„Minulý rok sa sem nasťahoval tento pár bocianov, žiaľ, to však neznamená, že by sa nám tu narodilo viac detí,“ ukazuje na hniezdo plné života v centre dediny Telekgerendáš predseda miestnej slovenskej samosprávy Juraj Orysčák, alebo ako ho tu nazývajú: Ďuri báči.

Predstavujeme dejisko tohoročného Dňa Slovákov v Maďarsku

Telekgerendáš tiež čelí problému, ktorý je príznačný v prevažnej väčšine takýchto malých dedín: klesá počet detí a mladí odchádzajú do miest. No hlavným cieľom obyvateľov je, aby si deti už v mladom veku vybudovali dobrý vzťah k dedine.

Stojíme na rohu Dózsovej a Petőfiho ulice. Sme vlastne v centre malej a tichej, no vzhľadom na jej podmienky lákavej dediny, nachádzajúcej sa v Békešskej župe. Telekgerendáš má 1560 obyvateľov, leží 11 kilometrov od župného mesta, pri železničnej trati Békešská Čaba -Orošháza - Segedín. „Máme tu všetko potrebné na pokojný život: školu, materskú školu, obchody, lekáreň, zdravotnícku starostlivosť, poštu, kostoľ,“ vymenúva Ďuri báči. Cestou k miestnemu starostovi mi ešte prezradí, že už nefungujúca studňa, popri ktorej kráčame, bola svedkom zoznámenia sa s manželkou. Bývali len niekoľko domov od seba, a vždy, keď jeden z nich bol po vodu, druhý ho pre vŕzganie studne začul a prikradol sa k nemu.

Starosta Ferenc Rákli nás privítal na Obecnom úrade. Je obyvateľom Telekgerendášu od narodenia, k dedine a jej obyvateľom ho vždy viazal úzky vzťah. „Dejiny obce sa začali písať v roku 1950, vtedy bola zaregistrovaná,“ začína F. Rákli, „ale Obecná rada založila dedinu až v roku 1952, odvtedy existuje oficiálne. Jej zakladateľmi boli slovenskí poľnohospodári bývajúci na okraji Békešskej Čaby.“ V tom čase tu fungoval štátny majetok, a kto sa tam prihlásil, dostal pozemok na území dnešného Telekgerendášu za výhodnejšiu cenu. Jeho obyvatelia doteraz žijú z poľnohospodárstva, lenže už aj toto odvetvie upadáva a z niekdajších troch družstiev zostalo iba jedno. Blízkosť Békešskej Čaby však znamená aj v tejto oblasti pozitívum, mnoho obyvateľov našlo v susednom meste prácu.

„Okrem toho, že sú Telekgerendášania pracovití, sú aj súdržní,“ charakterizuje tu žijúcich ľudí starosta. Vďaka tejto vlastnosti, spoločnými silami dedinčanov sa vybudoval aj kostol v roku 1992, ktorý funguje ako ekumenický. „Veľmi dobrý je aj postoj občianskych organizácií. Je ich sedem, všetky podporujú priebežné fungovanie obce a dá sa na ne spoľahnúť pri organizovaní rôznych podujatí a programov,“ hovorí starosta.

Borouka – motor života

Medzi ne patrí aj páví krúžok Borouka, ktorý práve v tomto roku oslavuje 40. výročie od založenia. Krúžok úzko spolupracuje s miestnou slovenskou samosprávou, dokonca sídlia v jednej budove, v Kultúrnom stredisku. Keď človek vstúpi do ich skúšobnej miestnosti, môže mať pocit, že sa nachádza v oblastnom dome – izba je vyzdobená vecami z čias našich starých a prastarých mám. Neskôr som sa dozvedela, že obyvatelia dediny, hlavne Slováci, pozbierali tieto predmety a zachovali množstvo podobných aj doma. Majú takú zbierku, z ktorej by mohli zariadiť aj oblastný dom, lenže budovu, ktorú si na tento účel vyhliadli, zbúrali pred niekoľkými rokmi. „Na tejto lavici som vlastne vyrástol,“ ukazuje Ďuri báči zelený nábytok, na ktorom sedí. Kým ma usmievavá teta Jutka a Orši ponúkajú čerstvým pagáčom a nalejú mi páleno (len na okoštovanie, počas práce sa predsa nepije), Ďuri báči a vedúca pávieho krúžku Melinda Csapová Mesnikovová mi priblížia činnosť a vôbec život tu žijúcich Slovákov.

