanjelický cirkevný zbor, v oboch sú aj veriaci slovenského pôvodu.

Program stretnutia obcí s názvom Kürt sa začal ekumenickou bohoslužbou v miestnom evanjelickom kostole. Potom predstavitelia spriatelených osád položili vence k pomníku obetí svetových vojen a zúčastnili sa na rôznych športových a gastronomických súťažiach. Pre deti pripravili remeselnícke zamestnania na futbalovom ihrisku, ale najväčší záujem bol o nafukovací hrad.

Ako mi prezradila starostka Kirťu Katarína Sebenská Paliková, tieto stretnutia sa rozšírili aj na oblasť kultúry. „Na podujatiach predstavíme svoju kultúru, zmerajú si sily športovci a šikovnosť gazdinky, ktoré uvaria typické jedlá svojho kraja,“ povedala pani starostka a dodala, že Kirťania vždy pripravia halušky, o ktoré je veľký záujem vo všetkých spriatelených osadách. Či sú s bryndzou, alebo s kapustou, minú sa raz-dva, ani sa nenazdajú.

V parku oddychu čakala záujemcov ozajstná kavalkáda chutí a farieb. Tí smelší si mohli dokonca vyskúšať miesenie cesta, drevorezbárstvo, ale aj ľudový kroj. Miestny drevorezbár Július Duka sa nenarodil s dlátom v ruke, ba tomuto remeslu sa začal venovať iba pred piatimi rokmi kvôli sľubu, ktorý dal svojmu mentorovi. „Začalo sa to tak, že môj dobrý známy František Tóth redigoval miestne noviny a neraz uverejňoval kresby, ktoré som zhotovil v mladosti. On mi povedal, že začal kresliť, keď mal 50 rokov a ja som mu sľúbil, že sa tiež budem venovať umeniu, keď zavŕšim päťdesiatku. Hoci on sa toho nedožil, musel som dodržať dané slovo. Aj keď nekreslím, vybral som si drevorezbárstvo,“ prezradil mi o sebe J. Duka. Kým sme sa rozprávali, predviedol taje drevorezby môjmu synovi Oliverovi, ktorý s radosťou klopkal do dláta. Pána Duku pozývajú aj do táborov, ktoré usporadúvajú v Kirti, kde ukazuje deťom, ako sa rodia tieto krásne veci z dreva. Účastníci tábora spoločne urobia plaketu na pamiatku.

Vedľa stánku pána Duku som spozorovala zaujímavé exponáty. Ako keby sa vysťahovalo obecné múzeum: dobový nábytok a tradičný ľudový kroj skrášlili jednoduchý vojenský stan. Skutočne lákavým ho však urobili prívetivé ženičky. Už som vedela, že som prišla na miesto, kde si možno vyskúšať miestny kroj. Bez okúňania sme sa pustili do reči. Novohradský ľudový kroj je prekrásny: každodenný, ktorý nosia staršie ženy, ale najmä sviatočný, v akom vystupujú speváci a tanečníci. Práve sviatočný si mohli vyskúšať návštevníci stanu, kde im ženičky vysvetlili, koľko sukní sa nosilo: tri spodné a jedna vrchná, plisovaná, s tzv. tureckým motívom. Cez všedné dni nepoužívali biele spodné sukne, ale pod vrchnú si obliekli staršie. Vraj kirťanské ženy vždy nosili zástery. Nie je to tak dávno, čo sa väčšina žien zriekla ľudového kroja a vymenila ho za „mestské háby“. Mnohým kroj dodnes chýba. Mala som taký pocit, že sa v ňom cítili byť krajšie ako v dnešnej konfekcii. Ale čo už, doba bola iná a mnohí sa jej poddali. Sú však výnimky, nájdu sa Kirťanky, ktoré nosia tradičný ľudový kroj nielen na vystúpenia, ale aj vo všedné dni. Niektoré z nich prišli aj na kultúrny program, aby si zaspomínali na dávne časy.

Na čele slovenského diania v tejto obci je Jozef Budai. 80-ročný bývalý učiteľ fyziky nás ako vždy, aj teraz srdečne víta a ochotne sa pustí do rozprávania. Miestny slovenský páví krúžok vznikol roku 1970. So slovenskými piesňami a zvykmi miestneho zberu pravidelne vystupoval na obecných, župných i celoštátnych podujatiach. Pred niekoľkými rokmi sa členovia krúžku rozhodli ukončiť svoju činnosť. Totiž doľahli na nich problémy vyplývajúce z ubiehajúceho času. Naďalej však radi spievali a počas jednej návštevy osady s názvom Kürt sa rozhodli, že to predsa len ešte raz spolu skúsia. Na tohoročné stretnutie nacvičili Kirťanskú svadbu. Maďarské a slovenské piesne sa striedali počas odobierky nevesty, pochodu do kostola, prvého tanca novomanželov, tanca so sviečkami, tanca s mladou nevestou, vankúšového tanca, príchodu nepravej nevesty a svadobnej zábavy. Ako mi prezradil J. Budai, choreografiu pripravila Anika Kenyeresová a do práce sa im podarilo zapojiť nielen staršiu, ale aj mladšiu generáciu Kirťanov. Možno práve tohoročná svadba znamená nový začiatok v prezentácii ľudovej kultúry tejto novohradskej obce.

Keď sme už pri mladých, nezabudnime ani na školu. V základnej škole, ktorá, ako sme už spomenuli, nesie meno bývalého zemepána obce, sa vyučuje slovenčina štyri hodiny týždenne. Hoci pán Budai mi prezradil, že výučba slovenčiny je z roka na rok ťažšia, a to nielen kvôli tomu, že učitelia nie sú dostatočne pripravení, ale aj preto, lebo deti si z domu neprinášajú žiadne znalosti jazyka svojich predkov. To však neznamená, že by nerady tancovali, alebo, čo je najpotešujúcejšie, nerady si zahrali divadlo. Detský divadelný krúžok z Kirťu nie je neznámy tým, ktorí sledujú slovenské detské divadelníctvo v Maďarsku. Je častým účastníkom prehliadky detských divadelných súborov a neraz vyhral aj prestížne ceny. Ako mi povedala starostka obce, vždy sa najprv naučia dramatizovanú rozprávku po maďarsky, tú im potom preložia do slovenčiny a deti si osvoja slovenský text. Hrajú ju v obidvoch jazykoch nielen pre širšiu verejnosť, ale aj pre svojich rodičov, kamarátov a učiteľov. Na medzinárodné stretnutie sa pripravili tiež so svadbou, a to s detskou svadbou. Hoci iba po maďarsky, ale aspoň v peknom miestnom kroji.

Okrem nich vystúpili aj členovia skupiny Tancujúce päty z Dengelegu, ktorí zožali obrovský úspech. Pre mňa bol najzaujímavejší stan ďurských dôchodcov v parku oddychu, kde varili lečové ragú s vlastnoručne vyrobenými knedľami. Perfektne skrížili slovenskú a maďarskú gastronómiu.

Eva Patayová Fábiánová