Budova divadla Cervinus Teátrum v Sarvaši hostila 26. apríla 14. ročník Celoštátnej konferencie vedúcich slovenských národopisných zbierok v Maďarsku. Konferencia niesla názov Živé národopisné zbierky - spoločenský priestor pri pamätnom dome.

Konferenciu otvorila a moderovala riaditeľka spoločnosti Legatum, etnologička Katarína Király PhD., ktorá stručne zhrnula najdôležitejšie témy predchádzajúcich trinástich konferencií, ktoré sa zakaždým tešili veľkej popularite a poskytli vedúcim slovenských oblastných domov z celého Maďarska cenné informácie. Aktuálnosť témy 14. ročníka podčiarkla faktom, že kým v minulosti deti spoznávali hmotné a nehmotné tradície svojich predkov prostredníctvom svojich starých rodičov, dnes s nimi v dôsledku najrôznejších faktorov trávia oveľa menej času, a tak ich funkciu v tomto smere musí prebrať škola, ktorej môžu poskytnúť cennú pomoc práve ľudové pamätné domy. Preto je dôležité, aby neslúžili „iba“ ako múzeá starých predmetov, ale aby ožili a lákali ľudí rôznymi aktivitami, aby sa stali skutočným spoločenským priestorom.

Prítomným sa prihovoril aj primátor mesta Sarvaš Mihály Babák a vyjadril svoju hrdosť, že hostiteľské mesto ležiace v centre Karpatskej kotliny ide príkladom svojím prijímaním rôznych kultúr a starostlivým uchovávaním tradícií. Ako povedal, kto nepozná svoju minulosť, ten nemá základy - tie sa preto nesmú odbúrať, ale má sa na nich stavať. Je presvedčený, že neexistuje samostatná slovenská a maďarská kultúra, iba spoločná, veď oba národy žili takmer tisíc rokov v jednom štáte a nevyhnutne sa navzájom ovplyvňovali. Babák aj z týchto dôvodov považuje prácu vedúcich oblastných domov za mimoriadne dôležitú a poprial prítomným veľa vytrvalosti v jej pokračovaní.

Po úvodných slovách konferencie, ktorú svojou prítomnosťou poctil aj predseda CSSM Ján Fuzik, prišli na rad prednášky. O živých sarvašských sálašoch hovoril riaditeľ Neziskovej umeleckej s.r.o. Cervinus Teátrum Ondrej Csasztvan. Ako povedal, od roku 1996 funguje v meste verejná nadácia na zachovanie tradícií. Za toto obdobie pripravili množstvo štúdií, ku ktorým má ktokoľvek prístup, vydali DVD-čka, zbierku ľudových piesní, knižné publikácie, spracovali ľudovú gastronómiu, detské hry, zoznam zachovaných sedliackych domov v Sarvaši a pod.

Väčšine zachovaných starých budov škodia buď objekty narúšajúce tradičný ráz prostredia v ktorom sa nachádzajú, alebo nevhodné zmeny na samotných budovách vykonané ich majiteľmi. Najlepším riešením by preto podľa neho bolo, ak by sa zopár ešte zachovaných ľudových budov podarilo premiestniť do osobitnej lokality a vytvoriť z nich živý skanzen. Tento dávny plán však zatiaľ bojuje s rôznymi úskaliami administratívno-právneho charakteru. Každá minca má však dve strany, a O. Csasztvan tak mohol prítomných oboznámiť aj s pozitívnymi príkladmi takých tradičných domov v okolí, ktorých majitelia mimoriadne dbajú na zachovanie tradičnej architektúry a predmetov, ako napríklad tzv. Sárarany Szalmaporta rodiny Maczkovcov, alebo Sálaš Csékeovcov, ktoré účastníci konferencie mali možnosť navštíviť v rámci záverečného programu dňa.

Vedúca Riaditeľstva nehmotného kultúrneho dedičstva Dr. Eszter Csonka-Takácsová nazvala svoju prednášku Naše nehmotné dedičstvo na Národnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva. Riaditeľka, ktorú milo prekvapilo množstvo účastníkov konferencie, prízvukovala, že nestačí dedičstvo „iba“ zachovať, ale treba ho spraviť viditeľným. Tradície prežijú iba vtedy, ak ich každá nadchádzajúca generácia prijme ako svoje - a práve dosiahnutie tohto cieľa je podľa nej poslaním vedúcich oblastných domov. Veď aj jediná osobná skúsenosť formou návštevy oblastného domu, či účasti na remeselníckej dielni a pod., má väčšiu cenu ako akýkoľvek počet suchých vyučovacích hodín v školskej lavici. Úlohou oblastných domov má byť preto dokumentovanie, znázorňovanie a odovzdávanie dedičstva. Veľkou motiváciou v tejto práci môže byť aj to, keď sa niektorá tradícia dostane na Národný zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva. V ďalšom priebehu svojej prednášky E. Csonka-Takácsová priblížila prítomným príbeh a význam tohto zoznamu a sprostredkovala osožné informácie ako sa uchádzať o zaradenie do tohto zoznamu. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke http://www.szellemiorokseg.hu/.