Juraj Orysčák je predsedom slovenskej samosprávy v Telekgerendáši od roku 2006. Keď prebral vedenie od svojho predchodcu, snažil sa prevziať aj Slovenský klub, právneho predchodcu pávieho krúžku Borouka, ktorý mal vtedy ťažkosti, lebo neustále klesala jeho aktivita a ubúdal počet členov. Slovenský klub v tom období už fungoval vyše tri desaťročia, bol založený v roku 1975 s cieľom zachovania tradícií predkov. V roku 2009 došlo k zmene názvu klubu, vtedy ho zaregistrovali ako verejnoprospešný spolok Páví krúžok Borouka.

Výber tohto názvu mal čisto prozaický dôvod: v blízkom, či širšom okolí nefungoval ani jeden krúžok pod takýmto názvom, a čo je asi najdôležitejšie, je v ňom zachytený archaický slovenský jazyk, ktorým v Telekgerendáši dodnes hovoria a sú na to hrdí. „My tu žijeme vlastne po tótsky, rozprávame po tótsky, a práve toto by sme chceli aj posilniť a zdôrazniť už aj v názve,“ prezradí nám Melinda. „Odvtedy zažívame aj nevýhody tohto výberu, lebo nikde nenapíšu správne názov nášho krúžku,“ pripomína svoje skúsenosti so žartovným podtónom. „Dnes máme 53 členov, sú v ňom zastúpené skoro všetky generácie od malých žiakov až po 80-ročnú tetu Eržiku.“ Spev sprevádzajú na gajdách,citare a ozembuchu. Áno, dobre ste to prečítali, v poslednom čase aj tento zvláštny hudobný nástroj dostal priestor na skúškach a vystúpeniach. Má to aj svoj príbeh, ktorý je tiež originálny. „Naša dedina mala kedysi družobný vzťah s obcou Bzovík na Slovensku. Keď sme sa chystali na 35-ročné výročie založenia nášho klubu, tak som viac ráz prelistovala pamätné knihy a našla som fotky zo spoločných podujatí a stretnutí s obyvateľmi Bzovíka. Vtedy som si uvedomila, že by bolo dobré tento kontakt obnoviť,“ spomína si vedúca pávieho krúžku. Trvalo niekoľko rokov, kým sa to podarilo, ale odvtedy sa už niekoľkokrát stretli. Raz, keď boli Telekgerendášania na Slovensku, na jednom podujatí sa im zapáčil ozembuch, povedali to aj hostiteľom, ktorí ich pred odchodom domov prekvapili a darovali im ho.

Život v obci je lákavý aj pre deti

Ozembuch ovláda Edita Kósová Zsigová, ktorá je vedúcou miestnej škôlky, kde sa kladie veľký dôraz na slovenskú národnostnú výchovu. „Cieľom výchovy nie je osvojenie si jazyka, ale to, aby deti našli svoje korene a spoznali minulosť svojich predkov a prostredie, v ktorom žijú,“ hovorí Edita. Tento proces sa realizuje prostredníctvom pestrých projektov, ktoré sa zameriavajú na jednotlivé ročné obdobia, sviatky. Pomáhajú im členovia slovenskej samosprávy a pávieho krúžku Borouka. Vďaka tejto spolupráci si deti mohli vyskúšať napríklad varenie lekváru, lámanie kukurice a dostali aj zástery s modrotlačou. „Snažíme sa v nich podporiť už od útleho veku základnú identitu a vychovať z nich dobrých lokálpatriotov,“ spresnila cieľ národnostnej výchovy Edita.

Materskú školu navštevuje priemerne 34-38 detí, spolu s jasličkami dosahuje ich počet niekedy aj 50. Horší stav je na vyššom stupni vzdelávania. Základná škola je v správe katolíckej cirkvi už ôsmy rok, pred niekoľkými rokmi tu zanikla aj výučba slovenského jazyka, hoci záujem zo strany rodičov stále trvá. V škole sa môžu žiaci učiť iba v prvých štyroch triedach. Počet žiakov z roka na rok klesá, tento školský rok ukončilo školu 18 žiakov.

Napriek tejto nepriaznivej situácii nestratili Telekgerendášania nádej, mladých sa snažia zapájať do aktivít. Aj v súbore Borouka sa nájdu aj mladší, ako sme sa dozvedeli od jeho vedúcej Melindy. Jej osemročný syn Oliver mi potvrdil, že život v Telekgerendáši je lákavý aj pre deti: „Ja tu bývam veľmi rád, mám veľa kamarátov, s ktorými sa hrám a bicyklujem po dedine. A keď oni nemajú čas, tak som u deda a opravujeme bicykel“. Čo iné si môže dieťa ešte priať? Každopádne, mladistvý duch tu žijúcich ľudí sa nestráca, o čom ma presviedča aj 80-ročná teta Eržika: „Idem a robím, kým to moje telo zvládne, lebo bez toho nemôžem existovať“.

Andrea Kissová

Foto: autorka