„Ja som sa ešte učil po slovensky v základnej škole. Do piatej triedy sme mali slovenčinu, potom bola zrušená. Po zrušení slovenčiny zaviedli ruštinu, ale tú iba vo vyšších ročníkoch, kým slovenčina sa predtým vyučovala od prvej triedy,“ povedal pre Ľudové noviny starosta Bíne (Bénye) Károly Racskó počas rozhovoru pred oslavami 300. výročia znovuzaloženia obce Michalom Fáyom.

Potom, ako sa prestala slovenčina vyučovať v škole, pomaly sa vytratila aj zo všedných dní obce, ktorá sa nachádza asi dvadsať kilometrov na juhovýchod od Budapešti.

Okolie obce bolo obývané už v 10. storočí, o čom svedčia pramene, avšak prvá písomná zmienka o nej je z roku 1368, keď patrila klariskám v Starom Budíne. Po spustošení okolia Turkami, aj Bíňa bola vyľudnená a podobne, ako mnohé ďalšie, ju osídlili až začiatkom 18. storočia. Rodine Fáyovcov patrilo toto územie ako pustatina, avšak mali aj ďalšie majetky na území dnešného Slovenska, odkiaľ sem priviezli slovenských poddaných, ktorí založili obec znovu. Písal sa rok 1714 a zmluva medzi poddanými a statkárom Michalom Fáyom sa zrodila 27. apríla. Podľa K. Racskóa v zmluve nachádzame nielen slovenské, ale aj maďarské mená, čo on vysvetľuje útekmi poddaných. Boli však zväčša evanjelici a aj v súčasnosti je drvivá väčšina obce tohto vierovyznania. V prvom sčítaní obyvateľstva po usadení narátali 15 rodín, o päť rokov už 34 a takto rástol počet obyvateľstva až do súčasných 1200.

O slovenskom pôvode svedčia aj chotárne názvy, ktoré sa dodnes zachovali, napríklad Konopisko. V Doline postavili pred dvoma rokmi centrum voľného času a organizujú tu rôzne zaujímavé akcie, napríklad súťaž záprahov poníkov, alebo súťaže vín a podobne.

Osadníci si najprv postavili svoj kostol, lebo drevený kostolík, ktorý bol postavený v stredoveku, Turci zničili. Hneď si zaobstarali aj zvon, ktorý im pomáhal pri určovaní času. Významným medzníkom v živote obce bol príchod evanjelického kňaza Samuela Jakobeiho. Vďaka nemu a jeho synovi mali na kostole tri zvony a on zaviedol aj matriku, kde medzi prvými sa uvádza - na čo je starosta veľmi hrdý - starší kostolník Michal Racskó. Rok 1730 znamenal aj príchod učiteľa do obce. Ján Lenkovic vyučoval skoro 15 rokov v škole, ktorú vybudovali blízko kostola. Aj súčasnú budovu dala postaviť cirkevná obec, ale už vedľa „starej“ v roku 1928 a budovu rozširovali a modernizovali počas 20. storočia. Parčík pri kostole je zároveň aj pamätným parkom. Nachádzame tu pamätné tabule zosnulým vojakom - obyvateľom dediny. A veru nejeden z nich má slovenský pôvod. Ako inak by sa dali vysvetliť priezviská ako Brindza, Liska, Sztodola a ďalšie?

Čo sa týka súčasného kostola, ten bol postavený v rokoch 1784 až 1794. Toto dlhé desaťročie v živote malej obce znamenalo značné zomknutie síl jej obyvateľov. Až do polovice 19. storočia aj v tomto novom, klasicisticko-barokovom kostole zneli ešte zvony zo starého kostolíka, ktoré potom počas prvej svetovej vojny zobrali. Súčasné tri zvony dali zhotoviť v dielni Ladislava Slezáka, známeho zvonolejára slovenského pôvodu v roku 1924. Práve zvuk týchto zvonov bolo počuť v posledný aprílový týždeň v maďarskom verejnoprávnom rozhlase na poludnie, na počesť 300. výročia znovuosídlenia obce.

Pri tejto príležitosti dali zhotoviť aj pamätný kameň a vytvorili v strede dediny nové námestie. Pamätný kameň je z pieskovca a tabule na ňom z vápenca. Ako vo svojom príhovore povedal starosta, napriek tomu, že pred 300 rokmi mal zásluhy na znovuzaložení obce Michal Fáy, veľmi málo o ňom vedia súčasní obyvatelia. Má to napraviť pamätná tabuľa a Námestie Michala Fáya. Na novučičkom námestí sa budú odteraz konať významnejšie obecné oslavy a na zakladateľa budú spomínať na všetkých možných fórach. Bolo to tak aj na oslavách, keď históriu obce pripomenul vo svojom príhovore nielen starosta, ale ju „zahrali“ aj žiaci miestnej základnej školy formou literárneho pásma.

Okrem žiakov školy sa v kultúrnom programe prezentovali všetky vekové kategórie a všetky folklórne súbory. Je potešiteľné, že v obci je záujem o folklór. Tancujú a spievajú predstavitelia staršej i mladšej generácie. Oslavy boli vhodnou príležitosťou aj na odovzdanie titulu čestný občan obce: starostovi, ktorý v ďalšom volebnom cykle - po 24 rokoch - už nekandiduje na tento post. Odíde do dôchodku, aby skúmal svoj rodokmeň a venoval sa svojim záľubám.

Obec udržiava družobné styky s obcou Bíňa v novozámockom okrese na Slovensku. Predstavitelia družobnej obce prišli aj teraz do Maďarska, aby vzdali hold pamiatke zakladateľom Bíne.

*

Oslavy sa začali v kostole. Na bohoslužbe slúžil biskup Severného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. v Maďarsku Tamás Fabinyi a zavítal aj bývalý evanjelický farár obce František Čelovský, ktorý slúžil slovenské bohoslužby pri významnejších oslavách. V rámci bohoslužby zazneli piesne miestneho zboru Matána a budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Práve vďaka budapeštianskym spevákom zazneli v posledných rokoch viackrát v Bíni slovenské piesne - na najväčšie potešenie starších obyvateľov obce, pre ktorých neboli slovenské ľudové piesne neznáme. Ale ako sa sem z Budapešti dostali? Nuž, vďaka jednému zo svojich členov. Pavol Benšo je obyvateľom Bíne a tak si pomyslel, že by stálo za to ponúknuť tak vedeniu obce, ako aj vedeniu zboru, možnosť vystúpiť, čo obidve strany s radosťou privítali. Takže na väčších obecných slávnostiach si účastníci budú môcť vypočuť aj slovenské piesne.

Na 300. výročie pripravili aj miestni niečo zaujímavé: škôlkari počas svojho vystúpenia zaspievali slovenskú pieseň Tancuj, tancuj, vykrúcaj, čím najviac potešili staré mamy, ktoré spievali spolu s deťmi. Postarala sa o to starostova manželka Zuzana Racsková. Pochádza zo Šamorína a do Maďarska prišla ako 11-ročná. Po slovensky však nezabudla a na túto milú oslavu pomáhala škôlkarom pri nacvičení slovenského čísla. Možno, že takto sa pomaly vráti slovenčina aj do všedných dní obce, ktorú opätovne založili pred 300 rokmi Slováci.

(ef)