Na zozname od roku 2011 figuruje aj ozdobovanie kostola na Turíce v Mende, ktoré prostredníctvom fotografií priblížila prítomným tretia prednášateľka konferencie Alžbeta Labadicsová Mészárosová z evanjelickej farnosti v Mende. Dva dni pred Turícami narežú chlapi topoľové vetvy na brehu rieky. Konáre hrubé asi ako ruka a vysoké aspoň dva metre zanesú do kostola a ženy ich ozdobia výšivkami. Každý ručník, obrus, stužka a pod. majú svoje miesto. Vyhradené sú tri rady, každý je rovnako ozdobený, ale v inej farbe. Nedeľná omša prebieha v takto vyzdobenom kostole. Tento zvyk poznali evanjelici vo viacerých obciach, avšak evanjelický kňaz a kazateľ Samuel Tešedík, ktorý aklimatizoval na Dolnej zemi (i v celom Uhorsku) viaceré druhy rastlín a stromov, prenasledoval a zakazoval tento zvyk. V Mende prežil vďaka tolerantným miestnym duchovným.

Predseda folklórneho spolku Zelený veniec Ondrej Csaba Aszódi priblížil prítomným živú národopisnú zbierku v Ečeri. V dôsledku blízkosti hlavného mesta sa zachovalo v tejto obci veľmi málo tradičných sedliackych domov a nevýhodu tejto geografickej polohy cítiť aj na tradíciách a národnostnom zložení obce. Našťastie miestni aktivisti robia všetko pre to, aby slovenské tradície nezmizli úplne. O. Cs. Aszódi priblížil najznámejšie ečerské tradície, napríklad umývanie sa v Potoku lásky na Veľký piatok, ktorý sa konal niekoľko dní pred konferenciou. Rozprával aj o pečení koláča - svadobníka, ktorý kedysi piekli iba na svadbu a bol veľký ako stôl, ale dnes ho v menšom prevedení pripravujú na všetky sviatočné podujatia ako symbol typickej miestnej tradície. V súvislosti s Ečerom sa nedá obísť ani slávna ečerská svadba, o ktorej sa tiež zmienil a s radosťou informoval prítomných, že miestny oblastný dom radi využívajú na organizovanie programov rôzne občianske organizácie i súkromné osoby, býva v ňom zabíjačka, ale aj mimoškolské vyučovanie.

Vedúca spolku ľudového tanca Furmička Alžbeta Szabová uzavrela rad prednášok prezentáciou činnosti v záujme zachovania tradícií v Čemeri. Bolo o čom rozprávať, veď počet podujatí, ktoré Čemerčania organizujú, alebo na ktorých sa zúčastňujú, je 45. Okrem iných spomenula veľkonočnú oblievačku, oberačkové slávnosti, fakľový pochod, zabíjačku, i činnosť miestneho oblastného domu, kde prebiehajú pravidelné tanečné skúšky všetkých vekových kategórií spolku ľudového tanca Furmička, preto tu umiestňujú iba dočasné fotografické výstavy. Býva však aj dejiskom detských táborov, návštev školských skupín, či remeselníckych dielní. A. Szabová sa vo svojej prednáške osobitne venovala azda najznámejšej miestnej tradícii - príprave koberca z lupienkov kvetov v rámci sviatku Božieho tela. Čemerčania už uprostred týždňa začínajú zbierať kvety z polí a záhrad a v nedeľu v skorých ranných hodinách posypú viac ako pol metra široký a niekoľko kilometrov dlhý koberec z lupienkov kvetov, zdobený rôznymi náboženskými motívmi, resp. textami i motívmi z krojov. Po trase, ktorá striedavo vedie v jednom roku po ľavej a v druhom po pravej strane kostola, postavia štyri oltáre, tiež vyzdobené kvetmi. Pri týchto oltároch účastníci procesie dostanú vence, ktoré potom chránia ich domovy napr. pred prírodnými živlami.

Po poslednej prednáške bola na programe diskusia, namiesto nej však odzneli ďakovné slová viacerých predstaviteľov oblastných domov, ktorí vyzdvihli veľký význam a dôležitosť konferencie, z ktorej všetci čerpajú nápady a motiváciu pre svoju prácu. Po obede nasledovala návšteva miestnej národopisnej zbierky. Pri vchode ponúkali kapustníky, tvarožníky a pálenku na privítanie (v znamení zachovávania tradícií!), a potom si pozreli aj spomínané budovy Sárarany Szalmaporta a Sálaš Csékeovcov.

Zlatko Papuček