V rámci osláv osídlenia Sarvaša Slovákmi predstavitelia Slovenskej republiky, slovenských družobných miest a miestnej slovenskej samosprávy si pripomenuli 125. výročie narodenia Milana Rastislava Štefánika.

Pamätný akt poctili svojou prítomnosťou o. i. poslanec Národnej rady SR Jozef Banáš, mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo a konzul Ladislav Tischler. Pri pomníku bývalého študenta tunajšieho lýcea žiačky Beatrix Hrušková a Adriana Kissová predniesli báseň Štefana Krčméryho Štefánikova mať. Prominentní predstavitelia Slovenskej republiky vo svojich príhovoroch vyzdvihli zásluhy M. R. Štefánika a položili veniec na jeho pamiatku.

V podvečerných hodinách sa rozozvučali zvony Starého evanjelického kostola a v jeho okolí - na starodávnom kopci Sarvaš - sa schádzali Sarvašania. Postupne sa k nim pridali aj hostia a okoloidúci. Prichádzali vozy a z nich zostupovali zaprášení, umorení sedliaci (členovia Tanečného súboru Samuela Tešedíka a Sarvašského slovenského divadla spolu so Sarvašským jazdeckým klubom), ktorí navzdory dlhej ceste spevom a tancami vyjadrili svoju radosť z nového domova a nádej na lepšiu budúcnosť.

Pravdepodobne takto tomu bolo aj pred 283 rokmi, keď po vyhnaní Turkov, keď nový majiteľ spustošených pozemkov, barón Juraj Ján Harruckern, povolal zo severných končín Uhorska slovenské nevoľnícke rodiny a s nimi znovu osídlil dnešné mesto Sarvaš. Kolonisti, ktorí sa tu usadili (podľa sčítania ľudu z roku 1725 to bolo 34 rodín), sa hlásili u správcu a podmienky usadenia boli zhrnuté do piatich bodov. Tentokrát ich v slovenčine a maďarčine prečítal herec Sarvašského slovenského divadla Lajos Kürthy.

Zástupcovia prisťahovalcov žiadali: „Aby slobodne mohli vyznávať svoje náboženstvo tak, ako to krajinská obyčaj so sebou prináša. Z ohľadu slobody ako novej osady predkladajú poníženú prosbu, aby sa im na niekoľko rokov zabezpečilo oslobodenie od panštiny a iného. Podobne ponížene prosia, aby sa im, keď táto niekoľkoročná sloboda prestane, oznámilo, ktoré povinnosti budú musieť vykonávať pre panstvo. Prosia, aby sa dovolilo pre obec na vlastné náklady vystavať suchý mlyn, ktorý by v budúcnosti bol navždy slobodný a príjmy z neho by sa vynakladali len na obecné dobro a na údržbu mlyna a jeho opravy. Obci by ostala aj krčma, jatka a rybolov. Najmä pre výstavbu kostola a príbytkov pre nových prichádzajúcich obyvateľov prosia, aby teraz i v budúcnosti mohli brať z panských lesov stavebné drevo a pre domáce potreby suché drevo.“ (Prameň: Sirácky J. a kol.: Slováci vo svete. Martin 1980. str. 51.)

Tieto požiadavky - vyhotovené dňa 23. júla roku 1722 v Gyule - boli schválené a podpísané so správcom dobytka na statku Harruckernovcov Jánom Špórerom. Pôvodnú osadnícku dohodu, ktorú Sarvašania pokladajú za zakladaciu listinu dnešného mesta, možno považovať za stratenú. Kópia sa nachádza v rukopisnom Protocollume učiteľa zo Sarvaša Györgya Kristóffyho (1767-1831). Originál Protocollumu zachovávajú v archíve Evanjelickej cirkvi v Sarvaši.

Záverom oslavy pamätného príchodu Slovákov Edita Vassová-Častvanová a Tibor Móťan, predseda miestnej slovenskej samosprávy zaspievali chválospev. Pri pamätnej žule prisťahovalcov umiestnili vence predstavitelia Slovenskej republiky, družobných slovenských miest, primátor mesta, miestna slovenská samospráva a rôzne občianske organizácie. Slávnostný obrad sa konal v Starom evanjelickom kostole, kde prítomní vzdali hold slovenským predkom. Služby božie v maďarskom a slovenskom jazyku vykonávali Zsolt Lázár a Alžbeta Nobiková. Slávnostný prejav predniesol primátor mesta Michal Babák, ktorý o. i. povedal: „Za minulosť vďačíme našim slovenským evanjelickým predkom, na ktorých sme hrdí, veď bez nich by sa mesto na území dnešného Sarvaša nevzmáhalo, ale rovnako dôležitá pre nás všetkých je aj budúcnosť. Naše dedičstvo bez váhania musíme odovzdať mladšiemu pokoleniu a mesto sa bude rozvíjať iba vtedy, ak budeme všetci statočne pracovať a v pokoji spolunažívať. Naše úspešné pôsobenie potvrdzuje aj fakt, že z roka na rok prichádza domov, do nášho mesta, stále viac tých, čo sa odsťahovali, a to nielen na oslavy.“ Na záver Zuzana Sváková po maďarsky a po slovensky zarecitovala vlastnú báseň o rodnom meste Ó, Sarvaš, či si krásny.

Trojdňový maratón podujatí ponúkol skutočne bohatý program pre návštevníkov. Súčasne prebiehali veľkolepé akcie tradičnej pastierskej kultúry, Stretnutie gajdošov (o ktorom sme vás podrobne informovali v uplynulých rokoch) a Medzinárodné jazdecké dni, ktoré do mesta prilákali približne 800 jazdcov a 600 koní z celého sveta. Vo večerných hodinách prišlo veľa ľudí k prírodnému javisku v mestskom parku Svätého Štefana, kde vystúpili umelci Operety hlavného mesta a Štátneho ľudového súboru. V tanečnej zložke účinkovali aj sarvašskí rodáci, niekdajší členovia Tanečného súboru Samuela Tešedíka.

V priestoroch Múzea Samuela Tešedíka sa konala putovná výstava Slovenského osvetového centra pod názvom Svadobné oblečenie Slovákov v Maďarsku zo začiatku 20. storočia.

(kir-)