Pred Dňom Slovákov v Maďarsku na pozvanie spolupracovníčky našej redakcie Betky Gyimesiovej Hudíkovej náš pracovný tím navštívil mesto Čorváš, kde Betka už dlhé roky pracuje na čele miestneho slovenského voleného zboru.

V rámci bohatého programu, ktorý pre nás pripravila, sme navštívili aj miestnu historickú zbierku Spolku Pro-Urbe Čorváš, po ktorej nás sprevádzal a s miestnymi pamiatkami a zaujímavosťami nás oboznámil člen spolku, viceprimátor mesta Ondrej Dohányos.

„Osada mala svoj kostol už v dobe rodu Arpádovcov, svedčia o tom archeologické vykopávky, podľa ktorých bola zhotovená aj maketa božieho chrámu, postaveného v románskom slohu. Zaujímavosťou Čorvášu je, že počas tureckej nadvlády nebol zničený, ba naopak, prežíval rýchly rozvoj. Následne ho však zničili tatárske vojská, ktoré bojovali v rámci tureckej armády ako výpomocné sily,“ zaviedol nás do tajov histórie dolnozemského mestečka O. Dohányos.

Neobývanú pustatinu v 18. storočí vlastnil barón Harruckern, ako väčšinu územia Békešskej župy. Je však zaujímavé, že do oblasti Čorvášu nezavolal nových osadníkov, ale pôdu dal do prenájmu. Nájomcom bolo najdlhšie mesto Gyula, odkiaľ sa sem postupne nasťahovali Maďari a Rumuni. Až v druhej polovici 19. storočia sem prišli evanjelickí Maďari z Orošházy a evanjelickí Slováci z Békešskej Čaby, zo Sarvaša a v menšom počte aj z Poľného Berinčoku. V tejto dobe sa sem prisťahovala ďalšia početná skupina Slovákov z Gemera, Šariša a Trenčína, v ktorej tvorili väčšinu katolíci. Čorváš sa stal samostatnou obcou v roku 1857. V tomto období bola vytvorená štruktúra osady s rovnými ulicami, pripomínajúca šachovú tabuľu, tento pôdorys je príznačný pre mesto až dodnes.

V rámci čorvášskej miestno-historickej zbierky dostali priestor rôzne pamiatky hmotnej a duchovnej kultúry miestnych národností, konfesií a osobností. Je tu vytvorená osobitná miestnosť na pamiatku I. svetovej vojny a jej obetí, ale videli sme aj pietny kútik miestnych hrdinov revolúcie z roku 1956. V zbierke, ktorá je umiestnená v budove bývalej školy, sa nachádza aj expozícia miestneho školstva, ako aj Galéria mesta Čorváš. Na radosť konateľa nášho vydavateľstva Imricha Fuhla je v nej vystavené množstvo obrazov z tvorby Slovenky, insitnej maliarky, nebohej Heleny Čarejšovej Hrabovskej, s ktorou Imro dlhé roky spolupracoval. V tzv. Slovenskej sále, kde je nábytok, pochopiteľne, prevažne modrej farby, sme našli hádam najzaujímavejšie exponáty. Napríklad okrem sakrálnych písomných pamiatok v bibličtine sa tu objavila aj publikácia Slovenského osvetového spolku v Maďarsku zo začiatku 20. storočia, dielo Jána Longauera „Najväčší nepriateľ slovenského ľudu“, ktoré je venované boju proti alkoholizmu.

Ako nás informovala naša kolegyňa, z pôvodných Slovákov v Čorváši žije už len niekoľko starších ľudí a výmena obyvateľstva tiež zoslabila ich rady. Avšak aj v súčasnosti tu predsa žije počtom síce nie veľký, ale aktívny kolektív našich rodákov, ktorí sa v posledných desaťročiach sem nasťahovali z rôznych kútov župy, od Slovenského Komlóša až po Sarvaš.

CSL

Foto: zp