Nápad usporiadať Jablkové dni vzišiel z priateľstva slovenských obcí Hradište (na Slovensku) a Čabasabady (v Maďarsku). Popri Hradišti sa rozprestiera veľký, starý ovocný sad, ktorého stromy možno sadili spoločne predkovia dvoch obcí, lebo prvé slovenské rodiny sa presťahovali do okolia Čabasabady práve z Hradišťa. Ako jablko znamená v ľudovej tradícii súdržnosť členov rodiny, tak symbolizujú Dni jabĺk spolupatričnosť dvoch obcí.

Na Dňoch jabĺk obec Čabasabady hostí svojich priateľov z Hradišťa a dáva dokopy svojich miestnych a odsťahovaných občanov, potomkov slovenských osídlencov obce.

V tomto roku sa podujatie začalo 15. augusta vítaním Slovákov z priateľskej obce Hradište. Hostia, ako občania bývalej dediny tesárov, priniesli do daru štýlovo nové latky, s ktorými vymenili spráchnivené stupne schodu pri budove slovenskej samosprávy.

Na druhý deň sa začalo stretnutie niekdajších sálašských učiteľov pred bývalou školou obce. Prítomných pozdravila a zaspomínala na učiteľov starostka Čabasabady Melinda Szeverényiová. Medzi hosťami bola aj riaditeľka základnej školy na dôchodku Alžbeta Ančinová, iniciátorka vytvorenia pamätnej tabule sálašským učiteľom.

Po kladení kvetov k pamätnej tabuli program pokračoval na Beliczeyho námestí, kde predseda Únie slovenských organizácií v Maďarsku (ÚSOM) František Zelmanpozdravil organizátorov a účastníkov podujatia. Vo svojom prejave vysoko hodnotil súdržnosť dvoch obcí a občanov Čabasabady.

Predseda miestnej slovenskej samosprávy Matej Kešjarpozval v amfiteátri pred mikrofón sálašských učiteľov na dôchodku, aby sa porozprávali o školách v centrách bývalých sálašov. Od Ondreja Nováka, o dva mesiace osemdesiatnika, sme sa dozvedeli, že v roku 1880 vybudovali prvé školy okolo sálašov v chotári Békešskej Čaby. On pracoval najdlhšie na Legelőgerendáši (Gerendáš na pastvisku). Do tejto školy chodili slovenské deti, tu prebiehalo vyučovanie v slovenskom jazyku. Okolo roku 1952 bol počet žiakov najvyšší, okolo 80-90. Tieto školy mimo vyučovania plnili aj inú funkciu v živote sálašanov. V priestoroch školy usporadúvali každú sobotu predpoludním bohoslužby a popoludní bály. A budova fungovala aj ako predajňa. Škola bola aj v Nagygerendáši (vo Veľkom Gerendáši) - nazývaná Škola pri pálenici. Chodili tam deti z poľnej cesty, ktorá bola letná orošházska cesta a z takzvaného Hustého honu, po ktorom stáli vedľa seba samoty vzdialené až 10 km. „Keby tam boli vtedy zaviedli elektrinu…! Ale, žiaľ, nie tam vybudovali centrum sálašov a týmto spôsobom sa podarilo roztrúsiť tamojšiu slovenskú spoločnosť,” vyjadril učiteľ svoje poľutovanie nad tými udalosťami a pokračoval v rozprávaní: „Sálašské školy okolo mesta zničili v roku 1975. Budovu gerendášskej školy na pastvisku určili na zbúranie. Škola pri pálenici ešte stojí, lebo budova bola v súkromnom majetku. Stojí aj pálenica.“

„Okolo Čaby boli aj ďalšie školy: v Šikoni (medzi Békešskou a Dobozskou cestou) a na Veľkej lúke (Nagyrét). Obidve budovy ešte stoja. V Kerekkíďóši vyučoval Ján Zahorán,“ pokračoval v spomínaní Ján Vandlik, ktorý v rokoch 1956 - 1961 učil deti skoro všade okolo mesta. Potom porozprával niekoľko príbehov z obdobia, keď vyučoval v Čabasabady: o návšteve odbornej dozorkyne, o nenapísanom pláne vyučovacej hodiny, o žarte na prvého apríla a o Julke, ktorá narušila vyučovaciu hodinu tým, že sa pýšila svojou novou bodkovanou šatkou.

Po vystúpení učiteľov si záujemcovia mohli pozrieť výstavu fotografií o sálašských školách, učiteľoch a žiakoch v budove Slovenskej samosprávy. Materiál výstavy pochádza zo zbierky zosnulej učiteľky, manželky Michala Zsírosa.

Potom sa na javisku predstavili súbory z Poľného Berinčoka a Telekgerendášu.

Medzi tým gazdinky a gazdovia z Čabasabady, Hradišťa, Meddeša, Poľného Berinčoka a Veľkého Bánhedeša na námestí v stanoch chystali tradičné jedlá na ochutnávku. V kotlíkoch sa varili staré tarhone, guláš a kapusta s kolienkami, kým Meddešanky piekli pre účastníkov „herovke“. Niektorí ukázali aj postup varenia jablkového lekváru. Nechýbala ani ochutnávka jablkových koláčov. Popoludní záujemcovia pod vedením Mateja Kešjara si urobili výlet k čiastočne obnovenému kaštieľu Beliczeyovcov, ktorí pochádzajú tiež zo severnej časti Uhorska.

Ildika Očovská