Známy slovenský verejný činiteľ v Maďarsku František Križan sa v týchto dňoch dožil 80. narodenín. Pri tejto príležitosti sme požiadali bývalého šéfredaktora Ľudových novín, osvetového pracovníka, národnostného politika a súčasného predsedu Slovenskej samosprávy Starého Budína - Békášmederu o rozhovor.

- Vaša životná dráha vedie z Čemeru, z veľkoobce ležiacej v tesnom susedstve hlavného mesta. Ako spomínate na svoje rodisko, na tu prežité detstvo a mladosť?

- Čemer obývajú popri Maďaroch a Nemcoch aj Slováci. Tvoria asi jednu tretinu obyvateľstva. Narodil som sa roku 1934 v typickej čemerskej slovenskej robotníckej rodine. Už ako dieťa som vnímal, že tunajší pracovití, čestní a skromní ľudia bez rozdielu na to, akým jazykom hovoria, nažívajú v priateľstve a porozumení a za každých okolností si navzájom pomáhajú. Jazykom v našej rodine bola, prirodzene, slovenčina. Osvojil som si tunajšie nárečie stredoslovenského typu, čo bolo neskôr, počas mojich štúdií v Budapešti, na Vysokej škole pedagogickej Jánosa Apácaiho Csereho, na odbore slovenčina - dejepis, veľkou výhodou. Tu, na vysokej škole, ma doslova vystrojil na cestu legendárny profesor László Sziklay, ktorý nás nielen učil slovenský jazyk a literatúru, ale v nás vzbudzoval aj dovtedy neuvedomované slovenské povedomie. Nabádal nás, posmeľoval, aby sme boli hrdí na svoju slovenskosť a aby sme aj svojim zverencom vštepovali lásku k slovenskému materinskému jazyku a k Slovači vôbec. Diplom učiteľa pre vyšší stupeň základnej školy som dostal v r. 1955.

- Čo ste si počali s čerstvým diplomom?

- Nestal som sa učiteľom, pretože sa mi naskytla možnosť dostať sa do aparátu Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku (ZDSM). Tu som zastával funkciu kultúrneho referenta až do roku 1961. Bolo to mimoriadne pohnuté obdobie v živote našej Slovače. Mojou úlohou bolo organizovať slovenské národnostné akcie po celej krajine. Boli to prevažne kultúrne zájazdy, ale aj osvetové prednášky, propagácia slovenskej tlače a v tomto období sme vytvárali aj sieť slovenských knižníc. Túto našu činnosť prerušili udalosti roku 1956. Aparát Zväzu ostal bez vedenia, redakciu jeho týždenníka rozpustili a my sme ostali bezradní a úplne dezorientovaní, ako prevažná väčšina obyvateľov krajiny. Zväz v tých mesiacoch prežíval najťažšie obdobie svojej existencie, ba na určitý čas sa zastavila aj jeho činnosť.

- Po revolučných udalostiach ste boli jedným zo znovuzakladateľov ZDSM.

- Áno, bol som pri kolíske porevolučného Zväzu. Našou prvou a najdôležitejšou úlohou bolo vytvoriť podmienky pre jeho činnosť a pre znovuvydávanie nášho slovenského týždenníka. Práca vo Zväze sa pomaly rozprúdila, ale o vydávanie novín sme museli dlhé mesiace bojovať s patričnými, hlavne straníckymi orgánmi. Ako je známe, prvé číslo Ľudových novín vyšlo až 4. októbra 1957.

- Ako uznanie vašej činnosti vo Zväze vás r. 1961 pozvali za hlavného referenta Národnostného oddelenia Ministerstva školstva a kultúry, kde ste dostali za úlohu koordinovať slovenskú národnostnú spoločensko-kultúrnu činnosť. Rok 1967 vás však našiel opäť na slovenskom národnostnom poli. Vymenovali vás za šéfredaktora Ľudových novín.

- V mojom živote nasledovalo desaťročie, ktoré som strávil na čele nášho týždenníka. V tomto období týždenník prešiel viacerými dôležitými zmenami. O štvrtinu sa zväčšil napríklad jeho formát a začal vychádzať na kvalitnom papieri. Čo je však dôležitejšie, do redakcie som prijal mladých, vysoko kvalifikovaných novinárov: I. Fúzikovú, E. Rybovú, A. Kormoša a V. Zsákaiovú, ktorí sa značne pričinili o zvýšenie odbornej úrovne novín.

- Na prvé roky vašej činnosti v redakcii pripadá aj nadviazanie a upevnenie stykov s organizáciami a masmédiami materskej krajiny.

- DZSM, ale ani redakcia Ľudových novín toho času prakticky nemali a ani nemohli mať žiadne zahraničné styky. Platila vtedy zásada: národnostná politika je vnútropolitickou záležitosťou každej krajiny. Dokonca pracovníci Zväzu a redakcie mali zakázané nielen nadväzovať, ale aj prijímať hocijakú pomoc zo strany materskej krajiny. Prvé styky s Maticou slovenskou a s vtedajším vedúcim jej Ústavu pre zahraničných Slovákov Jánom Siráckym a ostatnými pracovníkmi sme nadviazali r. 1968 tajne. Matičiari nám potom sprostredkovali dlhé desaťročia trvajúce plodné pracovné styky s najväčším slovenským obrázkovým týždenníkom Život.

F. Križan sa ani po odchode z redakcie neodtrhol od národnostného poľa. Od r. 1990, keď odišiel do dôchodku, dlhé roky ako člen rôznych výborov Zväzu, neskôr v Celoštátnej slovenskej samospráve a v súčasnosti už vo štvrtom cykle ako predseda Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti oddane pracuje za našu Slovač. Dôkazom toho je aj vyznamenanie „Za našu národnosť”, ktoré mu udelila CSSM.

Pod vedením Františka Križana je Slovenská menšinová samospráva III. obvodu hlavného mesta pätnásť rokov aktívnou účastníčkou a organizátorkou kultúrneho a spoločenského života tejto časti našej metropoly, o čom svedčí aj záujem o jej činnosť zo strany obyvateľov Starého Budína - Békášmederu.

(B)

Foto: archív